Spravil som si guľôčku (47. sekunda = 3. kapitola)

Bol som o týždeň starší, znova bol piatok a ja som pred odchodom na koncert opäť vyhodil chlieb začínajúci plesnivieť do odpadkového koša. „Už ťa nevyberiem, sľubujem ti to. V pokoji skonaj v hryzadlách mikroorganizmových potvoriek,“ lúčil som sa s umierajúcou necelou polovičkou bochníka, bral do ruky kufor s gitarou a letel do auta.

 

Na koncert sa mi chcelo ísť asi tak, ako radikálnemu futbalovému fanúšikovi na operu. Hrali sme totiž v Bratislave. To mi ani tak nevadilo, už som si na vákuový svet pretvárky a citového chladu väčších miest zvykol. Veď sami sme ako kapela pochádzali z dosť veľkého mesta. Po koncerte však bolo dohodnuté stretnutie s predstaviteľmi známej vydavateľskej firmy, čo mňa osobne netešilo. Chceli nás nabaláchať na podpis zmluvy a vydať nám nový, chystaný album.

Bety, ktorá vydala naše prvé tri cédéčka pod jej maličkým, ale slušne sa vyvíjajúcim labelíkom, som poznal veľa rokov. Vedel som, že vydavateľstvu sa venuje s láskou a naše spojenie s ňou patrilo medzi tie lepšie veci, ktoré kapelu zatiaľ stretli. Ale chlapci chceli ísť k obrovskej firme. Čo na tom, že jej finanční riaditelia si na názov kapely nebudú vedieť spomenúť ani o päť rokov, keď nás za slabú predajnosť podojených vyhodia.

– Musíš tam ísť, – povedal mi basák Slavo v šatni, keď sme dohrali náš set a balili si veci.

– Nikto nič nemusí. Poviem nie a jednoducho tam nepôjdem, – odvetil som. – Aj tak si spravíte po svojom.

– Chcú, aby sme tam boli všetci, – pokračoval Slavo.

– Slavo, kto to chce? Poznáš ich mená? Je to Karol či Jozef? Alebo si myslíš, že kvôli nám niekto priletí z londýnskej centrály? Teraz nás vydáva Bety, sme ako rodina. Má pod svojím vydavateľstvom sedem kapiel. Poznáme sa, robí, čo môže. Všetko sa naruší, – povedal som.

– Robí toho málo, – pridal sa do debaty Filip. – Nemá poriadnu distribúciu, promo žiadne.

– Nehráme to, čo teraz letí, teda punk či hip-hop, ale alternatívny rock. Nebudeme sa predávať v takých množstvách, o akých ste snívali v aute po ceste sem. Bety predala tisícpäťsto cédéčiek z každého nášho albumu. Veď to je v tejto dobe napaľovania a sťahovania muziky z webov priam zázrak, – oponoval som.

– Ak nedolisovala načierno… – podpichol ma Slavo.

– Môžeme zavolať na Sozu, tam sa musí nahlasovať každé lisovanie, – navrhol Filip. Bubeník Peter, ktorý sa zatiaľ do našej debaty nezapájal, sa počas skladania činel zo stojanov prudko otočil na mňa. Tušil moju reakciu.

– Nikam sa volať nebude! Čo to tu trieskate za výmysly?! Bety by také niečo nikdy neurobila! – chránil som ju.

– Keď nás potlačí veľký major label, môžeme predať dvakrát toľko, – povedal vždy kalkulujúci Slavo.

– Cédéčka skončili. Tento formát nemá s mladými ľuďmi žiadnu väzbu. Nepotrebujú držať v rukách booklet a onanovať nad ním ako my, keď sme boli tínedžeri. Stiahnu si muziku cez internet, nakopírujú do prehrávača, hodia slúchadlá na uši a hopsa do mesta za kamošmi. Tie predané kusy sú skutočne slušné číslo, – vyslovil konečne niečo aj Peťo a chytil mi stranu.

– To nie je pravda, ľudia chcú ešte cédéčka. Tí mladí vyrastú a začnú si ctiť originál kotúčik s potlačou a profi vytlačeným obalom, – vyslovil Slavo skôr svoj sen ako reálny pohľad na vec.

– Slavo, koľko máš rokov? – spýtal som sa ho.

– Dvadsaťdeväť, – odvetil.

– Kedy si si naposledy kúpil originálne cédéčko? – spýtal som sa ho priamo.

Možno listoval v pamäti, alebo sa bál odpovedať pravdivo. Jedno však bolo isté, mlčal.

– Ja takisto ako aj vy, som starý pes. A čo robím? Sťahujem piesne z webu. Veď ja už doma ani nezapnem CD player, stále si púšťam hudbu z kompu. A keď niekam cestujem, mám MP3 prehrávač. Hádam sa nebudem tárať s objemným a skákajúcim CD prehrávačom? – vyslovil som.

– Marko má pravdu, lisované disky idú do čava, – pritakal Peter.

– Ale oni to potlačia cez médiá. Posunú to do rádií, tlačovín, televízií… zaplatia bannerové kampane po najnavštevovanejších slovenských serveroch. Vyrobia plagáty a možno zaplatia aj billboardy, – teoretizoval Filip.

– A potom príde najsamvyšší anglický šéf a vyfajčí nás, nie? – tresol Peter.

Všetci sme sa zasmiali.

– No dobre, tak predáme dvakrát toľko a čo potom? Začneme brať za koncert štyristo či deväťsto eur a budeme presne tam, kde sú kapely, na ktoré sme na začiatku nadávali. Potom sa pohádame a rozpadneme. To chcete? Veď vy ste schopní spraviť rozhovor aj do Nového času! – povedal som.

– Tak to zasa nie, to preháňaš, – ustupoval nečakane Filip.

– Nadávate na ten strašný denník a prvé, čo pri nastupovaní do auta na koncert spravíte je, že si ho kúpite v trafike a začnete čítať: „Zaspal na ceste. Trebišov, Silvester (23) z Malých Trakán prešiel autom Štefana (38) z Veľkých Trakán, ktorý ležal na ceste. Zraneniam na mieste podľahol. Alkohol u vodiča nezistili,“ – parodoval som náhodnú správu z tohto „úchvatného“ plátku. – Ľudia sú schopní celý život čítať, pozerať a strácať čas činnosťami, ktoré ich nikam neposunú. Máme pieseň proti chorej terapii bulváru, ktorá ľudí pripravuje o zdravý úsudok a šikovne im podvedome vymieňa hodnotové rebríčky za ligotavé, ale prázdne pozlátka. Mali sme na to rovnaký názor a teraz ideme nastúpiť do kolotoča, na ktorý sme roky pľuli, – pripomínal som im nedávnu minulosť.

– Marko, poď tam. Aspoň si ich vypočujeme, – zaprosíkal Peter.

Šiel som.

 

Poslali po nás taxík, chlapcom sa to páčilo. Usadili nás do peknej reštaurácie s mäkučkými sedačkami, kúpili drahú večeru a chlapcom sa popačovalo stále viac. Vysypali na nás dlhočizný promo zoznam, kam našu nahrávku dostanú. Vraj naše cédéčka bude dostať všade, dokonca aj v susedných Čechách. Chlapci od údivu onemeli. Sľúbili, že zaplatia klip   k pilotnému singlu. A aby nás nepripravili o „nezávislosť“, vyberieme si ho vraj sami. Oni ho potom nasadia do všetkých rádií a televíznych hitparád. Majú ich pevne pod palcom, takže nebude problém pieseň aj pár mesiacov podržať, nech nevypadne. Chlapci spravili hlasné „fíííí“. Ako čerešničku na torte napísali na konci večera z druhej strany podpivníka sumu badžetu, ktorú nám dajú k dispozícii na štúdio, producenta, klip a ostatné serepetičky. Bolo to v slovenských korunách trošku menej ako štvrť milióna. Filip heroicky vstal a za všetkých unáhlene a ako v tranze povedal, že do toho ideme.

Krútila sa mi hlava, ako človek dokáže zaprieť seba samého. Dobro-voľne si nasrať do vlastných gatí, vyzliecť sa z nich a vysypať si všetok ten humus na hlavu. A pritom sa ešte aj spokojne usmievať. Ako poprie za jednu hodinu všetko, čomu roky veril. Stál si za tým, budoval to, dával do toho čas, energiu i lásku, až kým sa tá vec narodila, začala sama dýchať a dokonca jej začali veriť aj fanúšikovia. No neskôr stvoriteľom tohto žijúceho organizmu napadla myšlienka, že ho zabalia do zamastených špinavých novín a hodia zaslepene do latríny medzi výkaly. Našťastie, ten organizmus bol dosť silný. Žil a plával by aj v tom kale. No ja som sa pýtal, dokedy bude vládať hýbať končatinami, kým odpadne od vysilenia a poslednýkrát sa za ním zavrie hladina.

Keď sa Slavo spýtal, či sa bude dať vybaviť aj rozhovor do Nového času, zdvihol som sa k odchodu.

– Čo je, Marko, kam ideš? – spýtal sa ma s falošným úsmevom Filip. Rukou, ktorú predstavitelia ťahajúci nám medové motúziky popod fúz nemohli vidieť, mi ukazoval nahnevanú zaťatú päsť. Nepriamo ňou prikazoval, aby som sa poslušne posadil nazad a nepokazil odchodom „náš spoločný kontrakt života“.

– Spravil som si guľôčku a idem sa s ňou hrať von, – odpovedal som a ďalej sa obliekal.

– Akú guľôčku? – spýtal sa usmiato jeden zo zástupcov hudobnej megafirmy. Ostatok stola pozeral na môj vzpriamený obrys postavy proti svetlu barovej žiarovky, pričom zdvihnutými dlaňami si kryli sietnice pred prudkou žiarou svetelného toku.

– Zo sopľa. Vopchal som si prst do nosa, vybral matroš a spravil si z neho guľku. Čo je na tom také nepochopiteľné? – dopovedal som a odišiel.

Na ulici ma dobehol Filip. Bol nahnevaný.

– Marko, chceš to všetko dojebať!?! Stojíme pred dôležitým bodom kariéry! Navrážali sme do pódiovky pol melóna a ty chceš týmto detinským gestom zastaviť celú kapelu?!

– Spravím pre kapelu všetko. Nebudem sa ani teraz stavať na zadné, ale vedz, že si stále budem stáť za svojím a myslieť si, že robíme chybu. Peniaze, úspech a sláva nie sú všetko. Ako sa pozrieme Bety do očí? Hovoria ti niečo slová ako charakter, férovosť, priateľstvo či dodržanie dohody? Veď máme ešte jednu dosku vydať u nej, zabudol si? Dobrovoľne ste si vymazali pamäť. Ste šašovia, – povedal som pozerajúc mu pevne do očí.

– Vysvetlíme jej to. Nemôže nám stáť v ceste. Pustíme jej výberovku alebo lajfko, – mal pripravené pohotové riešenie Filip.

– Môžeš sa tam vrátiť a odkázať Karolovi a Jozefovi nech zavolajú človeku do Londýna, ktorý zabudol kvôli vám priletieť, že som čudák, ale že súhlasím. Som ustatý a vycicaný ako handra, už ma len hodiť do kúta. Idem spať. Ahoj, – dopovedal som. Ale Filip ma nechcel pustiť.

– Marko, niečo sa s tebou deje. Ani Miriam a Janke si sa neospravedlnil.

– Kto je Janka? – nedochádzalo mi.

– Tá blond priateľka Miriam, – odpovedal Filip.

– Za čo som sa im mal ospravedlniť?! – stále som nevedel, o čom točí.

– Veď si im vošiel na ženský záchod a otravoval ich! Zdá sa ti to normálne? – spýtal sa ma prekvapene Filip.

– To ti povedali? – položil som vyjavene otázku a začal sa modliť, nech si nevšimne, že som od prekvapenia vypúlil oči do veľkosti tenisových loptičiek.

– Áno, – odpovedal.

– Nie, nezdá sa mi normálne už vôbec nič. Vravím ti, som čudák, – povedal som a začal definitívne odchádzať.

– Mal by si si nájsť babu, – počul som za sebou ešte dozvuk Filipových slov.

„Aj ty by si si mal nájsť babu, lebo to, čo máš teraz vedľa seba, je falošná pičovina. Ale to už je tvoja vec, ak si ty spokojný, musím byť aj ja, lebo ja ťa stále, Filip, beriem ako priateľa,“ odpovedal som mu iba v duchu, lebo občas som nedokázal ľuďom hovoriť všetko tak, ako som si myslel. Po prvé: niektoré pravdy sa mi vyslovovali veľmi ťažko, a po druhé: aj keď by sa mi ich po nájdení odvahy nejako podarilo vyjadriť a vysloviť, nikdy by tie slová nezasiahli driemajúceho človeka, ktorý žije len vo svojej hmle. Spiaci človek bravúrne klame sám seba a lož je jediný jazyk, ktorému rozumie. Pravdu odmieta prijať, lebo vie, že jej spracovanie by bolo veľmi bolestivé. A tak sa klame. To ide rýchlo, dobre a nič nemusí riešiť. Hlavne v sebe.

Koče sa zvyknú predbiehať a niekedy aj rozbiť. Dokonca niektoré koče vedia do hodiny zmeniť farbu. Z čiernej na mysticky temnú, falošnú, negatívnu extreme black, čo v preklade znamená z čiernej na čiernočiernu.

 

 

 

 

Buďte šťastní, Pavel „Hirax“ Baričák

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *