Zdeňka Jordánová vo svojej skvelej knihe Tvoje dieťa ako šanca pre teba opisuje, ako raz prišla k jednej klientke domov a naskytol sa jej pohľad na tri deti rozhadzujúce vyžehlenú bielizeň po zemi.
Keď sa klientky spýtala, prečo to robia, tá jej s jemným úsmevom odvetila niečo v tom zmysle, že „sú to predsa deti, potrebujú sa hrať a toto je jej forma výchovy založenej na láske“.
A kam sa podela úcta a láska k sebe samej? Zabudla hádam tá žena, koľko energie ju stálo žehlenie a ukladanie? Vôbec by som sa nečudoval, keby to bol ten typ, čo stále vyplakáva, ako ju všetci zneužívajú, za dobrotu jej paradoxne neďakujú, muž ju nechal a celkovo sa často cíti vyčerpaná, ustatá, sklamaná, zradená…
Neharmonické konanie prináša neharmonické následky. Sebaláska je v tomto prípade začiatok opravy, lebo z nej ústi sebaúcta, ktorá „prinúti“ strhanú matku nájsť si čas konečne na seba. Až potom ju začnú rešpektovať vlastné deti či iní a prestanú na ňu klásť prehnané nároky.
Vyrovnaná žena by v spomínanom prípade vysvetlila deťom, „že sa jej nepáči, čo robia“, aj to, koľko ju tie pekne zoradené komíny bielizne stáli času. Čím by im osvetlila, aké dôležité je rešpektovať druhého človeka a vážiť si jeho prácu. Žiadalo si to jasne a zrozumiteľne zadefinovať, že bielizeň nie je a nikdy nebude určená na hranie. Daná matka bude nútená opäť posunúť mantinely, ale opačným smerom, tak aby nik nikomu nerobil príkorie a svojím nezodpovedným prístupom neokrádal druhých o energiu.
Viem, o čom píšem. Po tom, čo sa narodila Ráchel, som celému svetu rozprával iba o dávaní bezpodmienečnej lásky. Kto by bol povedal, že moja dcérka si ma do dvoch rokov skrotí ako dostihového koňa? Ako som už písal, každé dieťa si vyskúša, ako ďaleko môže zájsť. „Mamička, päť, ocko päťdesiat, starí rodičia dvesto!“
Ešteže som skoro spozoroval, že tá naša malá potvorka počúva maminu viac než mňa, a to bola Ivka v prejavovaní lásky v porovnaní so mnou zdržanlivejšia. Niečo tu nefungovalo a moje senzory ma ihneď upozornili, že takto sa to po rokoch skončí tým, že ocko bude Sárkina večná pristávacia plocha, maznáčik, cez ktorého bude môcť pôsobiť na neoblomnú mamu. „A čo v puberte? Ošediviem a zožerie ma aj s výplatou? Veď keď prídem z práce, hneď plače, že chce ísť na ruky. Sluch má dobrý, tak prečo nepočuje, keď jej vravím, že ledva stojím na nohách a som ustatý?“
Zachránil ma americký psychológ Kevin Leman a jeho kniha Päť dní, ktoré zmenia vaše dieťa. Názov knihy je síce typicky americký a je jasné, že nikoho, vrátane seba, nedokážete zmeniť za pár dní, ale obsah mi bol veľmi sympatický. Kto selektuje rady od druhých srdcom a má za cieľ vychovať pre vesmír nádherné bytosti, vyberie si z jeho slov svoje. No čo vám poviem, ten Američan radil určovať hranice, tak som si povedal, že to skúsim…
Prvýkrát som sa na to odhodlal v meste. Boli sme so Sárkou na pošte, keď tu si zrazu zmyslela, že chce na ruky. Bolo už poobedie, čakalo ma nemálo vybavovačiek, tak som si chcel ušetriť energiu, lebo niesť viac ako desať kilogramov živej váhy na jednej ruke, to sa človek aj spotí… Nechápem, ženy, ako to všetko vládzete, klobúk dolu. Zohol som sa k dcérke a z očí do očí som jej s láskou a jasne povedal: „Sárka, už si veľká a máš zdravé nôžky. Ocko je po celom dni ustatý. Takže na ruky ťa nebudem brať. Bolí ma chrbát. Viem, že si múdre dievčatko a pochopila si ma.“
Začala plakať, že „na rukýýý“. Odišiel som z pošty, nechal som ju tam. Po dvoch metroch som sa otočil. Bola nalepená na skle. Neprekvapilo ma to, veď jej jediné svetlo som bol ja. Vrátil som sa, otvoril princezničke dvere, na čo ona začala opäť nariekať, že chce ísť na ruky. Ponúkol som jej dlaň, čo hrdo odmietla. Typická Baričáčka. Tak som vykročil preč, ona celá zaslzená utekala za mnou. Plakala, kričala, hádzala sa o zem, čo predtým nikdy nerobila. Ale bol som pripravený, vedel som, že bude skúšať všetko…
Vlastne ani ja som jej nič také nikdy predtým neurobil. Vždy som vyplnil, čo si zapriala. Škoda, že bez toho, aby som sa najprv sám seba spýtal, či mám energiu, čas a chuť. Nikdy som neriešil, či ma to bude bolieť, mám na to silu, nedostanem sa preto do časového stresu. Klamal som sa, že rodič sa má obetovať. To platí, ale nič sa nemá preháňať, veci by sa mali diať harmonicky a s láskou. Tak vo vzťahu k dieťaťu, ako aj k sebe. Či si, milí rodičia, myslíte, že tá celodenná starostlivosť o dieťa je málo? To sú dvadsaťštyrihodinové služby, vrátane nočných, zarábania peňazí, nech je „za čo žiť“, a stovky denných úkonov, len aby dobre bolo. Áno, výchova detí znamená aj obetu, ale ak máte z tej „lásky“ niekedy dušu na jazyku, sadnite si na chvíľku a porozmýšľajte, kde sa nachádza jazýček váh. Možno to vaše chvíľkové stíšenie prospeje celej rodine, lebo keď ste, naopak, nepokojní, prenášate to aj na svoje deti a na manžela.
Poďme však k zlomu v spomínanej situácii, keď som sa prvý raz pokúsil o určovanie hraníc. Sárka revala od pošty do pol námestia, akoby som ju dral z kože. Kráčal som popredku, ona s vreskom za mnou. Veľa ľudí sme nestretli, ale tí niekoľkí na nás hádzali začudované pohľady. Jedna staršia pani sa dcérke dokonca prihovorila: „Taká veľká a na ruky?“ Malá po nej hodila nahnevano rúčkou a ďalej ma prenasledovala s jediným cieľom: dosiahnuť vreskom svoje stoj čo stoj!
A teraz prichádzajú dva najdôležitejšie body kapitoly.
Po prvé vás chcem upozorniť, že ak takéto niečo skúsite, musíte vydržať až do konca! Ak by som sa napríklad po dvanástich minútach vzdal, Sárka si povie: „Aha, treba počkať dvanásť minút a on povolí.“ Zapamätá si, že znova dosiahla svoje, len musí byť vytrvalá a ocko ustúpi. Lenže otecko nepovolil, lebo vedel, prečo nesmie cúvnuť. Pre jej i svoje dobro.
Druhý bod je ešte dôležitejší a určite mnohí tušíte, čo sa vám chystám povedať: nesmie byť vo vás ani jedna výčitka, že robíte niečo zlé! Žiadne trestanie, obviňovanie sa, naopak, iba pozitívnym zmýšľaním naplnená hlava, že sa deje nútená oprava predošlých omylov. Leman to krásne vystihol: „To, čo si vaše deti o vás myslia v určitých situáciách alebo obdobiach, nie je nevyhnutne tým, čo si o vás budú pamätať po celý život.“ V preklade to znamená, že v mnohých momentoch života vás budú možno aj nenávidieť, ale zapamätajú si vás komplexne, teda ako človeka, ktorý sa snažil a dával im zo seba najviac, koľko len vládal.
Kráčal som preto v ten kľúčový deň po námestí neochvejne ďalej, nebola vo mne ani jediná výčitka, že som „bezcitný otec“. Nič som jej už druhýkrát neopakoval, neotáčal som sa za ňou, bol som pevne rozhodnutý neustúpiť, čo som aj dotiahol do konca.
Asi po štvrťhodine detského revu na celý Martin som dorazil k stánku s pizzou a kúpil som si jeden trojuholník. Ešte predtým som sa však zohol k Sárke a spýtal som sa jej:
– Milovaná dcérka, dáš si pizzu?
– Ja chcem na rukýýý, – trvala s intenzívnym plačom na svojom. „Silná duša,“ pomyslel som si, „tá keď si v živote vytýči nejaký cieľ, pôjde za ním ako tank. Celá ja.“
Na jej rozhodnutie nejesť som prikývol, že rozumiem, vystrel som sa a pokračoval k autu. Počas celého tohto cirkusu som jej neustále podával dlaň, no hrdo ju odmietala.
Keď som dcérku naložil do auta, plač ustal v priebehu sekundy. Sadol som si za volant a vložil si posledný kúsok jedla do úst. Vtedy sa zo Sárky vydralo:
– Ocino, prosím si pizzu.
Pokojne som sa otočil a s úsmevom bez štipky sarkazmu som jej povedal:
– Pizza už nie je. Práve som ju dojedol. Keď sa ťa nabudúce budem pýtať, či chceš, povedz áno. Potom bude ocko vedieť, že tiež máš chuť. Pri stánku si si pizzu neprosila, tak som to uzavrel, že nie si hladná.
– Choď kúpiť, – zavelila mi.
– Prepáč, Sárka, ale už sa nebudeme vracať. Naješ sa až doma. Nabudúce to povedz hneď, na to ľudia vymysleli reč.
– Choď kúpiť, – zopakovala, na čo som naštartoval auto a s absolútnym pokojom v duši vyrazil domov.
Neuveríte, ale keď sme dorazili k nám, vrhla sa žene do náručia a všetko jej zreferovala, teda že nechcela kráčať po svojich nožičkách, ale že ich má zdravé a nabudúce bude.
Možno sa vám zdá, že som konal, akoby som ju v tej chvíli neľúbil. Opak je pravdou, neustále som k nej vysielal lásku. So sebapozorovaním som sa opakovane pýtal sám seba, ako sa cítim, čím som naplnený, aké vo mne víťazia emócie. Je to tá najlepšia kontrola. Sám seba klame iba človek oklamaný inými a väčšinou sa to udeje v detstve, keď pri stavbe nového chrámu niekto hlúpo vloží do steny namiesto tehly slamu.
Určite už chápete aj to, čo som ju učil tou pizzou: ak nepovie, čo chce, nedostane to. Ak povie „nie“, taktiež to nedostane. Ako sa rozhodne, tak sa udeje a ona sa stretne s pokračovaním príbehu, ktorý sama stvorila. Tvrdá nepizzová realita jej ukázala, že cesty späť niet a ona bude musieť prevziať zodpovednosť za svoje rozhodnutie. Na moju jasnú otázku hrdo odvetila „nie“, takže nejedla, až kým sme neprišli domov. A viete, čo mala Ivka pripravené na večeru? Ani ja som to netušil. Áno, pizzu. Náhody jednoducho neexistujú…
Naučte sa byť v dôležitých záležitostiach neústupní. Deti dodržiavaním pravidiel preberajú určitú mieru zodpovednosti za svoje konanie. Ak sa vám to podarí dosiahnuť bez príkazov, ale skôr nepriamo, teda hrou, veselosťou, prirodzene, o to lepšie. Jedine dodržujte pravidlo, že požiadavky, ktoré na dieťa kladiete, by mali byť podmienené stupňom jeho vývoja.
Učte ich, aby sa k všetkým správali s úctou, aby nikoho nebili, nenadávali ľuďom, ani ich neponižovali. Buďte spravodliví. Ak sa dieťa zachová nepekne k inému súrodencovi či k rodičovi, úprimne sa zaujímajte, čo ho k tomu viedlo, ako sa cítilo pred činom aj po ňom, a zároveň sa mu zverte aj so svojimi pocitmi: „Nepáči sa mi, ako si sa zachovala k bračekovi. Veci by sme sa mali snažiť dosiahnuť dohodou, nie bitkou. Čo myslíš, ako by sa to dalo vyriešiť nabudúce bez toho, aby si ho udrela?“
Leman tvrdí, že deti robia to, čo im v minulosti prešlo. Ďalej budú nasledovať kapitoly, ako dosiahnuť žiadaný výchovný efekt v praxi, lebo sami viete, že veľakrát slová nezaberajú. Je to, ako keby ste hádzali hrach na stenu. Vtedy dieťa túži po ráznom stanovení hraníc. Preto si v ďalších kapitolách rozoberieme najzákladnejšie typy výchovy detí. Sami sa zaraďte, ktorú formu napĺňate pri svojich potomkoch. Rovnako tak je dôležité odpovedať si, akú výchovu na vás aplikovali rodičia. Porozumiete tak množstvu svojich vlastností a modelov správania. Stále tvrdím, že ak vec pochopíte, malo by už všetko ísť hladko. Je to, ako keby niekto strhol oponu a pred vami sa zjavila kompletná schéma vysvetľujúca, prečo ste, akí ste, a prečo sa vám dejú, či stali určité veci. Celou bytosťou pochopíte, kedy a kým bolo semiačko zasiate, kedy vzklíčilo, kto ho polieval a čím, do akých rozmerov dorástlo a ako teraz vplýva na váš súčasný život. Vaše srdce vám najlepšie napovie, čo má byť vypleté, aby v záhrade zostal priestor a svetlo pre oveľa dôležitejšie rastliny. Od nikoho na svete si do toho nedajte hovoriť. Je to výhradne vaša cesta. Rovnako tak vám iba vaše srdce našepká, či ešte treba dosiať niečo, čo vám chýba. Teda aké vlastnosti sú vo vás zakrpatené a je načase ich podporiť a nanovo vystavať. Česť vašej práci.
Moja mama je učiteľka. Vonku na ihrisku k nej podišiel žiak, aby mohol žalovať: „Pani učiteľka, Adela povedala škaredé slovo.“ Moja mama mu odvetila: „Povedz mi iba začiatočné písmeno.“ Prišla rýchla odpoveď: „Ty D vyjebaný!“
Keď mal syn dva a pol roka, povedal mi: „Mama, idem si zapáliť na balkón.“
Malá Ela ma poprosila: „Mami, mohli by sme sa ísť niekedy kúpať do Turčianskych Tekvíc?“
Dcéra mala asi štyri roky, keď našla dedov časopis, v ktorom bola reklama na rôzne erotické pomôcky. Keď sme boli na jednej akcii, tak uprostred rozbehnutej dospeláckej debaty zabila, že niektoré tety sú také poriadne, že majú malý vysávač, ktorým si vysávajú šušku.
Paľko von Šlabikárko trojko
HIRAX Shop (s možnosťou podpisu či venovania)
MARTINUS
