V bare nás už čakal Mat s Veronikou, Smajlo s Tinkou a Steve. Posledný menovaný nemal družku. Pred rokom sa rozišiel s partnerkou a odvtedy sa už na nikoho neviazal. Staral sa o svoj biznis a ten mu šiel vynikajúco. Každého pol roka nás prekvapil s novým džípom a baby sa okolo neho krútili ako pásomnice v hovne. Povrávalo sa, že predáva niečo, čo sa predávať nesmie. Šuškalo sa, že keď mu na to prídu, veľa rokov ho neuvidíme. Kratšia verzia znela, že už ho neuvidíme nikdy. Teda možno na pohrebe v truhle, ak nájdu telo. Ako jeho priateľom nám doporučovali, aby sme každé stretnutie s ním brali tak, ako keby sme ho videli naposledy, pretože ak sa telo nenájde, bude truhla zavretá. Nikto z nás sa ho na to radšej nepýtal, pretože keď sme sa z neho pokúšali niečo dostať, mlčal ako hrob. Napriek výraznému rozdielu pritekajúcich peňazí do našich vreciek, nezabudol na kamarátov z mokrej štvrte a pravidelne sa s nami stretával. Dosť som sa tomu čudoval, až kým mi to raz nevysvetlil, že my jediný sa na nikoho nehráme a sme sami sebou. Že nám nezáleží na prachoch, postavení ale hlavne sme ho nikdy nepodrazili. Vtedy som bol na seba pyšný, že nie som až taký zlý človek, ako si nahováram a prosil ho, aby o tom ešte rozprával a nešetril na čase. Ako som to vyslovil, nepovedal na túto tému už ani jednu vetu.
Boose
„To je Veronika,“ vstal Mat od stola a predstavoval nám svoju novú priateľku. Predtým sme sa samozrejme všetci traja dohodli, že naše tajomstvo nebudeme šíriť ďalej.
„Rád ťa spoznávam,“ podával som krásavici ruku, „moja Nika mi nechcela veriť, že sme spolu už párkrát spali,“ zasmial som sa. Mat ma kopol pod stolom do nohy. Trafil nechtiac aj Smajla a ten nechápal prečo.
„On je šibko,“ podávala kopýtko Veronike moja Nika, „nevšímaj si ho.“
„Jéééj, aj ty si Veronika?“ štebotla Matova nová láska.
„Áno,“ usmiala sa Nika.
„To je čisté tupelo,“ pridalo sa moje podvedomie.
„Drž hubu!“ uzemnil som ho.
„Ako si rozumejú? Hmhm… dúfam, že sa časom nestanú veľké priateľky, ktoré si zvyknú vyrozprávať všetky pikošky svojho života až do detailu,“ prichytil som sa rozmýšľať, „to by sa asi Nika veľmi čudovala.“
„Kde máš lietadlo?“ vítal som Steva žartom.
„V hangári v Piešťanoch. Kto ti o tom vravel?“ prekvapene na mňa zízal.
„No vidíš, veľa ľudí si o mne myslí, že stále žartujem, ale ja skutočne vravím pravdu,“ zakrýval som moje prekvapenie z toho, že som omylom vytiahol jeho čierneho Petra.
„No, kúpil som si lietadlo…,“ zostal stáťv polovici vety Steve.
„…keby si náhodou potreboval odletieť, hehe,“ doplnil ho Mat a kopol ma pre istotu do druhej nohy. Vrátil som mu to, pretože teraz som sa cítil nevinne. Omylom som trošku štrajchol aj do Veronikinej nohy. Nepozorovane na mňa žmurkla. Asi to chcela. Potajme som jej ukázal figu borovú. Nechápavo pokrútila hlavou. Nika si myslela, že to ukazovala jej. Usmiala sa na ňu a potom na mňa, akože ,tej babe asi šibe, nie?‘ „Tak v pohode, kámošky vy dve veru nebudete,“ pomyslel som si a usmial som sa na Niku.
Aj Smajlo sa usmieval. Ako vždy, takže zvítanie prebehlo tvárami. Tinka bola nalepená na ňom, radosť pozerať sa na chodiacu lásku. Pozrel som sa dôkladnejšie na ich oči. Boli úzke ako strieľne pre muškety, snáď len žiletku by ste tam dokázali strčiť. Tipoval som, že sa trošku skúrili z trávy.
„Čo ste mali zboží?“ neudržal som zvedavosť.
„Trošku,“ usmial sa Smajlo.
„Aha, tak to preto sa stále bozkávate,“ pokračoval som, „to sa nedá potom odtrhnúť, hehe. Už ste sa milovali pod vplyvom?“ vyzvedal som.
„Prestaň,“ drgla ma Nika do lakťa.
„Čo prestaň? Je to súčasť života, aj my to robíme.“ Nika sa začervenala a okamžite do mňa prestala rýpať.
„Tak čo, bolo už?“ vyzvedal som neochvejne.
„Nóó…,“ vyslovil Smajlo. Tinka bola červená ako paprika namočená v kečupe.
„A čo? Dobré, nie?“ dával som do nich.
„Hmhm, parádička,“ usmieval sa Smajlo.
Hneď som pochopil, že konverzácia so Smajlom a Tinkou dnes bude trošku skromnejšia. Uháňali teraz s Tinkou vo svojich súkromných marijánkových kočoch prérijou, náš stôl ich nemohol ničím zaujať.
Po niekoľkých kolách pijatiky sa partia roztrhala. Dievčence vytvorili feministický krúžok, Mat sa zakecal so Smajlom a ja som si odchytil Steva. Už sme spolu dlhšie neklábosili, takže som bol celkom potešený, že sa napijem jeho pokoja a rozvahy.
„Vraj si preč z telky,“ začal Steve.
„Áno, už mi tam nebolo dobre.“
„Čo teraz robíš?“
„Otvoril som si živnosť. Zobral som do prenájmu taký obchodík v centre. Zatiaľ nič moc, ale snáď prežijem.“
„Možno budem potrebovať rozumného človeka, takého ako si ty Klever,“ načal Steve tému a odklepol si z doutníka.
„V pohode, keď príde čas, tak sa ozvi,“ odpovedal som, „aj tak ma už tento život nebaví.“
„Neboj sa, keď používaš rozum, tak je životnosť vysoká,“ usmial sa popod fúz, „daj si…,“ povedal a podal mi dymiacu kubu.
„Koľko, dva roky?“ nedal som sa.
„Niekedy aj tri…,“ zasmial sa.
„Ty počúvaj Steve, zdáš sa mi čoraz viacej uzavretejší do seba. Nevieš spraviť už žiadnu blbosť, ktorá by vybočovala z každodenného stereotypu. Ako keby si na svojich pleciach niesol zodpovednosť za chod tejto planéty. Keď sme sa v detstve hrávali ako sopliaci pri paneláku, mal si oveľa väčšie čertíkovské rožky.“
„Ale nie, to sa ti len zdá.“
„Dobre teda, dnes večer ma o tom presvedčíš. Ruku na to.“
Tľapli sme si a ja som odišiel na záchod. Predsa len, sedeli sme tam už dosť dlho. Bolo na čase ísť potešiť obličky, že si ich ich pán občas všimne. Ako som stál kývajúc sa pri pisoári, začul som nejaké známe vzdychanie z vedľajšej kabínky. Začal som sa klamať, že to nemôže byť pravda. Dokončil som malú potrebu a pritisol som ucho jemne k dverám. Nemýlil som sa. Bola to Veronika. Tých pár nocí strávených s ňou mi bohato stačilo na odobratie vzorky vzdychania do mojej zvukovej banky. „Ty kokso, oni si to tam normálne začali rozdávať,“ dumal som si len tak pre seba. „Ale veď sú spolu ešte len chvíľku. Nezáviď im Klever! Ešte sa zo seba dostatočne nenapapali,“ odpovedal mi môj rozum.
Kráčal som späť k nášmu stolu. Chýbal Mat a Veronika. Odľahlo mi. Tá horšia predstava sediaceho Mata škriabajúceho obrovskými parohami plafón ma vystrašila. Sadol som si k Stevemu.
„Ty, počúvaj. Ak ma chceš presvedčiť, že už nie si pavučinami omotaný starší pánko sediaci každý večer so svojim drahým drinkom v papučiach pri krbe a televízii, musíš vykonať nejakú klukovinku.“
„Čo mám spraviť?“
„Mne je to jedno. Vypýtaj si napríklad u barmanky vedro, naplň ho celé vodou a vylej ho cez strop do ľavej mužskej kabínky.“
„Kto je tam?“
„Čo som Nostradamus?“ sekundoval som mu protiotázkou.
Steve pokojne vstal a išiel sa vykúpiť zo svojej nostalgie. Barmanka síce nechápavo krútila hlavou, ale nakoniec mu dala slušne veľký kýbeľ. Tipoval som ho na pätnásť litrov. Steve sa stratil vo dverách vedúcich na záchody a ja som sa otočil k stolu:
„Vonku totálne leje,“ pokračoval som v scenári.
„Z čoho by pršalo, či z tej čistej oblohy?“ pustila sa do mňa Nika. Kto iný vám bude oponovať, keď nie váš najbližší.
„A ja tu nemám dáždnik,“ utrúsila Tinka vykukujúc z drogovej drožky.
Otočil som sa a pozoroval Steva, ako s pokojom na duši vracia barmanke kvapkajúci kýbeľ a ďakuje jej. Tá vystrúhala grimasu typu ,no čo už, každý máme to svoje‘ a odložila vedro na svoje miesto.
„Tak čo, stále som u teba hnijúci páprda?“ pýtal sa ma prisadajúci Steve.
„Tak teda klobúk dole. Beriem všetko späť,“ nastavil som Stevemu pacáka.
„Choď zobrať radšej drinky a ešte jedno poriadne hrubé cigáro.“
Ako som stál pri bare, prešiel okolo mňa Mat s Veronikou. Boli totálne mokrí. Išiel som sa zadusiť od smiechu. Barmanke nič nedošlo. Bola blondínka, tak som to ďalej radšej neriešil. Narodila sa s odpustkou na hlave, jej farba vlasov ju ospravedlňovala. Keď sa ma spýtala, či jej nemáme predať jednu čokoládku, nevydržal som to a rýchlo som sa vracal k stolu. Myslela si, že niečo berieme a chcela od nás kúpiť haš.
„To fakt tam tak veľa prší?“ pýtala sa prekvapene Tinka.
„Áno, áno…,“ koktal Mat.
„… boli sme sa trošku prejsť,“ dodala rýchlo Veronika.
Sadol som si radšej k Matovi, pretože Steve mi už z diaľky ukazoval zaťatú päsť. Vôbec to nevyzeralo ako priateľské gesto.
„Tak čo, spravil si sa?“ šepol som Matovi do ucha.
„Zabijem ťa Klever, stačí mi na to nepatrný okamžik, keď budeme spolu sami,“ povedal mi cez zuby.
„To som nebol ja,“ bránil som sa.
„A kto? Či tvoj námesačný duch? Choď si spísať testament, ti radím!“ škrípali jeho zadné stoličky.
„To Steve,“ tykal som si ďalej s pravdou.
„Ty had, že sa nehanbíš to hádzať na Steva! On by to v živote nedokázal. Jedine, kým nemal menej ako pätnásť.“
„Tak aspoň v tomto sme si za jedno.“
„Nerozumiem ti.“
„To nerieš. Tak čo, spravil si sa?“ dusil som v sebe smiech.
„Jasné, sedemnásť krát za sebou. Mal by som možno ešte ďalších dvadsať orgazmov, keby si ten vrtuľník akurát hasiaci horiaci les nepoplietol miesto vykládky a nevylial na nás päťsto galónov vody.“
„Buď rád, že neviezol piesok,“ šepkal som nezrozumiteľne, pretože som už nevládal bojovať so smiechom.
„Už to máš dopísané? Môžeme ísť von?“ krivil tvár.
„Ale Mat, vieš že ťa mám rád. To som ti iba vrátil za tú tvoju nepodarenú kreáciu v mojej skrini. Remíza?“ ponúkal som zmier.
Neodpovedal, takže som to bral ako súhlas.
Pokračujúci večer nepriniesol už žiadne nadštandardné situácie. Iba priateľské štebotanie podporené spoločnosťou uznávanou drogou – alkoholom. Niečo po jednej v noci sme sa s partiou rozlúčili a vracali sa domov. Už sme dlho nikoho nezabili, začínalo nám to chýbať.
„Za dva týždne budem musieť ísť z firmy do Španielska. Na tri alebo štyri týždne, ešte neviem presne. Mám nejaké zlé tušenie,“ začala Nika.
„Máš na mysli tú časť ľudí, ktorú nazývajú ženami?“
„Áno, presne tam mierim.“
„Konkrétne môj fyzický alebo duševný vzťah s nimi?“
„Bravó…“
„Aj ja.“
„Čo aj ty?“
„Mám zlé tušenie…“
„Prečo?“
„Lebo to tak cítim.“
„Prečo to tak cítiš?“
„Nechceš sa ísť spýtať Boha, prečo mi v tejto oblasti nadelil v stupnici od nula do desať práve tučných deväť bodov?“
„No to by som rada.“
„A nespýtaš sa ho najprv na seba a na jednu oblasť, ktorá s tým priamo súvisí?“
„Ja som vedela, že mi to budeš vyčítať.“
„Nič ti nevyčítam, len sa bránim, lebo ináč ma za chvíľu zaženieš do kúta a tam ma dokopeš.“
Mlčala a tak som pokračoval:
„Vieš Nika, najradšej by som bol, keby od tej udalosti pretieklo veľa vody…“
„Koľko? Pol roka, rok, dva? Musíme sa tým obidvaja preniesť, nie je iná cesta.“
„Ideálne by bolo, keby som bol teraz zomierajúci starček a ty by si mi zvráskavenou rukou podávala pohár vody, aby som zjedol dve hrste mojich vyslobodzujúcich liekov, ktoré mi dajú ďalší deň života. A vtedy by sme si mohli povedať: vydržali sme to, oplatilo sa. Prežili sme spolu prekrásny život, čo tam po tej taľafatke, ktorú sme prežili ako deti.“
„Tak si to hovorme už teraz.“
„Jednoduchšie sa to hovorí, ako v skutočnosti ťažko žije. Potrebujem čas, aby tá jazvička bola z roku na rok menšia.“
„Vidíš len seba. Čo myslíš, ako sa cítim ja? Mám to horšie ako ty…“
„Óóó, slečna trpiteľka. Zavolaj si na pomoc opäť Satana, určite ti helfne nejakým dobrým nápadom.“
„Ja? Ty si ho zavolaj…,“ uštipla ma s úsmevom do lakťa.
„Satan, príď mi pomôcť!“ začal som opito vykrikovať do džungle sídliska.
Spoločne sme sa zasmiali, ale ani vo sne by ma nenapadlo, že ma ten hajzlík počúval…
Hirax
