Strácame ľudskosť, chladneme, sme agresívnejší

Nášmu bývalému futbalovému reprezentantovi, Kamilovi Čontofalskému, sa utopil v tomto roku trojročný syn. Neviem si predstaviť, že by sa to stalo našej rodine… Musí to byť ukrutná bolesť, neskutočná tragédia, ktorú si bude niesť rod po dlhé roky.

Nemenovaný český server dal titulok „Jedl salát a utopil se mu syn.“ Nejdem tu písať o novinárskom hyenizme, už sa okolo neho píše dosť. Chcem len poprosiť vás všetkých, ktorí robíte „novinárčinu“, aby ste dobre rozmýšľali, kým niečo uverejníte, čo s tým spôsobíte a aké následky môžu mať vaše slová.

Mám kamarátku. Má dvoch synov. Hrali sa ako malí u starých rodičov. Dedo len tak náhodou zašiel za dom a vytiahol tam jedného zo synčekov, ako sa topil v malej vaničke naplnenej do polovičky vodou. Nik z celej rodiny si nevšimol, že zmizol a to sa tam nachádzalo päť dospelých. Našťastie to dopadlo dobre, ale možno za minútu by bolo všetko inak…

Sme ľudia. Máme sa podporovať a to hlavne v bolestivých situáciách. Súciťme, cíťme, chápme, podporujme. Samotná smutná udalosť nakladá hlavným aktérom toho nemálo, prečo tomu ešte viac pridávať? Buďme ľuďmi práve vtedy, keď padajú bomby… stačí byť iba ľudský.

Posielam ubolenej rodine úprimnú sústrasť. Nepoznám ich osobne, ale akosi viem vďaka tomu, že mám dve malé deti, a z toho jedného podobne mladého synčeka, precítiť ich bolesť. Nech prebolí, keď bude čas na koniec bolesti.

V pondelok sa sociálne siete naplnili súdením matky dievčatka, ktoré skonalo v horúčave auta…

Nesúďme, nebime, nehodnoťme. Čo inému prajeme, sebe prajeme. Čo druhému uberáme, sebe uberáme. Neboli sme pri tom, nevieme, čo riešila daná matka v ten osudový deň v hlave. Doba sa zbláznila – stres, tisíc povinností, neurotické bytie v behu… Neraz sa mi stalo, že sa mi v hlave uložila povinnosť ako vykonaná, ale nespravil som ju. Vám sa to nikdy nestalo?

Vraj pri dieťati takéto niečo nikdy? Priznávam, jedna sa o hrubú nedbalosť, ale aj mne sa už stalo, že dieťatko vzadu na sedadle ticho sedelo a ja som zabudol odbočiť do škôlky, proste som už dumal nad robotou. Až po sekunde som sa spamätal a zahol o ulice neskôr. Mohlo sa to stať aj mne. Mohlo sa to stať aj vám.

Niektorí ľudí však táto veta podráždila. V reakciách pod statusom padali argumenty „nikdy“, „hocičo môžem pokaziť, ale čo sa týka mňa ako matky a dieťaťa, tak nikdy“. Máme so ženuškou dve deti a veľakrát sme spravili blbinu, proste sme zlyhali, niečo v spojitosti deťmi nezvládli. Skutočne sa vám nikdy nestalo, že ste na druhý deň vašu reakciu spojenú s výchovou, či inou interakciou s potomkom na druhý deň nevyhodnotili ako nevhodnú? Proste, že ste mali konať inak? Neverím, že na svete sa nachádza stopercentný rodič, ktorý nikdy nespravil chybu. A ak ste upjatý a na dieťa pripútaný rodič, ktorý z dieťaťa nespustí oko, aj toto prinesie svoje neblahé následky.

Vraj nie, taký osudový prešľap pri dieťati nikdy neurobíte? Že je rozdiel napustiť deťom horúcejšiu vodu pri kúpaní, ako zapríčiniť smrť? Narážam len na to, že nik z ľudí nie je neomylní. Nikdy nehovorme nikdy, lebo nás život vyzvŕta. Toto je moja skúsenosť. Skláňam hlavu, lebo vždy, keď som frajeril, že toto sa mi nemôže stať, Prozretelnosť mi to ako na just vložila do cesty.

Sme ľudia. Omylní. Vo svojej dokonalosti nedokonalí. Najväčší trest si daná mamina už nesie so sebou. Už ho dostala a pôjde s ňou nejedno bytie. Neverím, že by sa našiel niekto, kto by sa chcel prezliecť do jej kože aj bez rozsudku, ktorý ju počká a hanlivých viet od ľudí na sociálnych sieťach, ktorí ju ani nepoznajú a neznajú okolnosti jej prípadu. Striebro hovoriť, zlato mlčať a v takýchto súvislostiach krát desať.

Áno, bola tu hrubá nedbalosť matky, ale nie som schopný dostať sa do jej hlavy v tie kruté hodiny. Preto nikdy nebudem komentovať jej čin. Spravil som v živote veľa prešľapov a predtým by som nikdy nepovedal, že toho budem schopný. A potom sa stalo. Ja som to spravil! A to ľudia vravia, že som múdry. Znalosť fyzikálnych, psychologických a duchovných zákonov je síce slušná imunita, ale ak máte podstúpiť skúšku kvôli svojmu rastu, Zdroj všetko zariadi tak, aby ste padli na dno. Nie ako krutý vládca, ale kvôli nášmu prebudeniu. Kto ma číta, pozná môj pohľad na svet, kto nie, raz precíti. Každý máme svoje slabosti, preto sa už nehrám na zbrojnoša.

Súd v podobných prípadoch udeľuje danému rodičovi podmienečné odsúdenie. Súhlasím s tým. Predstava, že uväznenie bude mať preventívny účinok na ostatnú populáciu neuvedomujúcu si v teplých dňoch fyzikálne zákony je absurdná. Trest vznikol v danú minútu, keď si rodič uvedomí, čo zapríčinil. Prichádza zvnútra. Zžieravý, tvrdý, neustupujúci. Svedomie nefunguje len pri pomste, úkladných činoch a vrcholne asociálnych typoch ľudí…

Napriek tomu sa spoločnosť opäť rozdelila. Na ľudí, ktorí nevinia a na tých, ktorí napriek tomu, že človek už visí na kríži, berú do rúk kamene a hádžu ho do ubolenej duše. K ukrutnému trestu výčitiek svedomia pridávajú nahnevané vety, viniace, súdiace, hanobiace. Nevyriešia s tým nič, naopak energeticky otvárajú voči sebe dlh, lebo kto súdi, bude súdení. Neprajnými vetami nevrátia život ani malej Sabinke a „už odsúdenej“ pridávajú ešte svoje osobné verdikty. O čom to svedčí? Hovorí to viac o nich, ako o nej…

Strácame ľudskosť. Chladneme, sme agresívnejší. Nie sme schopní precítiť druhého. Oddeľujeme sa jeden o druhého. Herec Štefan Kvietik popisuje svoje detstvo takto: „Brány do dvorov boli otvorené, lúky voľné, ľudia dobrosrdeční a láskaví. To všetko asi pramenilo z vedomia, že sú na seba odkázaní. Život na dedine prinášal tento ľudský prvok spolupatričnosti, vzájomnej pomoci a úcty.“ Možno vás napadne, prečo to sem pletiem. Lebo v tých vetách je odpoveď. Veľa vecí v tejto republike nefunguje, ľudia sú nespokojní, ale v porovnaní s dobou tridsať rokov dozadu máme toho materiálneho oveľa viac. V porovnaní s platmi iných štátov Únie tp znie absurdne, ale v internom merítku našej krajiny a rokov prešlých sa máme lepšie. Tvrdá práca na poliach pominula, špajze máme plnšie, bruchá väčšie. Spánšteli sme. Zleniveli.

