Radka bola vychovaná v tvrdej kresťanskej viere. Na rozdiel odo mňa sa nevedela vymotať z pazúrov fanatickej a despoticky veriacej mamy. Paradoxne na to počúvala punk, pila odušu, fajčila cigarety a trávu a bola skoro stále v ťažkej depresii. Na každú otázku odpovedala záporom. Z môjho pohľadu dosť dôvodov na nejakú diagnózu. Možno preto som ju priťahoval ja, večný humoristický optimista. Ležali sme holí v posteli. Periny boli celé pooblievané od fernetu, dokonca aj stena bola poznačená. Nevedel som nalistovať správnu stranu v pamäti, v ktorom dni sa to stalo. Na zemi sa váľal rozbitý pohár a do priestoru reval Music Box. Prvé číslo nám trvalo asi hodinu.
Boose
– To vidno, že si intelektuálka. Tak dlho som sa ešte s nikým nemiloval.
– Zanedbal si predohru.
– Hahaha. Nesmieš myslieť na tie tvoje lekárske paragrafy v hlave, lebo takto sa nikdy nespravíš.
– Nie, šiel si na to príliš rýchlo.
– Dobre, nabudúce ťa budem polhodinu bozkávať, polhodinu hladkať po celom tele a polhodinu ti budem behať jazýčkom všade tam, kam sa dostanem. Keď zaspím, tak ma prikry, nech ma ráno nebolia kríže. K súloži sa určite nedopracujeme.
– Išiel si na to moc skoro.
– A ty sa dole vyhoľ! – napajedil som sa. – Už si zjedla niekedy chlp? Nie je to nič príjemné. Skús si vyberať spomedzi zubov chlp, alebo ho nedajbože prehltávaj a ešte sa k tomu sústreďuj na kvalitné lízanie.
– Keby som sa vyholila, už by som to nebola ja!
– A kto by to bol? Či Lenin s vyholenou kundou?
– Mama by ma zabila.
– Čo sa spolu kúpete?
– Nie, ale občas mi niečo donesie do kúpeľne. Keď niečo zabudnem a tak.
– Kačičku?
– Ty počúvaj, drzáň jeden, – zvolala Radka a začala sa so mnou pretláčať. Spod periny jej vybehli dva krásne prírodné obaly na mlieko a tak som po chvíľke nasmeroval bitku iným smerom.
– Ja ti ukážem, že som šiel na to moc rýchlo. Zadusíš sa orgazmom.
Cieľ som mal jasne stanovený, už ho len vyplniť.
Začal sa nový týždeň. Bol pondelok doobeda. Niekto mi vymenil telo mladého muža za telo starca. Ináč si neviem vysvetliť, prečo ma celé tak bolelo. Čo ma niekto v noci hodil pod hydraulický lis a z neho som vypadol rovno do obrovského mažiara? V hlave mi pochodovala obrovská armáda. Bola to určite tá najväčšia vojenská prehliadka z éry ZSSR. Desaťtisíc rovnako odetých žoldnierov určených na zabíjanie dunelo s krásne naleštenými koženými topánkami po mojej mozgovej dlažbe. Lenže to som nevedel, že je to len začiatok. Potom prišla ťažká technika, tanky, delá a nakoniec lietadlá. Lietali v nepravidelných letkách a na krídlach mali namontované guľomety, určite ešte pamätajúce prvú svetovú vojnu. Rapotali a strieľali do mňa, ako keby im nestačilo, že z terča už nie je človek, ale polomŕtve rešeto. A to všetko sa mi dialo v hlave. Išlo mi ju roztrhnúť od bolesti a ja som to chápal, pretože to všetko sa do nej proste zmestiť nedalo.
Podvedomie sa hlásilo o slovo, ale nemal som síl začať rozhovor. Konečne sa zobudila Radka. Pokúšali sme spoločne pozliepať včerajší deň, večer a noc, ale nedospeli sme k ucelenému a presvedčivému záverečnému variantu, ako to vlastne bolo. Dohodli sme sa, že nabudúce musíme zavolať niekoho tretieho, že to by mohlo stačiť. Ja som navrhoval ženu a ona chlapa. Neviem prečo.
O chvíľu prišli na rad bozky a moja rúčka začala šmátrať po jej dychtivom tele. Nakoniec som sa dopracoval k tomu najhorúcejšiemu miestu ženského tela, vnikol jedným prstom dnu a zarazil sa.
– Kedy si naposledy zažila obrovský trapas? – opýtal som sa opatrne.
– Prečo sa ma to pýtaš? – zmeravela vystrašená náhlou zmenou nálady a situácie.
– Lebo ti musím niečo povedať.
– Čo? – preglgla. Potom som preglgol ja.
– Máš tam prezervatív. Ten z včerajšej noci. Použitý.
– Preboha! Tak mi ho odtiaľ vyber!
Vybral som ho. Obsah však bol rozliaty všade tam, kde nemal byť. Do pekla! Počas piatich dní druhé dieťa! To neuživím! A to druhé bude určite čistý mentálko, o tom niet pochýb. Bude odmietať materinské mlieko a kričať len o fernet, pivo, trávu, cigarety, sex a punkrock. Bude trpieť depresiami a výčitkami svedomia, je to proste tvor dopredu určený na zánik.
– Radka, musíme ísť kúpiť Postinor.
– Čo je to?
– Taký liek, ktorým ťa zabijem, aby som mal po starostiach.
– Áuuu…, – začal na mňa dopadať les buchnátov. Obratom som sľúbil pánu Telu, že nabudúce nebudem srandovať v ťažkej situácii.
– Také lieky, čo zabijú plod ešte aj po dvanástich hodinách od oplodnenia, – vychrlil som rýchlo opravnú vetu a dúfal, že si tak zachránim život.
– Dá sa to kúpiť v lekárni? – vyblafla na mňa a vypla kaťuše.
– Dúfam.
Obliekli sme sa, sadli sme do môjho „brm brm“ a leteli do najbližšej lekárne.
– Počkaj tu, idem to kúpiť.
– Dobre, – odpovedalo mi niečo biele na strane spolujazdca. Kým som kráčal cez cestu k lekárni, rozmýšľal som, kto mi tú bielu stenu cez noc v aute postavil.
– Dobrý deň. Poprosil by som jedno balenie Postinoru.
Dúfal som, že to pôjde hladko-obratko. Mýlil som sa.
– Pani vedúca, tento mladý muž chce kúpiť Postinor, – zakričala staršia pani cez otvorené dvere na niekoho dozadu. S pani vedúcou prišla aj nejaká zvedavá mladá slečna takisto oblečená v bielom lekárnickom plášti. Boli na mňa už tri, plus jeden zabudnutý zákazník, ktorý mal priblblo otvorené ústa. Čakal som, kedy mu z nich začne vytekať pena. Mal som v pláne kúpiť mu liek proti besnote, ale tá spenená tekutina nie a nie sa ukázať. Mal tak okolo päťdesiatky. Spoza okuliarov na mňa sliedil pár zvedavých očičiek, ktoré asi nikdy nevideli chodiaceho idiota. V dlani upotene krčil balenie celaskonu a ja som sa ho chcel spýtať, či nevie nájsť východ.
Pripadal som si ako úplne nahý mladík, ktorému sa v preplnenej saune postavil pipík. Všetci na neho „akože“ nepozerajú, ale pritom ho nemilosrdne presvecujú pohľadmi ako radar svoj výsek. A on sa smaží a následne snaží, aby to pominulo, lenže to „stání“ nechce odísť. Keby si aspoň tá mladá holka neľahla tak provokatívne rovno oproti nemu.
– Mladý pán a na čo to chcete? – spýtala sa počerná pani vedúca s výzorom slušnej dámy.
– Mne to dnes ráno ušlo do priateľky. – Tááák a mali ma na lopatkách.
„Babrák!“ kričala na mňa mladá zvedavkyňa jej peknými očami.
„Ja ti dám takého babráka, že uvidíš! Nabudúce sa mi vyhýbaj, lebo ťa tak vyobraciam, že nebudeš stíhať počítať vlastné orgazmy,“ odpovedal som jej cez moje zorničky. Začala sa vyzliekať. Samozrejme iba v mojej hlave.
– Ten liek je iba na predpis, – informovala ma dáma.
– Zaplatím aj niečo naviac, len mi ho prosím vás predajte, – žobronil som.
Pán vedľa mňa v napätej situácii prederavil prstom obal na svojom lieku. Od hrubého rámu jeho okuliarov s dátumom výroby okolo roku 1965 ma delilo iba niekoľko centimetrov. Vôbec si neuvedomoval, že narušil môj osobný magnetický priestor a že vtedy sa zvyknem premeniť na nahnevaného dobermana, ktorému niekto na drzovku vytrhol klobásu spomedzi zubov. Asi mal dobrú poistku. Keby sa aspoň tá pena zjavila, mal by som aspoň dôvod na útok v sebaobrane.
– Ja kvôli vám neprídem o licenciu, – zvýšila hlas vedúca.
Mladá už bola vyzlečená do podprsenky a gatiek. Neviem, ako ju vnímal ten pán vedľa mňa, ale ja určite takto.
– A ja a moja priateľka máme teraz kvôli vám prísť o roky bezstarostnej mladosti? Dovidenia!
– Mali ste si dávať pozor! – zahrmelo za mnou.
Na odchode som sa ešte otočil k mladej a ospravedlnil sa jej pohľadom: „Prepáč, nabudúce. Ahoj.“
„Ahoj,“ zazvonil za ňu zvonček na dverách lekárne.
No keby ma tak Nika počula, pomyslel som si. Do pekla a už tu aj bola! „Tak nová priateľka, áno?“ drb mi facku. „Bezstarostnej mladosti by sa ti zachcelo s mladou priateľkou, áno?“ fuk mi ďalšiu facku. „Ušlo ti dnes ráno do novej priateľky, áno?“ šmyk kopačka do vajec. „Kto prepojil tento hovor?“ hulákal som do mojej riadiacej veže v hlave. „Okamžite vypnite spojenie!“ kričal som do velína ako zmyslov zbavený. Vinník sa nenašiel, ale sľúbili nápravu a potrestanie. „Ešte raz a uvidíte!“ hromžil som. „Neviete si poradiť s jedným posraným svedomím? Spútajte ho a hoďte do pivnice vedľa kopy zemiakov!“ padali zo mňa úchvatné nápady hodné amerického vysokoškolského učiteľa vysvetľujúceho prvýkrát stredoškolákom, že existuje aj kontinent menom Európa.
Vrátil som sa do auta.
– Čo si taký červený? – spýtala sa biela stena.
– Musíš ísť k doktorovi a on ti musí ten liek predpísať, – zahovoril som a držal som sa pritom ochranársky za vajcia.
– Do šľaka! Taká hanba. Ty si s tým peklom neklamal!
– Vždy ponúkam kvalitu.
– To vidím. A dúfam, že tú kvalitu nebudem v najbližších mesiacoch cítiť aj v bruchu.
– Kurňááá, ešte nie sme svoji a už sa hádame.
Biela stena sa na mňa pozrela, ako keby ma nechcela za muža. Že by sme sa za ten jeden deň nespoznali až tak dobre, aby sme spolu mohli prežiť bok po boku celý život?
– Rád sranduješ vo vypätých situáciách?
– Zvykol som žartovať rád, ale keď si na mňa dnes vypustila tú záplavu útočných pästičiek, povedal som si, že s tým prestanem.
– Tak prečo to stále robíš?
– Lebo si neviem zobrať ponaučenie k srdcu.
Začínal som sa pohrávať s myšlienkou, že jej prezradím, že si možno budem vyberať manželku medzi ňou a ešte jednou dievčinou, tak nech sa snaží. Ale keď som si predstavil, ako nabíja protitankovú päsť a mieri mi do oblasti penisu, hneď som ju zavrhol.
– Svet je plný utrpenia, ale je aj plný víťazstiev nad nimi, – listoval som v herbári slávnych výrokov.
– Ááá, niekto tu zjedol jablko múdrosti. Škoda, že si do neho zahryzol až teraz, – utrúsila.
– Svätec nie je ten, čo nikdy nepochybí, ale ten, kto vstane a kráča ďalej vždy, keď spadne, – naťahoval som tetivu.
– Ty prestaň, lebo budem musieť dnes na kriminálke vysvetľovať, že som ťa zabila z lásky, – zhrubol hlas bielej tváre na mieste spolujazdca.
Premiestnili sme sa s „brm brm“ pred nemocnicu. Biela stena odišla a ja som si hodinu nevedel v aute zvyknúť na tú tmu. Vrátila sa celá veselá, že vraj to ani nebolelo. Ani sa moc nevypytovali, ani sa v nej nešpárali, len si to musela odsedieť v čakárni. Veril som jej. Bielu farbu vymenila za zdravú červenú a líčka jej len tak hriali veselosťou.
Skočil som do inej lekárne, na tie tri supy a robotníka od lisu vo výslužbe som už nebol zvedavý. Nechal som tam za ten liek skoro liter. Stále lepšie ako v tej prvej lekárni. Tam som nechal minimálne rok svojho života. Pozrel som sa, ako Radka spravila poslušne „ham“ a odviezol ju domov. Sľúbila, že mi napíše esemesku, keď príde „červená“. Bol som vďačný osudu za dostatočný objem rozumu v jej hlave.
Po ceste domov som rozmýšľal nad teóriou, ktorú som raz rozoberal s jedným kamarátom pri drinku. Vysvetľoval mi, že sa snažil dostať babenky do postele, ale nedarilo sa mu to. Čím dlhšie to trvalo, tým sa mu to zdalo neprekonateľné a ťažšie, ako keby to mal napísané na čele. Potom si konečne po roku užil s jednou priateľkou a na druhý deň sa mu to opäť podarilo s nejakou inou náhodnou ženou a do konca týždňa zasa s nejakou.
„Ako keby to tie ženy cítili a tá sexuálna mužskosť z chlapa potom priam vyžarovala. Niečo na tom bude. Hlavne, nech sa Radka do mesiaca ozve s kladnou správičkou, to by ma viac potešilo ako potvrdenie tejto teórie,“ letelo mi hlavou.
Hirax
