Tento blog je pokračovaním prvej časti, ktorú nájdete tu
3. Kde sa vo vašom tele samotný strach vlastne nachádza?
Keď strach pomenujete, nájdite miesto, kde sa v tele konkrétny strach nachádza. „A čo ja viem?“ cítim naladenie niektorých čitateľov. Tak tu máte na výber: je to v hlave, hrdle, hrudi, bruchu, rukách alebo v nohách? Mne „ťažké“ situácie väčšinou sedia v bruchu – „neviem niečo stráviť“. Ale u vás to môže byť inde. Napríklad v hlave, ide vám z niečoho explodovať, rozum vám z toho zapeká – ste prerozmýšľaný. Ďalší si uvedomí: „Mám hrču v hrdle.“ Toto nemusím veľa komentovať, mnohí poznajú pocit stiahnutia hrdla – neviete niečo vysloviť, obhájiť sa, všetko dusíte v sebe. Liečením je naučiť sa vyslovovať svoje pocity a názory. Čosi vás tlačí na hrudníku, nedá dýchať, sedí tam obrovský had, vták, akoby ste tam mali položenú kovadlinu – dačo vás gniavi. Ruky – nekonáte, ste paralyzovaní. Nohy – chceli by ste pred čímsi utiecť, ale nedá sa vám. Plecia, chrbtica – veľa ste si naložili.
Keď nájdete, kde sa strach v organizme usadil, je dobré si ho plne uvedomiť, a najlepšie aj opísať slovami. „Je to ostré, bolestivé, ťažké, silne ukotvené, plazivé, meniace sa…“ Precíťte, opíšte, pomenujte. Dobre to ide aj cez otázky: „Aký to má tvar, farbu, veľkosť?“ Deti reagujú na takéto otázky veľmi prirodzene: „V brušku… lopta… žltá…“
4. Vydýchnite ťažobu
Ďalším krokom čistenia je samotné vydýchnutie bôľu. Nadýchnite sa nosom a vydýchnite skonkretizovanú bolesť, strach z miesta, kde ste precítili, že sa nachádza. Vydýchnite ju toľkokrát, koľko uznáte za vhodné, až kým sa vám neuľaví. Dakedy vám postačia tri hlboké výdychy, inokedy len jeden alebo viac.
Vnímajte, čo ste vydýchli. Bol to kameň, guľa, machuľa alebo obláčik? Kameň či iný tvar pevného skupenstva môže prezrádzať pôvod z vašich minulých životov. Machuľa je zhruba ročná záležitosť, obláčik niekoľkotýždňová udalosť.
5. Na čo chcete svoje obavy premeniť?
Najprv musíte galibu zo seba uvoľniť, tým sa dovoláte Boha. Bude sa vás pýtať: „Čo odo mňa žiadaš? Čím chceš zaplniť miesto, ktoré vzniklo v tvojej duši? Na čo to chceš premeniť? Akým pocitom sa praješ naplniť?“ Precíťte, odpoveď chce vašu predstavivosť. Pár príkladov podľa druhu strachu: „Napĺňam sa bezpečím,“ strach z budúcnosti, existencie, chudoby. „Napĺňam sa prijatím, sebadôverou,“ strach z poníženia, neprijatia. „Napĺňam sa pokojom. Napĺňam sa spokojnosťou. Napĺňam sa silou a odvahou,“ strach zo zlyhania. „Napĺňam sa slobodou, sebaistotou, sebaláskou,“ pri žiarlivosti, strach z neslobody, strach zo straty iného človeka. „Napĺňam sa vierou v seba,“ sebaobetovanie.
Ľudia princíp „naplnenia sa po vyprázdnení“ ešte veľa neaplikujú, preto sa mu trochu povenujem. Mnohí sa už naučili vyhadzovať, púšťať, proste dať zo seba ťažobu von, ale nevedia, že keď uvoľnené miesto nevyplnia čímsi vedome stabilizujúcim, môže ich to spätne veľmi rýchlo naplniť. Preto aj keď si niečo odpustíte, nezabudnite vyriešenú časť vyplniť niečím podporujúcim. „Odpúšťam si, konala som prchko. Beriem si z celej situácie ponaučenie, viac sa už však za to nebudem priväzovať na dereš. Odpúšťam si na všetkých úrovniach a žiadam od teba, Prozreteľnosť (Mohamed, Ježiš, nebeský Otec, Vesmír – nahraďte entitou, ku ktorej sa modlíte), silu, aby som nabudúce vedela podobnú situáciu ustáť a aby sa nezopakovala. Už sa nechcem psychicky zosypať a rozkričať sa pred šéfkou, keď ma neprávom osočuje. Chcem stáť pevne, v pokoji si v mysli pripraviť vecné argumenty a odísť z vypätého sporu po vyslovení pravdy ako psychicky mocný človek.“
Dôkazom kompletného prijatia situácie je Bohu nič nediktovať. Jedna zo záverečných viet mnohých modlitieb je: „Nech sa stane podľa svätej vôle.“ Tým božskej autorite dávate najavo jej slobodnú vôľu, nič jej nenanucujete. Pekne sme sa dostali k pokore, však? Liečiteľka Agátka z Cígľa mi prízvukovala, že modlitba má oveľa väčší účinok, keď človek kľačí na kolenách. Inak, ak by ste mali problémy s kolenami, určite by som sa vás pri sedení pýtal na pokoru, vašu pracovnú zaneprázdnenosť (nenakladáte si náhodou veľa, a tak trpí chrbtica a kĺby), spytoval sa, či necítite tlak v obličkách, pretože podľa čínskej medicíny sú kĺby spárované aj s obličkami, čím by sme sa možno dostali aj k stresu, nevyriešeným veciam a stavom úzkosti. Prípadne z fyziologického hľadiska k nedostatku kolagénu…
Záver? Ak prosiť, tak najprv poďakovať a potom s pokorou žiadať toľko, na koľko máte adekvátny nárok.
6. Cez čo to vložiť späť?
Odpovedajte si, cez čo sa má napríklad žiadaná odvaha do duše transformovať. Môžete použiť vaše obľúbené zviera, kvet, znak, symbol, hocijakú vec, ku ktorej máte väzbu. Vyberte si napríklad kvet a jeho farbu. Čo vám prvé príde na um, to berte, a tak váš nový stupeň odvahy vložte do seba napríklad cez bielu snežienku, ktorá vás napadla ako prvá. V predstave ju umiestnite presne do miesta, kde dovtedy pôsobil bôľ.
Dospelému človeku väčšinou frčí logicko-analytický rozum naučený fungovať vo večnom hlade po odpovediach, takže sám seba zradí v prvom momente: „Nerozumiem, čo odo mňa žiadate… Ja si neviem predstavovať, nedokážem to… Nikdy som cez obrazy nepracoval… To ma dáte do hypnózy? Vraj je škodlivá. Niečo vo mne spustíte a potom budem ešte viac zmätený… Ja si neviem predstaviť nič… Môže to byť aj zelené?“ Deti nejdú do spomínaných vecí tak komplikovane ako dospelí. Rovno odpovedia: „Slnko“, „modrá farba“ alebo „taký balónik to je.“ Ako rodič neváhajte a pokračujte: „Premeň si to na odvahu. Už si odvážna?“ Dieťa odpovie: „Áno.“ Znásobte to kamienkom: „Dám ti k tomu aj kamienok. Vždy, keď ťa prepadne strach, spomeň si, že máš vo vrecku kamienok. Ten ti vždy dodá odvahu.“
Nielen deti potrebujú niečomu veriť, aby prekonali. Každý z nás potrebuje občas pochopenie od druhého, „že na to má, že to dá, ide dobrou cestou, vhodne sa rozhodol“. Preto mnohí nechcú počuť pravdu, ale skôr dostať uistenie. Ak vám diagnostikovali ťažkú chorobu, neklamte sa, že ste zdravý. Choroba si s vami prišla potykať, v prvom rade musíte prijať fakt, že ste chorý. Nesmiete mať k chorobe odpor, inak medzi ňu a seba zasuniete hrubú stenu. Takto sa od nej však nič nedozviete. Prišla s vami na určitý čas žiť, niečo vás naučiť. Neodmietajte ju, lebo ak ona odmietne vás, môže už byť neskoro.
Vraciam sa k danej téme. Keď si vložíte červený karafiát do hlavy, zopakujte si na posilnenie konkrétnu prosbu: „Napĺňam sa odvahou.“ A nezabudnite poďakovať. Čarovné slovíčko z detstva „ďakujem“, je záverečný mocný kľúč ku všetkému. Tento príbeh ste už určite počuli: Mama svojej dcére konečne podá do rúk vyprosenú zmrzlinu, ale poďakovania sa nedočkala, a tak ho ťahá z potomka: „A čarovné slovíčko je kde?“ Dcérka sa na ňu pozrie a úprimne odpovie: „Abraka-dabra.“
Presný počet vyslovení samotnej prosby radšej nepíšem, lebo o šesť rokov budem niekde na obede počuť od druhého stola: „Baričák písal, že to máme zopakovať trikrát. Zle to robíš!“ Ľudia, aj táto kapitola je len pomocné vodidlo. Pokojne si celý rituál upravte na svoj obraz, improvizujte, meňte podľa svojej duše. Boh má najradšej úprimné modlitby, nie verklíkovanie viet z dajakej knižky, aj keby modlitebnej.
Raz sa jeden muž vracal cez les domov a vedel, že sa už nedostane k svojej modlitebnej knižke. Modlil sa každý deň a začal pociťovať zlý pocit, že dnes prvýkrát poruší pravidlo. Nakoniec objal strom a prihovoril sa Bohu: „Pane, nestihnem do polnoci dôjsť k mojej modlitebnej knižke. Poviem teda teraz päťkrát za sebou celú abecedu a ty si z toho poskladaj modlitbu.“ Na sklonku dňa sa anjeli pýtali Boha, ktorá modlitba sa mu počas dňa najviac páčila. Odvetil: „Toho muža. Lebo bola úprimná a hravá.“
Proces práce so strachmi a s trápeniami som teda načrtol. Ak je pôsobenie obrovské, praktizujte ho každé ráno i večer, až kým vám neodľahne. Niekedy stačí racionalizácia, inokedy takéto postupné rozpustenie. Veľakrát treba ísť cez príčinu, ktorú rozum nemusí postrehnúť, ale myseľ ju v stíšenom stave ihneď objaví. Uvedomelejšiemu a človeku s väčšou praxou meditovania môžu chodiť priame vnemy, napríklad sa mu zjaví, ako ho ako päťročného zabudli rodičia v škôlke. Učiteľka ho zobrala k sebe domov, lenže jeho vtedy naplnila obrovská obava, čo s ním bude, lebo nik mu nič nevysvetlil. Cvak, a náhrdelník súvislostí sa za sekundu vyjavil: „Aha, preto tak neznášam meškanie iných ľudí, preto som nahnevaný, ak niekto nedodrží sľub atď.“ Ak vám to nepôjde samým, vyhľadajte psychológa, ktorý vás vďaka nezainteresovanému pohľadu navedie na poznanie seba, teda čo konáte a prečo, prípadne terapeuta, ktorý vám pomôže ísť cez odblokovanie do hlbšej príčiny.
Pri uvoľnení strachu sa oslobodí veľa energie. Je to logické, hrádza sa uvoľnila, energia môže opäť tiecť a vy ju môžete investovať do vašich plánov a úloh. Pod kameňom tráva nerastie. Odvaľte kameň, vietor na odhalenú zem naveje semienka, tie sa správne uchytia a čochvíľa sa fľak mŕtvej zeme zazelení. Tak aj vy opäť zakvitnete ako poľná lúka.
Želám vám, aby ste si opäť začali plnými dúškami užívať života. Jeho cieľom nie je trpieť, obsahom má byť pochopenie a oprava. Nič netrvá večne, ani trápenia a bolesti nemusia pôsobiť stále. Preto vám prajem, aby ste precitli z vašej nočnej mory, všetky obavy a strachy zmizli a aby ste sa zobúdzali znova s blaženosťou a radosťou v srdci. Pravdepodobne sa to neudeje v jeden deň, lebo všetko súženie, choroba i bolesť má svoj dozvuk. Doprajte si čas, už sa netlačte.
Na zdravie.
Použité z knihy Šlabikár šťastia 5, Psychický obor