Keď má človek dostatok, prestane myslieť na celok. Susedia nie sú na seba odkázaní, veď v panelákoch sa už susedia temer vôbec nepoznajú. Za socializmu poznal každý každého napriek tomu, že vo vchode bývalo aj 30 rodín. Susedia na dedinách sa už iba pozdravia. Nevedia, kto ako žije. Nepotrebujú to vedieť. Vytvorili si hrady. „Čo je za padacím mostom ma nezaujíma.“ Sociológovia to potvrdzujú: „Akonáhle prichádza vojna a chudoba, ľudia sa vracajú kvôli zemi na dediny, spájajú sa a pomáhajú si, lebo sú na sebe závislí.“

Dnes sa izolujeme, oddeľujeme. A bojujeme proti sebe. S našou sebestačnosťou a konzumom nastúpilo aj ego. Súdime, trestáme, hejtujeme, nadávame, kritizujeme, posudzujeme, neprajeme, silene prejavujeme svoj názor na úkor poníženia iných. Však áno, vyslovujme svoje názory, ale slušne. A toto je patália dneška. Arogancia gniavi slušnosť a raz sa to všetkých agresívnym žiaľ vráti, lebo ak ktosi pracuje na vytváraní neurotickej spoločnosti, nemôže sa mu stať, aby ju nezažíval na vlastnej koži čoraz častejšie. Nastúpili aj sociálne siete, ktoré poskytli nevidiacich následky plné polia sebarealizácie vnútorných zranení. Tak sa spoločnosť triešti čoraz viac, denne na sociálnych sieťach vznikajú milióny vojen, ktoré sú dôkazom našej bezradnosti. Dialógy pod článkami, či niektoré komentáre pod statusmi strácajú súdnosť a naberajú na zlobe, hneve a agresivite. Čo v slovách, to v skutkoch na uliciach a policajti sa chytajú za hlavu, kým média sa tešia, že môžu priniesť ľudu opäť čosi šokujúce, krvavé, niečo, čo rozpúta ďalšie hádky, prípadne otvorí strachy.

Sme polarizovaní, čo vyhovuje vládcom. Napriek nespokojnosti v krajine s našimi politikmi po smrti Jána a jeho priateľky vznikli dokonca tri skupiny (dovtedy sa pri podobných horúcich udalostiach, či témach, spoločnosť rozdelila iba na dve protichodné strany). Tentoraz som však pobadal tri: 1, Sme za Smer, všetko je dobré, mlčíme, aj vy mlčte! 2, Treba zmenu, poďme do ulíc! 3, Chceme zmenu, ale do ulíc určite nie, lebo nastane totálny rozklad ako na Ukrajine. Rozdelené stádo sa ovláda a manipuluje najlepšie, takže všetky hádky a netolerancia národa pasuje do plánu tých, ktorí chcú ovládať. Preto skôr navrhujem, aby sme sa začali opäť učiť spriadať dialógy, nachádzať spoločné riešenia, byť k sebe vnímavejší a ústretovejší. Inak zahubíme sami seba.

V spoločnosti narastá agresivita nielen kvôli vonkajšiemu a vnútornému politickému smerovaniu, sociálnej neistote, ale na druhej strane aj kvôli diktátu peňazí, konzumu, nárastu plytkosti, strate sedliackeho rozumu, nárastu ega samotných jednotlivcov, ktorí zabudli na totálnu biedu, pokoru a úctu jeden k druhému. Táto krajina nemá „pána“. Ľudia vždy potrebovali niekoho, ku komu by vzhliadali a mali aspoň aký-taký rešpekt. Zrazu niet človeka, vodcu, strany, známych osobností, ktoré by boli ako vzory spravodlivosti, čestnosti, slušnosti. Máme sa dobre, nič si nemusíme až tak vybojovať a tak o to viac kričíme a bijeme sa do pŕs. Smotánka ukazuje vychrtliny neschopné súvislej vety, mladí majú za vzor svalnatých, krásnych, rýchlozbohatlíkov a ganstrov. Všetko ako zrkadlenie plytkosti. Nepodplatiteľní šerifovia a šľachetní rytieri zišli zo scény. Škoda. Čo sa vidí, to sa žije.

