Zachráňte malého Paľka: prosím pomôžte mi, som bezradný…

Zobudil som sa na zlý sen. Sused nad nami rozbíjal taniere a jeho žena do toho hystericky plakala. Vysvetlil som si to tak, že jej muž prišiel domov opäť opitý a robí poriadky, nech je všetko na jeho obraz sveta. Neviem, som malý Paľko, mám len trinásť rokov, veľa vecí len tuším. Ten sused odhora nám už išiel neraz napitý v noci vypäsťovať dvere, čo si myslel, že už je na svojom poschodí. Raz sa na krik: „Otvor ty k.rva!“ zobudila aj moja mladšia päťročná sestrička a mamička ju musela utišovať. Teraz som sa však zobudil iba ja. Bola jedna hodina v noci a všade panovala tma ako vo vreci. Išiel som do kuchyne a cez okno pozoroval susedu z paneláku odnaproti, ako si v amoku búcha hlavu o stĺp. Bola viac než divná, ani jej muž ju nevedel od tej lampy odtrhnúť. Niečo strašné, bolo to ako z nejakého hororu! Lenže ten hrozný sen pokračoval aj ráno, keď mi mamina povedala, že synovia tých žien – moji rovesníci a kamaráti zo sídliska, včera večer zhoreli v stohu.

Zomreli. Odišli. A môj malý mozoček nevie pochopiť, že ich už nikdy neuvidím. Skutočne to nevie prijať a vyhodnotiť. Po škole sa povrávalo, že našli len ich zuby, plomby, retiazku a jednu obhorenú topánku, ktorou sa malý Miško pred svojou strašnou smrťou ešte bývajúci nad nami, snažil prekopať zo senového bunkra (ktorý si v tom stohu vydlabali) smerom von. Prevrhla sa im sviečka. To ona im zobrala život? Nie? A kto teda?

Triedna sa nás pýtala, čo nás trápi. Tak znela téma slohovej práce. A potom nás piatich, čo sme napísali, že nás sužuje nevysvetliteľný odchod našich spolužiakov, zobrali ku školskej psychologičke, ktorá sa nás veľa pýtala, ale málo vysvetľovala. Triedna nám ku koncu rozpravy povedala, že smrťou sa všetko končí, že žiadna duša neexistuje. Nech sa netrápime, že tak kráča svet už po stáročia. Neviem, som ešte maličký, veľa veciam nerozumiem, ale jedno viem isto – tú tému dali naschvál, aby nás objavili…

Moja krstná chodí často do kostola modliť sa k Ježiškovi a na bolesť mojej mladej dušičky sa mi snažila prikladať takúto náplasť:

– Bol to Boží zámer. On si to tak prial. A netráp sa Paľko, oni sú už v nebíčku a je im dobre.

A keď som sa spýtal, či je Boh ten najmúdrejší vo vesmíre, odvetila mi:

– Áno, je to tá najmúdrejšia bytosť na svete.

Ale to sa mi nejako nezdalo a tak som sa pýtal ďalej:

– Ale ak je najmúdrejší, tak prečo teda tie dve dušičky vložil do tiel, keď si ich tak rýchlo povolal rovno aj naspäť, kým ešte nestihli vykonať žiaden úmyselný hriech. A ešte tak kruto.

Prísne ma zahriakla, nech takto nerozprávam, že sa rúham. A to som veru nechcel, to mi verte, iba som sa chcel zbaviť môjho otáznika v hlavičke. A nebol to Gunagu otáznik s bodkou veľkou ako koleso od traktora, ako vraví môj otec. Bol to môj otázničisko s bodkou obrovskou ako naša zemeguľa a ťahal ma k zemi, ako tretie promile kolujúce v žile námorníka.

Strýko Vladimír na to išiel ináč:

– Vieš Paľko, tu na Zemi sme ako v škôlke, učíme sa. Každou bolesťou a prekonanou prekážkou rastieme.

– A čo sa naučili tie dve dušičky mojich kamarátov tou strašnou smrťou? – pýtal som sa so slzami v očiach.

– Mali svojim odchodom pomôcť vo vývoji všetkých duší nachádzajúcich sa v ich okolí. Rodičom, blízkej rodine alebo napríklad aj tebe. Kým prišli na tento svet, dopredu sa tie dušičky medzi sebou dohodli, že to pre ne spravia, dopredu si odpustili a že ich tým činom posunú ďalej.

Nerozumel som mu.

Niečo v tých prázdnych truhlách počas pohrebu zakopali do chladnej zeme aj zo mňa. Niečo detské. A keď niečo odíde, musí niečo aj prísť. Ale ja nechcem to vaše dospelácke. Vy dospelí ste pokrytci. Učíte nás napríklad neklamať a sami toto pravidlo veľa krát za deň porušíte a to totálne na drzovku pred našimi očami, ako keby ste si mysleli, že sme slepí. A keď to zbadáme, snažíte sa nás obalamutiť ďalšou lžou. Stále mi ten váš svet dohovára, nech sa už správam dospelo, že už mám na to pomaličky vek. Ale ja nechcem. Celému okoliu, spoločnosti a svetu ukazujete nejakú tvár a nemusí to byť ani vaša pravá tvár – vlastne to vaša skutočná tvár ani nesmie byť! Vy nastavuje takú tvár, ktorú chce vaše okolie vidieť, ktorú dokáže oceniť, ktorá je pre nich prijateľná a vysnívaná podľa ich pravidiel výchovy, ideológií, tradícií a rebríčok hodnôt. Nikomu nie je dovolené, aby žil svojim prirodzeným, detským a božským JA. A do tohto vášho sveta sa mi veru nechce…

Mal som zlý sen. Stál som na ceste. Z jedného chodníka ma ťahali moji mŕtvi obhorení kamaráti, nech sa s nimi idem hrať. No z opačnej strany ma volali dospeláci, že všetko spraví čas, že všetko prebolí a krásne sa na mňa pritom falošne usmievali. Cez moje slané rolety som sa pozeral, ako sa na mňa rúti tatrovka po vrch naložená panelmi a ktorá má miesto autoznačky nápis ŽIVOT. Strýko Vladimír mi vravel, že najťažšie údery prídu vždy z tej strany, odkiaľ to očakávame najmenej a kde sme najslabší. A ja som tam len tak bezradne stál a mal neopísateľný strach otočiť sa, čo ma čaká za mojich chrbtom. Prosím, pomôžte mi, ten kamión je čoraz bližšie…

Hirax

P.S: Budete sa ma na to pýtať, tak to radšej dopredu napíšem. Áno, je to skutočná príhoda. Bol som štvrták na základke a tí moji kamaráti z mokrej štvrte uhoreli traja…

Hirax

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *