i v pene zdivených vĺn,
aj vo vetre dusna,
na dnách pohárov,
kde vzlykmi zvyknem hľadať seba,
keď už teba niet.
Navôkol mňa samí cudzí.
Viac mŕtvi, ako živí.
Chodiace domy bez okien,
len by vrážali.
Vrážali a tvrdili,
že vidia, vedia, vetria
taktiež mojim smerom.
Môžu za to tie roky,
ktoré hnali naše kone
inými kaňonmi.
Teraz sú z nich salámy
a my sa ako trestanci
spútaní jednou guľou tvárime,
že všetko je v poriadku,
aj keď každý žijeme na inom svetadiely,
no paradoxne pod jednou strechou.
Najväčšia povala sveta
praská pod bordelom, ale drží.
Silou našich moderných vôli,
silou vytrvať až po hrob.
Deti spia.
Rusko strieľa druhý gól
a my strnulo sledujeme
tanec farebných šálov.
Tlieme vyhorení v zlatom krbe,
ktorý už dávno nenásobí…
Stále ťa vetrím,
akú som ťa spoznal…
No nenachádzam.
Umrel som rovnako ako ty
udusený vlastnými snami,
ktoré nás dobehli
a teraz si vychutnávajú
to chorobné bezvetrie.
Život je patália zlomového dejstva,
zrýchleného dychu
a temných brieždení,
takže už dávno neverím,
že tu niekomu vyšiel krok.
Buďte šťastní, Hirax