Slováci boli vždy vykresľovaní ako pohostinný a mierumilovný národ. Je tomu stále tak? Keď už nemáme vzoru, možno by nebolo zlé, keby sme sa každý zamysleli aspoň sám nad sebou. Stačilo by jednu minútu denne, ale hlavne predtým, kým čosi vypustíme do sveta. Všetko sa dá vždy vysloviť a napísať s láskou, toleranciou, neutrlitou a odstupom, ako nechať prvotne ťukať do klávesnice svoj hnev, komplexy alebo hlad prejaviť sa. Učme sa to a vytvoríme tak krajšiu spoločnosť pre naše deti. Aj toto je súčasťou odkazu lekcie, ktorú pre nás podstúpila Sabinka svojim odchodom, keď sa nad jej skonom pozastavilo toľko ľudí. Bolo by na škodu ten svoj diel nepremeškať. Ak budete cítiť, pošlite tento blog každému známemu, ktorý sa prejavuje výsostne a programovo negatívne, verím, že je vnímavý a postrehne svoje osobné súvislosti a svojou sebapremenou zmení svet na krajší.Strácame ľudskosť, chladneme, sme agresívnejší

Ako v statuse na facebooku, aj teraz si stojím za svojim. Vysielam k mamine neutralitu. Nesúdim ju a nebudem. Odsúdila sa sama. Každý z nás si tu naplánoval svoje lekcie a toto je skúška hodná mocnej duše, nech unesie a pretaví. Každý dostávame taký kríž, aký dokážeme uniesť, nerobme teda z Prozreteľnosti diletanta. V bolesti netreba nikdy zabudnúť, že tak ako na fotografii, tak aj v živote slnko každý večer zapadne, ale ráno opäť vyjde…

A tebe odchádzajúca duša pokoj a hladkú cestu za Svetlom. Viem, že ty už tomu všetkému dokonalo rozumieš a neviníš.

Paľko von Zamyslejko

 

 

 

 

 

 

8 thoughts on “Strácame ľudskosť, chladneme, sme agresívnejší

  1. Veľmi výstižné konštatovanie čo sa stáva z lúdi .Pekne si to Pali napísal.Často mi rozum postojí,že to snáď ani pravda nemôže byť?Kritizovať odsudzovať,trestať.Ani zver sa tak nespráva k sebe ako mi ľudia.Treba len veriť ,že ešte niekde zostal ten zdravý sedliacky rozum .

  2. svätá pravda…. najlepšie sa robia poriadky u iných, len nie doma….určite je to utrpenie pre tých rodičov, nie je im čo závidieť…

  3. Paľko, krásne píšeš, Tvoje slová sú ako modlitba. Ale viacerí vieme, že najväčší boj je boj sám so sebou. A niektorým ľuďom by nezaškodilo, aby raz stretli samého seba. Ale časom každý pochopí. Vďaka

  4. K tomu treba povedať že decka su nabádane komediantama ,že oni by nám mali byť príkladom.Ale tí komedianti po námestiach štvu mládež.A pri tom každý druhí žije promiskuitným životom.Tí starší herci žiju v usporiadaných rodinách,Tam z nich si môžme zobrať príklad ,ale títo šašovia nestoja za nič.

  5. Palko precitala som si tvoj komentar a klobuk dole a taktiez som si precitala vsetky tvoje knihy pises autenticky, pravdivo,pretoze bohuzial taka je realita,smutne,zijeme rychle,vytracaju sa zakladne ludske hodnoty,svetom vladne materia, povrchnost,chybaju zakladne ludske hodnoty ako je laska,pravda, sucit,empatia,pokora,ludia ziju v klamstvách,zlobe,zavisti , radi sudia iných a vôbec nepoznaju skutocnost preco ten clovek tak kona alebo konal,a popritom sami sa valaju v blate,smutne,čestni,pravdovravni,uprimni ludia s otvorenym srdcom su povazovani za slabochov,Dakujem Pali tvoje slova su ako napisala Zdenka ako modlidba,dufam,ze si ich aspon vacsina zoberie k srdcu

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *