Vznik slovenského metalového undergroundu (1. časť)

Bol som poprosený napísať pre kvalitný český metalový časopis Pařát článok o vzniku slovenského metalového undergroundu a keďže Pařát všetky články nedáva na web, rozhodol som sa ho uverejniť na mojom blogu. Mal som čo robiť, aby som si pospomínal. Preto hneď na začiatku prosím o prepáčenie, ak som niečo doplietol, prípadne na niekoho zabudol. Ak sa tak stalo, píšte mi na mail hirax(zavináč)hirax.sk, čo najskôr údaje opravím, prípadne doplním. Rovnako tak príjmite v článku tak časté spomínanie kapely Editor. Nejde o prihrievanie polievočky môjmu egu, ale o nezmazateľný fakt, že všetky moje prvotné spomienky na scénu sa automaticky vždy spájali s touto mojou prvou kapelou.

Písal sa rok 1988, keď vznikol thrashmetalový Editor. Nebolo gitár, hrali sme na iriskách, diamantkách, jolanách, jantárkach. Struny boli desné, perleťové brnkátka sa lámali, neraz som dohral skúšku s mincou. Psycho mlátil do bubnov značky Amaty, ktoré zneli otrasne, ale boli sme radi, že vydávali potrebný hluk. Zabudnite na gitarové hlavy, mastili sme cez tranzistorové zosiky značky Tesla, ktoré odchádzali zo zimy na skúšobni viac než starci v marci. Prípadne elektrónkové zosilňovače s „magickým zeleným okom“, ktoré neraz taktiež mäkko bez hlásku vyhasli. A tak sa pájkovalo o sto šesť a majstrovali z dreva bedne, ale aj gitary zabijáckych tvarov. A čo sme my vedeli, že to má súvis a bude to hrať otrasne?

Predchodcami ultra tvrdej scény boli samozrejme heavy metalové kapely. Makar Čudra to vypálila v roku 1988 v Triangli piesňou Strigy na sabat. Spevák Otto Weiter neskôr ako hotelier a playboy presedlal k šlágrom a pár rokov sa v saténovej košeli sťažoval dôchodcom a bedákal, že nemá ani auto, ani motorku a dievča s nadýchanou trvalou ho čaká v hlavnom meste Slovenskej republiky. To bratislavský Dereš so svojim hitom Na pánske! si tvrdo stáli za svojim, aby neskôr predskakoval kapelám ako Arakain, Vitacit či Kern. Pamätám si koncert Dereš a Arakian začiatkom deväťdesiatych rokov vo Višňovom, dedine blízko Žiliny. My, „thrasheri z Priekopy“, sme mali robiť ochranku. Pri Dereši sme slušne odsúvali ľudí od pódia a mierumilovne sme im dohovárali, aby sa správali „slušne“, aby sme sa pri Arakaine všetci svorne otočili a začali sme šantiť na Brichtu a spol. Samozrejme, ešte pred koncertom sme si dali zavolať Aleša a ponúkli ho slivovicou so slovami: „Pamätáš sa, v roku 1987 prišli na Arakain do DK na Barči štyria Slováci. Chcel si ich osobne vidieť. Prišiel si za nami dokonca do vestibulu kultúraku. To sme boli my.“ Pamätal sa, slivovicu samozrejme neodmietol. Keď som šiel ako sedemnásťročný do tej Prahy, mame som naklamal, že mám s hádzanou turnaj. Stálo to však za to, veď tam som prvýkrát videl akúsi čiernu vlasaticu, ktorá s Arakainom strihla mimo iné aj pieseň Satanika. Na prsiach nemalých kvalít sa jej hojdal obrovský obrátený kríž. Nič z toho sa nedalo prehliadnuť… Poďme však späť na Slovač.

Tublatanku a Metalindu nejdem veľmi spomínať, tie poznajú všetci a vykonali to svoje, ale o kapelách ako Hematit, Kobra, Sexit, If, Omikron (hral tam gitarový mág Paľo Chodelka), Salaš, Hartus, Metelica, Karbon, Hurikán či Victori tušia len doboví zanietenci. U nás v Martine to rozfrčala heavymetalová Striga. Keď ju v roku 1988 bracho Hungry presadil u komunisticky silne naladenej vedúcej SZM na našej priemyslovke, netušila ani vo sne, na čo prikývla. Uvedomila si to až hodinu pred koncertom, keď sa na našu školu začala valiť vlna vlasatých metalistov obitých nápästníkmi, opásanými vybíjanými opaskami a skrášlení nespočetnými nášivkami z maďarského obchodu Hunky-punky. Musela pritakať, že do sály budú vpustení aj žiaci iných škôl, inak by bola vstupná hala školy zdemolovaná.

Do nežnej revolúcie sa nám podarilo odohrať s thrashmetalovým Editorom jediný koncert a to presne jeden deň pred pádom komančov, presne 16. novembra 1989. Aby sme mohli na kultovom martinskom Rockmaratone vystúpiť, museli sme všetky kapely (Editor, Melmoth (prvá slovenská blackmetalová kapela, žiaľ, nezanechala nahrávku), Deus Pacis (progresívny metal), Rebro (heavy metal, Conqveror (predchodca thrash/powermetalového Antisocialu atď) priniesť  na „schôdzu“ kópie textov, aby ich mohli konštruktéri ideí prekontrolovať. Najhoršie dopadol blackmetalový Melmoth, ktorým slová neprešli. Zhodnotili im ich, že ide skôr o „výpisy z patológie“ než o slová piesní. Ani sa nečudujem. Dodnes si pamätám názov ich jednej skladby, ktorá sa volala Satanova hydra. Tento text im napísal bracho Hungry. Áno, práve on začal s Doctorom, spevákom Editor, inšpirovaný českým Metalištěm vydávať v roku 1988 prvý metalový slovenský fanzin Hungry for thrash. Melmoth vtedy mohol vystúpiť jedine pod podmienkou, že bude spievať v angličtine. Podľa mňa ich pokojne mohli nechať spievať aj v slovenčine. Spevák Stano Brna produkoval totiž taký ultra brutálne nízky vokál, že by mu ani vlastná mater nerozumela. Prípadne mohli komisii predložiť iné texty, nik by v živote nezistil, že spievajú úplne niečo iné.

Pamätám si na jeden koncert v Bratislave, ktorý vybavili „melmoťáci“ niečo po nežnej revolúcii. Okrem nás, Editor a Melmoth, tam vtedy s nami hral aj Gladiátor, ktorý začiatkom deväťdesiatych rokov mastil nekompromisnú Sepulturu. Bratia Hladkí to však vždy brali veľmi svedomito a poctivo, čo sa priečilo nášmu výkladu „rokenrolu“. Akcia v tom kultúrnom dome meškala. Zažívali sme večné patálie so zvukom, veď aj zvukári sa učili, ako vlastne metalový koncert ozvučiť a čím. Fanúšikov nechceli pustiť do sály, a tak sa tlačili vo vestibule. V budove nebol bufet a bolo v nej zakázané konzumovať alkoholické nápoje. My sme však našli fintu, ako tento zákaz okabátiť, a nosili sme fľaškové pivá z potravín v puzdrách od gitár. Vtedy ešte nebolo tvrdých kufrov, tie naše jantarky, irisky alebo diamantky sme prenášali v tenkých obaloch ušitých z plastovej

imitácie kože. Vrátnikovi sa to síce nezdalo, že neustále chodíme von a dnu s puzdrami, ktoré majú skôr tvar akoby sme tam ťahali gajdy, ale „pánov muzikantov“ nezastavil. Dodnes si pamätám, ako chalani z Gladiátora v tej šatni poctivo cvičili, ladili sa, omieľali stupnice, zahrievali pravačky a neustále sa dohadovali „čo a ako na pódiu“, kým my sme s Melmothom otvárali jeden fľašák za druhým, smiali sa, debatovali a gitary nám stáli nehybne opreté v kúte. Už vtedy bolo jasné, kto berie muziku profesionálne, takže tu je aj vysvetlenie, kam to Gladiátor dotiahol a kde sme sa dostali my. Náš set ale dopadol dobre. Vybavuje sa mi jeden pohľad: otočil som sa počas hrania doľava na kapelu a zbadal som nášho basáka Fuňa, ako stojí v šikmej polohe naklonený výrazne dopredu. Držal ho len čierny kábel stočený do špirály. Kto vtedy hrával, musí si ten kábel pamätať, taký sa dal kúpiť jedine v Česko-Slovensku.

Vlastne prvých desať koncertov Editor si poriadne nikto z nás nepamätá, vždy to bola poriadna jazda, pod osem pív sme na pódium nešli. Pamätám si nejaký festival, ktorý sa konal v Lučenci začiatkom deväťdesiatych rokov, kde metalové kapely hrali pomiešané s rockovými a punkovými formáciami. Usporiadateľ pre skupiny vyhradil jeden sud piva. To nemal robiť. Vždy s nami chodila horda „priekopských thrasherov“, takže nebolo šance, aby sa k tomu sudu dostal niekto iný cez hradbu kožených vybíjaných búnd. Podarilo sa to len drzým pankáčom z Hasiaceho prístroja. Však to potom aj počas nášho koncertu tak aj vyzeralo, lebo Psycho namiesto po činele búchal po konári stromu, čo ma prinútilo sa k nemu otočiť a grimasami mu naznačovať, že by už bolo na čase začať triafať rajdu…

Po nežnej revolúcii ozvučovali prvé koncerty lokálne zábavové kapely, ktoré často nevedeli, ktorá bije. Spev ťahali hore, kapela bola tichšie, gitary som zvukárovi prízvukoval pridať aj päťkrát a stále bolo málo. Nechápal, čo chcem dosiahnuť. To je ťažko, keď v živote nepočul Slayer, Overkill, Living Death, Infernal Majesty, Kreator, Whiplash, Protector alebo Nasty Savage. Nebolo štúdií, ale predovšetkým ľudí, ktorí by vedeli nahrávať mimopopové štýly. Nebolo hudobných vydavateľstiev, ktoré by vydávali nahrávky. Na druhej strane sa nik nemusel učiť, ako robiť reklamu, pretože sa robila sama. Stačilo na plot vyvesiť jeden metalový plagát a prišli húfy nadšencov.

Vtedy boli ľudia nenasýtení, priam hladní po tlmenej rockovej muzike a zakazovanom metale či punku. Stačilo pustiť na diskotéke Bon Jovi alebo pieseň London Calling od The Clash a pol sály sa hádzalo o zem, či skákalo ako po rane elektrickým prúdom. Od stola vstali aj tí, ktorí počas celého večera netancovali, len likvidovali fľaše vína. Metalové a punkové koncerty začiatkom deväťdesiatych rokov praskali vo švíkoch. Mám dojem, že rok po prevrate sme mali hrať v našom kraji s neznámou česko-poľskou kapelou Chimera. Tá však neprišla a namiesto nej dorazil thrashmetalový Komtur. V martinskej športovej hale bolo skoro päťsto ľudí! Myslíte si, že niekomu prekážalo, že namiesto Chimeri zahral akýsi Komtur? Ľudia sa bavili rovnako na Editore ako na Českotešínčanoch. Pár našich fanúšikov potom dokonca vyhodili zo stredných škôl. Za to, ako sa na tom koncerte správali. To bola doba, čo?

V roku 1990 sme šli k Tomášovi Kmeťovi (neskôr založil legendárne štúdiu Exponent, kde dlhé desaťročia vznikali nielen slovenské, ale aj české a zahraničné metalové nahrávky) nahrať s Editorom naše prvé demosnímky The Flood After Us (1989) a World Chaos (1990). Síce sme pri tom prvom písali na obal kazety rok 1989, ale obidve nahrávky sa realizovali začiatkom roka 1990 v budove, ktorá sa nachádzala oproti leopoldovskej železničnej stanici. Keď sme do nej ráno vošli, bola v nej taká kosa, že sa nám parilo z úst. Keďže v tom čase nehrozilo vlastniť štúdiovú techniku, Tomáš to vymyslel filištínsky. Zohnal dva kvalitné kazetové magnetofóny a ja som čakal, ako to chce uskutočniť. Nahrávali sme naraz ako celá kapela, len sa nespievalo a nesólovalo. Keď boli podklady nahraté na „kvalitnú chróm“ kazetu, Tom pripravil stojan s mikrofónom, ktorý šiel cez páskové analógové echo. Zaň sa umiestnilo gitarové kombo a šiel sa nahrávať spev. Keď spevák Doctor dospieval svoj part, odklonil hlavu a Ivan Ďurčo začal sólovať, takže aj jeho melódie mali na nahrávke delay. Vokály sme kričali ja a Psycho Doctorovi cez plecia. Tomáš podklady púšťal z jedného kazetového decku, kým na druhý nahrával, pričom do inštrumentálnych verzií primixoval spev, sóla i vokály. Tie dva „demáče“ sme nahrali takýmto primitívnym spôsobom, až sa dnes musím usmievať. No vtedy inej cesty nebolo. Škoda, že nás o jeden týždeň predbehol Gladiátor so svojou zabijáckou demosnímkou Predohra smrti.

Nemôžem rovnako tak opomenúť nahrávky Brain-Feedback z roku 1990, Depressive Reality z roku 1992 a Expelling the Evil z roku 1993 od košickej thrash metalovej Xibalby, ktorá sa stala inšpiráciou pre ďalšie slovenské metalové kapely, ktoré mali možnosť pochopiť, že aj v otrasných podmienkach, kedy boli pre mladé amatérske kapely na Slovensku kvalitná nástrojovka a dobré štúdia len nedostižným snom, sa dá vytvoriť niečo, čo stojí za pozornosť a je hodné nasledovania. To isté sa dá povedať o bratislavskom thrash metalovom Šakale, ktorý v roku 1991 šokovali Slovensko demáčom Welcome winter. V Púchove pôsobil veľmi aktívny thrash metalový Akant (demo Pod gilotínu, 1993, demo Territory of death, 1995 – za ich plnohodnotných nasledovníkov by sme mohli pokladať kapelu Agónia, neskôr Face of Agony, ktorý fungujú dodnes). Tí nás zavolali hrať do Púchova a tak sme sa tam dovalili s Editorom aj Melmothom. Mám dojem, že tam hral aj Gladiátor a Radioctive Danger z Hradce Králové, kde búchal Jiríček zo známej českej punkovej stálice N.V.Ú.. Kultúrny dom bol takmer plný, zvuk otrasný, muzikanti pripití a priznávam – všetci sme boli aj mierne namyslení. To viete, máte gitaru a príde na vás pár stoviek fanúšikov. Až po dlhých desaťročiach som si vďaka tomuto koncertu uvedomil, aké pokračovania mala jediná akcia a to keď mi gitarista Mäkkýš z Načo Názov, alebo spevák Walki z Porfyrie (dnes s ním hrám v Ramchate) popisovali, že sa tej akcie zúčastnili a odvtedy začali byť na scéne aktívni. Tak vidíte, všetko so sebou súvisí a všetko je nádherne prepletené.

Stále sme pri thrash metale. Známa postavička slovenskej metalovej scény, gitarista Paľo Ďuriš začínal so svojim Dark Mordorom v roku 1992 snímkou Záhuba života (neskôr kapela Midnight Scream). Takisto veľa ľudí už netuší, že predchodca skvelého technického death metalu Dissonance bola banda Notorica s nahrávkami Svet násilia a Rozklad (obe 1991) a Slovo má apokalypsa (1992), kým v tom istom roku sa v Martine stávali vďaka demosnímku Kingdom Of Lies čoraz viac populárnejší power / thrashmetaloví Antisocial. Bratislavskí Testimony začali rovnako thrash metalom a to v roku 1992 piesňami z dema Spiritual World, aby svoj vrchol kariéry dosiahli špičkovým hardcore-metalom na albume Of Life and Death (1997). V Košiciach tvorili thrashové spolky ako Mortuary (neskorší Fallen Out), Ritual, Valhalla a Bread. S posledne spomenutými sme ak Editor hrali jeden koncert v Košiciach a sálu pri ich sete išlo roztrhnúť. Vtedy mi došlo, aké silné sú domáce bandy, aj keď o nich za hranicami okresu nechyrovať.

A v ďalšom diely už aj niečo o death a black metale… Hirax