Šťastné detstvo pre všetky deti

Volal ocinka…

Dva dni dozadu sa náš šesťročný synček Samík zobudil a vykrikoval do noci s plačom moje meno. Je to strašný pocit, keď sa vám do spánku derie kohosi plač, nik to nemá rád. Mátožne som prišiel do jeho izbičky, aby som ho našiel, ako sa tlačí do opačného kúta miestnosti. Plakal, bol bezradný, chcelo sa mu cikať, aj si už trošku cvrkol, čo nevedel nájsť dvere. Nasmeroval som ho von z izbyí… No on s plačom letel do obývačky, kúpeľňu minul. Mám skoro päťdesiatku, keď ma ktosi zobudí v strede silného spánku, som ako pes obranár. Môj nervový systém začal blikať červenou, letel som za ním, otočil ho, nasmeroval ho, postavil k mise. Vybral pinďúra a ocikal všetko, čo trafil, len nie do misy. To už som na neho začal kričať, mentoroval som… Keď som ho ukladal, plakal.

Nezvládol som to. Mal som hrozný pocit zo seba, nedalo sa mi zaspať. „Veď je to ešte malý chlapec, no ty si na to zabudol! Bol zaspatý, dezorientovaný, k čomu mu boli tvoje vyčítavé vety, ‚prečo sa pred spaním nevycikal‘“? Keď už, ty si otec, mal si ho skontrolovať. Žiadal tvoju pomoc, ale hlavne pochopenie, utíšenie, lásku. Pomoci sa mu síce dostalo, ale so zbytočnou prísnosťou.“ Poslal som mu myšlienky, nech mi odpustí, odpustil som aj sebe a sľúbil si, že nabudúce sa to budem snažiť vyriešiť lepšie. Ráno som sa mu osparvedlnil, vystískal som ho. Nič si nepamätal, ale objatia mi vrúcne vrátil. No ja viem, že jeho podvedomie si to pamätať bude.

Je to tak – častokrát zabúdame. Kárame deti, že sa pomaly obliekajú, jedia hltavo, zašpinili stôl, nevedia sa rýchlo zašnúrovať, meškáme kvôli nim do práce… Ale ony nám s láskou pri lúčení zakývajú. Pripomienkujeme ich, že prišli zo školy ufúľané, majú odreté koleno, neprezliekli sa a hneď bežali na ulicu za kamošmi. Kričíme na ne, že zničili brzdu na bicykli, ťahali mačku za chvost, boli hlučné v obchode… Strácame trpezlivosť, keď nechápu matematickému príkladu, kričíme na nich, že čítať z knihy budú, na to si počkáte, aj keby to malo trvať celú noc! Upozorňujeme ich, že buchocú, neumyli si ešte ruky, tvár, zuby, nie sú prezlečené do pyžám.  A ony večer prídu k nám do pracovne, aby sme na ne zazreli, „čo zasa chcú, veď už mali byť dávno v posteli a spať!!!“.

– Prišiel som ti povedať, ocík, že ťa ľúbim. Prajem ti dobrú noc.

Viďme ich ako deti, nie ako dospelých

Ach, koľko lásky je v deťoch a my ju nevidíme. Chceme z nich mať okamžite dospelých, teda podľa toho, ako k nim pristupujeme, určite áno. Tak úpenlivo sa snažíme, aby všetko robili podľa nás, nemýlili sa, nezakopávali, nič im nepadalo z rúk, nerozbíjali, nehlučili, neplakali… Vytrhnutí z našich stredov im kradneme ich detstvo, lebo to všetko, čo sa im nedarí, plač, nešikovnosť, či aj buchotanie a hluk, toto všetko je detské, patrí to k nim a majú na to nárok. Majú sa mýliť, nevedieť, ony sú ešte nešikovné, neznalé, pomalé. Lebo sú to deti a toto je pre nich normálne. To my predbiehame a štylizujeme si ich v mysliach do postáv, ktoré by sme už z nich chceli mať a tým im škodíme. Nevnímame ich také, aké sú v tomto prítomnom okamihu – božské, láskavé, hravé, milujúce.

Keď som bol malý chlapec, mame operovali koleno. Už bola doma z nemocnice, varila. V pekáči dusila cibuľku, v ďalších hrncoch varila polievku, v inom mlieko. Ako stála, bolela ju tá noha a tak si šla ľahnúť do postele. Poprosila ma, aby som tú cibuľu vypol a presypal do polievky. No ja som ju prekydol do vriaceho mlieka. Pamätám si tú udalosť a viete prečo? Lebo na mňa nekričala, ale zasmiala sa. Inokedy ma totiž vždy pucovala, pripomienkovala.

Všetky deti sa rodia osvietené

Deti odpúšťajú najrýchlejšie na svete. Milujú nás, aj keď ich nechápeme, kritizujeme ich, ničíme ich smršťou deštrukčných slov. Plačú, je to ich obrana. No za päť minút nás objímajú. Učme sa od nich milovať, lebo sme to zabudli. Učme sa od nich odpúšťať, lebo sme sa to odnaučili. Učme sa ich vidieť ako čisté a láskavé bytosti, to my sme tí mrzutí, vystresovaní, naprogramovaní roboti, kým ony sú hravé, prirodzené a milujúce bytosti, najčistejšie duše Zeme.

Samík, odpusť mi. Predstavil som si seba ako malého chlapčeka, ktorý sa proste zabudol pred spaním vycikať, veď toľko som mal ešte detských záležitostí pred sebou, jednoducho som zabudol, a keď to na neho v polovičke noci prišlo, nevedel nájsť záchodík. Volal o pomoc otecka, chcel sa mu zveriť do rúk, aby mu pomohol, veď kto iný by mu mal pomôcť, ak nie ocík, či mamička? A ja som ťa sklamal, čo som v sebe nevedel udržať nervozitu, hocikoľko by som na ňu mal mať nárok. Lenže ja už som dospelý a mal by som vedieť sa ovládať, kým ty si ešte maličký a nevieš to, lebo ešte na to nemáš dorastenú psychiku. Všetko to viem a tak mi z celého srdca prepáč. Viem, že ešte bude veľa príležitostí, kedy sa bude môcť ukázať moja milujúca podstata, nie tá dostrihaná, matrixovská a s chybnými programami a ja verím, že ťa už nesklamem. Milujem ťa a ďakujem ti, že mi stále ukazuješ, ako deti dokážu milovať bez podmienok, dokonca aj vtedy, keď im ktosi ublíži.

Pavel

 

Vhodné knihy o výchove

Povolenie k rodičovstvu
Šlabikár šťastia 3.: Dospelí deťom, deti svetu
Respektovat a být respektován
Mama a syn
Mama a dcéra
Otec a dcéra

 

Deti vidia v kameňoch diamanty, dospelí v diamantoch kamene

Nerobte za deti žiadnu nadprácu:

Deti preberajú od rodičov postoje, správanie a charakter:

One thought on “Šťastné detstvo pre všetky deti

  1. tak to mi idú slzy do očí …keď si predstavím mojich chlapcov.. sú mi známe takéto situácie , Ďakujem

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *