Veríme tomu, koho počúvame

Pokazili sa vzťahy, niekto niekoho podviedol, došlo k rozvodu, iný bol prepustený z práce, pohádali sa dávni priatelia. Zemou otriaslo, nastáva šuškanda, kto bol vinný, začína boj, kto je ten „zlý“, na koho padne celý kal sporu, štartuje psychologický útok aktérov. Niekto sa veľmi srdečne mení na ucho (lebo pošle obratom ďalej), druhý sa toho bojí (lebo už má skúsenosť, že lepšie je sa nestarať). Svojim spôsobom majú pravdu obaja aktéri sporu, lebo každý z nás koná podľa momentálnej výšky svojho bytia. Napriek tomu ľudia uveria tomu, koho počúvajú…

Poznám to na sebe. Jedna z „ublížených“ strán sa sťažuje na človeka, ktorého samozrejme poznám aj ja. Stojím, počúvam, mlčím. „Špinavostí“ pribúda, snažím sa nekomentovať, neposudzovať. Napriek tomu pozorujem, že strelka sa začína prikláňať k názoru toho, ktorý sa mi práve „otvoril“. Zdesene začínam vnútorný monológ: „Preboha, čo to robíš? Veď tú dotyčnú osobu poznáš. Nikdy ťa neobabrala, neoklamala, vždy konala férovo, ale napriek tomu začínaš na ňu obracať názor. Kým nebudeš počuť aj druhú stranu, stop! Žiaden verdikt, umlč sudcu!“

Sila slova je obrovská. Pamätám si, ako s príchodom nového režimu začali vychádzať nielen erotické časopisy, ale aj kopa slovného braku. Kamarát si v takomto spomínanom plátku prečítal, že v nejakej európskej krajine zaťal jeden muž v stave opilosti druhému chlapovi do hlavy sekeru. Na tejto príhode nie je zatiaľ nič prekvapujúceho, veď ľudstvo už predviedlo iné formy „lásky“, keby ten článoček nekončil tým, že poškodený s tou sekerou chodil po svete ešte rok. Normálne žil a sekeru nosil miesto čiapky. Bežné, však? Môj kamarát si nedal vysvetliť, že takýchto kravín dokážem do hodiny vymyslieť tonu. Jeho jediným argumentom bolo: Veď to bolo v novinách!!! A ja som prezident Mongolska…

Čo už potom dokáže autenticky narodené slovo násobené emotívnymi gestami tváre, tancom  kružníc vytvorených rukami či smútkom očí? Bez problémov uveríme, že Jožo udrel ženu, Zuza ukradla tržbu, primátor zabil vola, Gašparovič vlastní klimatizovaný posed, holokaust nikdy nebol, Ježiš spával s Magdalénou, Američania predali planétu Marťanom. A možno ten Jožo skutočne udrel ženu, ale to, že ona prišla domov ožratá ako doga, budila ho s krikom o tretej v noci kýbľom ľadovej vody – to sa od „obeti“ nedozviete. Híkame na križovatke ako somáre, súcitne pritakávame oku v modrine, ale možno keby sme boli v Jožovej koži, aj kopneme, zastaví nás až krv a nestabilizujeme situáciu iba jednou výchovnou fackou. Nie všetko je zlato, čo sa vyští…

Extrém je nadmerný vplyv jednej osoby na druhú v manželstve. Nie jedna žena na svojej koži zistila, ako vie despoticky sa správajúci muž vysvetliť vlastnej žene, že je úplne neschopná, jej posledné miesto je pri šporáku, nechápe, ako mohla byť niekedy rešpektovanou manažérkou. Čoraz viac oslabovaná duša zrazu uverí, že nestojí za nič, a trasie sa, či vlastne ešte dokáže uvariť párky. Pritom nepadne žiaden úder, iba slovo.

Všetko na nás vplýva. Dobre si teda vyberajme, čo budeme pozerať. Smiech nad hlúposťou niektorých bytostí vystupujúcich v relácii Farmár hľadá ženu, je výsmech vlastnej duši, ktorú tým, čo jej ponúkame, otupujeme. Pozorne si vyberajme, čo budeme čítať, lebo listovať nadpismi internetových článkov nemá nič spoločné s čítaním a hĺbkou vecí. Ale hlavne si dobre vyberajme s kým pôjdeme na kávu či pivo, s kým sme najčastejšie, jednoducho koho počúvame, pretože títo ľudia nás formujú najviac. Napĺňajme sa kvalitou, nestrácajme samých seba.

 

Buďte šťastní, Hirax

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *