Štyri mesiace po Sárkiných druhých narodeninách sa začali jej problémy s uškami. Nakoniec jej jedno aj prepichli. Keď s ňou Ivka prišla domov, iba mi smutne povedala:
– Dobre že si tam nebol. Keby si videl, ako bezcitne to spravili… Doktorka sa jej ani neprihovorila, len mi nakázala, aby som ju držala… no strašné. Na kontrolu musíš ísť s nami.
Celé štyri dni som Sárku jemne pripravoval na kontrolu u pani doktorky.
– Neboj sa, maličká, toto už nebude bolieť. „Doka“ sa ti len pozrie do ušiek, či už sú v poriadku. Ideme iba na kontrolu, nebudú ti ich už prepichovať, ja by som ťa neklamal. Ak by ťa to malo bolieť, povedal by som ti to.
– Nie, bude to bolieť, – neustále sa v Sárke ozývala bolestivá spomienka. Bradu jej vysunulo do plaču a mne stislo srdce.
– Najprv sa teda s „dokou“ porozprávame. Uvidíš, že aj ona nás uistí, že to nebude bolieť.
Keď sme v deň kontroly vošli do ambulancie, snažil som sa s pani doktorkou nadviazať milý dialóg, ktorým som chcel maličkú upokojiť, že nepôjde o žiaden bolestivý zákrok. V duchu som si predstavoval, ako tromi vetami vyslovenými veselým tónom Sárke nepriamo napovieme, že jej lekárka iba posvieti do ušiek a potom pustí zvuk žabky, či ju počuje. Žiaľ, zostalo len pri mojom zbožnom želaní, lebo pani „doka“ mala asi zlý víkend, takže po tom, čo ma dvakrát odbila, som s celým pokusom uvoľniť z dcérky napätie skončil. Človek, ktorý to mal všetko v rukách, ma tvrdo odignoroval a rázne mi nakázal:
– Tu sa posaďte! Dajte si ju na kolená a poriadne ju držte!
Sárka vrešťala, metala sa a ja som ju držal ako taký pako, ktorý sa
v duchu pýtal, či by to tú doktorku až tak bolelo, keby sa maličkej dušičky, ktorá sa akurát vyliahla na túto planétu, spýtala, ako sa volá, či sa už dnes ráno s niečím hrala, či ju ešte bolí uško a naozaj počuje, keď sa jej prihovára mamička.
– Čo sa tak metá?! Sestra, chyťte ju aj vy!!! – pokračoval namosúrene biely diktátor, inšpirovaný asi sýrskym výsluchom. – A nemala by toľko plakať, tvoria sa jej sople, ktoré tie zápaly v uškách násobia, – dodala doktorka prísne.
„Preboha, neberte jej aspoň plač. Je to jej posledná barlička,“ prebehlo mi hlavou.
– Odsávame jej soplíky minimálne päťkrát denne, – odvetil som nakoniec. Občas mám totiž pocit, že ešte ani nevojdete do ambulancie a už ste rodič, ktorý všetko zanedbal a vlastné dieťa má na háku.
– Nosná hygiena je v tomto prípade veľmi potrebná, – bolo mi zopakované, čo sme s manželkou už dávno vedeli.
– Prepichovali jej na pohotovosti uško. Keby ste vedeli, ako jej to bezcitne spravili, pochopili by ste jej strach, – zopakoval som ženine slová.
– Aha, – odvetila nevzrušene doktorka.
Na druhý pokus sa dosvietila do ušiek mojej princezničky, aj žabku sme počuli. Ku koncu som poprosil všetkých svojich anjelov, nech sa celá patália s uškami mojej prvorodenej skončí a v živote už nemusíme prekročiť prah žiadnej ambulancie.
Týždeň nato sme začali hľadať novú detskú lekárku, lebo u tej starej obvodnej sme neboli spokojní. Pýtali sme sa, pátrali a nakoniec sme našli milú a aj odborníčku.
– Paľko, to bol úplný opak toho, čo sme doteraz zažili, – telefonovala mi radostne žena, keď už boli po vyšetrení. – Na začiatku sa k Sárke zohla, milo sa jej spýtala, ako sa volá, či má bračeka… Sárka jej pekne odpovedala a potom si dala pokojne pozrieť do ušiek.
– Nemuseli ste ju držať? Neverím… – nechápal som.
– Nie. Vôbec.
Milí detskí doktori, tie malinké božské dušičky, ktoré sa tu na Zemi akurát rozkukávajú, sú plaché a citlivé. Len si spomeňte na scény, čo bežne vidieť na uliciach či námestiach. Maminka drží svojho malého synčeka za rúčku, keď tu zrazu stretne známeho. Ujo je síce milý, prihovára sa malému Peťkovi, no ten sa hanblivo tisne k mamičkinmu stehnu. Tam cíti teplo, istotu, bezpečie, toho nového uja predsa nepozná.
Teraz si predstavte, že malé dieťatko má ísť k doktorovi. Jeho obavy sú okamžite x-násobne väčšie. Je v neznámej, chladne pôsobiacej miestnosti a nejaká prísna teta v bielom plášti mu niečo prikazuje. Ani sa len naň neusmeje, neprihovorí sa mu. Deti sa sem rodia múdre, dobre si pamätajú, že „dók“ a „dokov“, ktorí sú hraví a snažia sa na ne naladiť, je ako šafranu. Takto sa nepríjemné udalosti z ambulancií a nemocníc lepia jedna na druhú, až sú z toho strachy, ba priam fóbie z hocijakého vyšetrenia. Ak bolo niekedy dieťatku necitlivým spôsobom ublížené, logicky sa bráni.
Niektorí doktori si ani neuvedomujú, aký strach premkne dieťa, keď zrazu počuje, že rodičia ho majú chytiť. To je to najhoršie, čo ho môže stretnúť, veď pohyb je forma uvoľňovania napätia. Keď je takto rukami spútané, zákonite musí prepuknúť panický strach: „Čo príde teraz? Ako mi bude ublížené? Čo mi idú urobiť? Prečo mi nikto nič nevysvetlil? Prečo ma zradili aj rodičia a spolupracujú s tou nemilou osobou?“
Ak tomu stále nerozumiete, tak si predstavte, že vás chytia dvaja svalnáči, ktorí majú niečo za lubom. Ale vy neviete čo, oni vám to nechcú povedať a v žiadnom prípade sa netvária prívetivo, ba práve naopak.
Keď sa problémy so Sárkinými uškami zopakovali, šiel som na pohotovosť s Ivkou. „Milá“ detská doktorka mi dookola nervózne prízvukovala, nech ju držím poriadne, lebo bude celá zakopaná a mokrá z tej injekcie, ktorou sa pokúša dcérke vypláchnuť uško. Snažil som sa jej vysvetliť, ako sa musí cítiť malá, ktorá má z celej tejto priam tyranskej procedúry panický strach. „Cudzia žena v bielom, ktorá sa s ňou nepokúsila ani len smiešnym žartom vybudovať most papierového priateľstva, jej pchá do ucha obrovskú injekciu a podráždene šteká, nech ju so sestričkou ešte lepšie spútame.“ Veď to je ako scenár z hororu! Vraj som mal odísť a malú nedržať nasilu? Žiaľ, občas v živote nastanú „výchovné“ situácie, kedy ste závislí na iných…
– Viete, práve v tejto ambulancii jej pred polrokom priam drasticky prepichli ušká. Preto sa tak bojí. Prosím vás, pochopte ju.
– Uši sa nedajú prepichnúť bez toho, aby to nebolelo, – dostalo sa mi odpovede, ktorú „by som teda nečakal“.
„To ja viem, ale pár vľúdnych viet na úvod by aspoň trochu otočilo polaritu celej tejto situácie. Na Youtube som videl doktora, ktorý pichol malému chlapčekovi injekcie do oboch stehien, ale spravil to tak, že malý odchádzal z ordinácie so smiechom. Ale načo vám to mám hovoriť…“
Až keď sme vyšli von, Ivka mi povedala, že to uško jej prepichla práve táto doktorka. Pochopil som.
Detskí doktori, berte teda svoju úlohu sčasti aj ako hru. Obetujte každému jednému dieťatku, ktoré vkročí do vášho kráľovstva, na zoznámenie aspoň jednu minútu. Usmejte sa, buďte milí, nežní, hraví, uvidíte, prinesie to svoje ovocie. Možno sa váš pracovný čas o čosi predĺži, ale neverím, že keď budete kráčať z roboty domov, nebude vás napĺňať pocit, že ste priložili ruku k lepšiemu a krajšiemu zajtrajšku ľudstva. Preto vás prosím za všetky tie drobné telíčka s obrovským nábojom svetla: detskí doktori, buďte detskí.
„Aby to bolo dobré, sestričky v nemocnici musia byť sterilné.“
Dcérka ma buchla šliapacou motorkou do nohy. „Aúú… to bolí.“ – „Prepáč, maminka, ja ti to pofúkam. Fú, fú, fú… už nebolí?“ – „Ešte trošku bolí, ale je to lepšie. Nabudúce dávaj pozor!“ – „A už si šťastná?“
„Mamička, vypadlo ti už niekedy oko?“
Paľko von Šlabikárko trojko
HIRAX Shop (s možnosťou podpisu či venovania)
MARTINUS
