Zabil som ju a potom zjedol

Prvá mucha sa objavila jedenásteho apríla. Neviem odkiaľ, dvere i okná v izbe som mal celú noc zavreté. Väčšej mystickej záhady v to ráno nebolo. Ako prvé mi napadlo, že ju trošku pridusím záclonou, ale bál som sa krvavého pozostatku vraždy. Teda lepšie povedané – bál som sa, čo by na tú červenú škvrnku povedala mama. A tak som tú muchu zjedol.

Bola horká, nechutila mi. Hneď som vedel, že muchožravec nie som. Ako odmenu za odporný pocit hnusu v ústach som vyfasoval ticho. Nekonečné vrčanie znásobené okennou tablou a žalúziami ustalo. Zrazu mi ten hmyz chýbal. Ešte aj to novonarodené nepríjemné ticho dalo priestor môjmu svedomiu, ktoré ma ako vraha začalo okamžite obracať na ražni výčitiek. Obliekol som sa a ušiel pred ním do kuchyne. Nie pred tým tichom, pred svedomím. Mladá duša nevie, že pred svedomím sa nedá ujsť. Dokonca ani len netuší, že oklamať môže každého, iba seba nie.

– Dáš si praženicu? – spýtala sa ma mama, keď som vstúpil do kuchyne.

– Už som raňajkoval, – odvetil som stroho.

– A čo? – pozrela sa na mňa nechápavo.

– Zjedol som muchu, – odvetil som jej.

– Héj? – usmiala sa na mňa dávajúc mi najavo, že ani za mak tomu neverí.

– Hej! – odvetil som s mládežníckou spurnosťou hladiac do stola.

– Aká bola? – nespúšťala mama úsmev z tváre.

– Hnusná, – odpovedal som pravdivo.

– Prečo si ju zjedol?

– Nikdy mi nikto nepovedal, že ju nemám jesť.

– Keď ti s otcom nepovieme, že nemôžeš vyťať susedovu jabloň, spravíš to kvôli pocitu objavovania? – položila mi otázku. Bola divná. Myslím tá otázka. Mama bola na poriadku. Aspoň sa tak tvárila, lebo muchu nikdy nezjedla.

– Niekde sa musela stať chyba, lebo ma nič nezastavilo. Jednoducho som ju zabil a potom zjedol. Aj ty si minule zabila pavúka, keď sa objavil vo vani.

– To je niečo iné, – bránila sa mama.

– V čom je to iné?

– Prestaň tárať hlúposti a jedz, – povedala a položila mi miešanicu z vajec pred nos.

„Skutočne, niekde sa musela stať chyba. Veď prvé, čo napadne modernému človeku, keď zbadá liezť mravca po kuchynskej linke, je ZABIŤ! Presne tak. Moderný rozum, naplnený ekologickými a enviromentalistickými teóriami a etickými kydmi, ako prvé čo vyhúta vykonať na slabšom, je vražda! Všetky prejavy o záchrane planéty a následnom zabití malého chrobáka či všetky vyslovené múdrosti o láske k blížnemu svojmu, ale skutočnom nenávidení hocijakého nepriateľa, nemajú väčšiu váhu ako slovo pokrytca,“ dumal som si v duchu.

– Mami, ja už muchu nikdy nezabijem, – povedal som a nabral si prvú lyžicu.

– Hlavne ju nejedz, – zdôraznila.

– Ahojte, – vošiel do kuchyne otec. – Miláčik, našiel som ti tú počítačovú disketu, čo si včera hľadala. Pripol som ti ju magnetom o chladničku.

– Ty somár, mala som tam celomesačnú uzávierku! – rozhnevala sa mama a vylepila otcovi, ktorý bol počítačový analfabet, slušnú promofacku. Bola to skôr taká neodborná masáž tváre ako úder, ktorý by mohol uškodiť.

Všetko som zrazu pochopil.

 

Buďte šťastní, Pavel „Hirax“ Baričák

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *