– Dobrý deň. Prišli sme vám umyť balkón, – povedali dvaja asi osemnásťroční chalani stojaci pred dverami môjho bytu. Pri nohách mali vedrá a v rukách škrtili metly. Otočil som pohľad na predsieň, či sa nezmenila na pumpu. V duchu sa mi vyrojila myšlienka „že títo ľudia už skutočne nevedia, ako vytiahnuť druhým peniaze z vrecka“, ktorú obratom vytlačilo nasledujúce rozumnejšie vysvetlenie: „tu pôjde asi o nejaký fígeľ a začiatok lúpeže“. Chcel som sa spýtať, či im pripadám ako nejaký naivný dôchodca, ktorý s vidinou lacnej poistky či kúpy hrncov za tri päťdesiat vpustí do bytu aj vraha, ale obratom som tú negatívnu chmáru škrtol z hlavy.
– Ja nechcem umyť balkón, – usmial som sa na nich.
– Prepáčte, ja som včera oslavoval osemnástku, – vyšlo z toho vyššieho. Premietol sa mi zážitok, keď sme ako stredoškoláci oslavovali kamarátove narodeniny a rodičia mu v nevedomosti „čo dokáže strata panictva v oblasti zoznamovania sa s alko nápojmi“ zanechali na víkend voľný byt. Býval na siedmom poschodí a výkonnosť našich slabých žalúdkov malo možnosť spoznať šesť susedov bývajúcich pod inkriminovaným bodom explózií tráviaceho traktu.
– Počkajte tu, – povedal som a vybral sa skontrolovať situáciu. Po ceste do spálne mi došlo, že Miška, dievča z mojej firmy, v piatok umyla okná na celom byte. Doteraz ľutujem, že som si neodfotil to, čo som zbadal.
No čo vám budem rozprávať, Sodoma Gomora! Následky priotrávenia celého stohlavového kravína na dvoch metroch štvorcových!! A epicentrum náletu práve u mňa!!! Rezance po oknách, po vonkajšej bielej kožovke („Do pekla, čo fúkalo?!“). Ovracaný celý bicykel, kvetináče, na dlažbe balkóna štyri husté koláče, všade žltohnedá tekutina – no oči netešiaci masaker spojený s nepríjemnou kyslastou vôňou. Prepáčte, radšej končím s opisom. Ak raňajkujete či obedujete, nerád by som vám vyrobil žalúdočné vredy. (Autorovi preplo? O desiatej a obedovať? Vy nepoznáte ten joke? Odkaz šéfa firmy na sekretárkinom stole: „Išiel som na raňajky. Keď sa nevrátim doobeda, tak aj na obed.“)
– Preboha, čo ste pili vitriol? – znela moja prvá otázka, keď som opäť stál pri dverách a v duchu si mädlil ruky, že som v piatok nepral.
– Nie. Fernet. A zapíjali sme to pivom, – odvetil smutne jeden z mladíkov a mne až potom docvaklo, že je to Filip – mladý sused, kvôli ktorému mi raz tetuša zveľaďujúca záhradku pod sídliskovými balkónmi celý rok neprávom nadávala, že to práve ja hádžem špaky do jej kvetov.
Chlapcom trvalo niečo cez hodinu, kým miesto pozitívneho oddychu v mojej byto-firmičke premenili znova na balkón.
– Sme veľmi radi, že pod nami bývate práve vy. Slávke (býva podo mnou – pozn. autora) sme už tiež boli umyť balkón, aj tá to pochopila, – lúčil sa so mnou Filip.
O hodinu som volal s prednostkou nášho mesta.
– Pán Baričák, tak predaj toho tvrdého alkoholu nepôjde ani v stánku pred amfiteátrom. Pozerali sme sa na to s právničkou zľava aj sprava a ak nemá byť porušený zákon, nie je to možné.
(Vysvetlenie pod čiarou: 18.-20.6. totiž organizujem v martinskom amfiteátri šiesty ročník festivalu UNDERGROUND Fest a zo strany polície (kriminálky, čiernej, zelenej a keby bola, tak aj žlto-hnedej rezancovej) mi bolo jasne naznačené, že ak prekročím „tenkú čiaru tvrdo-alkoholového biznisu“, festival mi do minúty zrušia. Naopak – predstavenstvo mesta ma zasa tlačí, aby som zabezpečil, že návštevníci festivalu (ja neviem, čo všetci proti tým punkáčom majú, ehm) nebudú v hojnom počte chodiť do mesta a narúšať podujatie s názvom Dni mesta, ktoré sa koná v tom istom čase. To nie je patová situácia, to je neriešiteľná situácia).
„Pripadá mi to, ako keby som mal so sprejmi v rukách nakresliť obraz od Caravaggia,“ napadlo mi, ale nevyslovil som to.
– Najlepšie by bolo, aby mladí vôbec nepili. Aj ten zákon k tomu smeruje, – vyslovila milo prednostka, aj keď si dobre uvedomovala nelogizmus vyslovenej idey.
„Tí, ktorí navrhujú naše zákony, nežijú na Slovensku, to neviete?“ kontroval som, ale znova iba v myšlienkach.
– Ani neviete, čo by som za to dal. Ja som si za posledný polrok vypil iba dvakrát, ale napriek tomu sa smejem oveľa viac. Lenže každý mladý človek si musí všetko ochytať. Horúci šporák i opicu z fernetu, – vyhlásil som pevne. Ľudia vedia vycítiť, ktoré vety máte skutočne odžité.
Záver číslo 1:
Musím už končiť, akurát prišla Miška do práce…
– Miška, to okno v spálni je zle umyté. Samé šmuhy, – vravím jej.
– Ježišikriste… ale veď ja som ho umyla… skutočne… – jachce zmätená Miška a pozerá na dokechlenú tablu.
„Miška, keby si ho videla v sobotu na obed, možne naň pridáš aj niečo zo seba,“ prichádza mi na um prvá odpoveď, ktorú vzápätí mením na skutočnú:
– No vidíš, tak vracia život.
Záver číslo 2:
Ak organizujete spoločenskú akciu na otvorenom priestranstve (festival, zábavu, diskotéku, koncert atď), nemôže sa tam predávať tvrdý alkohol (zákon číslo 219/1996). Keďže už roky chodím celé leto predávať po festivaloch hudobný merchandise a takisto na nich s kapelou Editor aj vystupujem, budem sa opäť ticho prizerať na „slovenské“ dodržiavanie zákona. Minulý rok sa totiž lialo „tvrdé“ prúdom všade okrem Pohody. Víkend čo víkend…
Tohtoročný UNDERGROUND Fest bude len o pive a víne. Punkáči sa vyvalia do mesta a ja budem v pondelok sedieť s predstaviteľmi mesta na čistení žalúdka, že ten obraz sa mi nevydaril. V dlaniach už nebudem stískať použité spreje, ale klince. UKRIŽUJTE MA! Alebo ma pochopte, ako som ja pochopil tých mladých, ktorí mi počas jednej júnovej noci premaľovali balkón žltohnedorezancovou farbou. Život nevracia, ten iba vracia.“
Buďte šťastní, Pavel „Hirax“ Baričák
