Spanšteli sme

Naši predkovia sa usadili v hornatej časti Karpát. Aj vďaka horám sa Slováci stali pracovití, cieľavedomí a húževnatí. Ťažko by bez týchto vlastností prežili v spomínanej drsnej prírode. No nalepila sa na ne aj pokora, skromnosť, pohostinnosť, či závisť a lakomosť. Keď ťažko nadobudneš, neľahko sa rozdáva…

Prvá rana prišla od komunistov. Za štyridsaťjeden rokov sme sa odnaučili pracovať a ešte viacej kradnúť. „Kto nekradne, okráda rodinu,“ zľudovelo heslo počas socializmu medzi ľudom. „V roku 1986 som sa mal stať výrobným riaditeľom jedného mäsokombinátu. Chceli mi dať podpísať papier o hmotnej zodpovednosti, tak som trval na inventúre. Chýbalo 86 ton mäsa. Keby tona, dve, nepoviem, ale chýbalo 86 ton!!! Odmietol som to,“ rozprával mi jeden pán pred mojou sereďskou prednáškou. Slávnym sa stal prípad, kedy si jeden český „kutil“ doma postavil vlastnú škodovku. Každý deň zo závodu vyniesol jeden diel, aby po rokoch slávil prvú jazdu. Škoda, že ho udali susedia… Hmm, kto by to čakal. Alebo v Tesle Orave mizli televízory a kriminalisti ani za toho nevedeli nájsť cestu úniku. Až prichytili bágristu, ktorý každý deň vyniesol hotový telkáč v lyžici stroja. Gang bol odhalený.

Čechoslováci boli vždy vynaliezavý národ (ak vás zaujíma toto obdobie, v mojej knihe Vždy pripravený! (Socializmus, heavy metal a čučo) som túto dobu rozpitval detailnejšie, snažil som sa vyzdvihnúť jej klady a neopomenúť zápory). Kamarát Moravák varoval pred našim vstupom do EÚ, že skôr my naučíme západné krajiny kradnúť a obchádzať zákony, ako oni nás zdokonalia v etike, kultúrnosti a morálke. Ako to dopadlo si odpovedajte sami, ale ak ste tí, ktorí veria a snívajú o návrate socialistického zriadenia, skromne píšem, že by to viedlo k ďalšej degenerácii jedinca i spoločnosti. Akceptujem, že v každom spoločenstve sa nájdu priebojnejší, vynaliezavejší, akčnejší a odvážnejší, ako aj tí, ktorí sa potrebujú oprieť o systém, ale socík práve tých akčnejších demotivoval. Bez motora nepôjde žiaden stroj. Smutné je, že čosi podobné sa deje aj teraz, kedy sa štát k podnikateľom stavia nedôverčivo a zákonmi ich skôr dlávi, ako podporuje. Odbočil som, je to mojim zvykom, prepáčte.

Druhá rana národu prišla s kapitálom a konzumom. Rodičia makajú od svitu do mrku, dve roboty sú bežným javom, príchod domov o šiestej sa stalo bežnou rutinou pracovného dňa. Dospelí sa stali otrokmi práce, pôžičiek, hypoték, stresu. „Pre lepší a krajší život, pre budúcnosť detí,“ je ich heslo, ktorým sa zavádzajú. Potomkovia vďaka tomu, že sa k všetkému dostávajú ľahko, osvietila vidina bezproblémového života, nevedia sa zaprieť a bojovať, zleniveli, chýba im motivácia. „Mať všetko, hneď a najlepšie bez námahy a obete“. Prísť k peniazom alebo k úspechu akýmsi šťastím, skvelou príležitosťou, ale hlavne si užívať a moc sa nenadrieť. A tak chcú byť mladí manažéri, riaditelia, ekonómovia, božechráň byť roľníkom, robotníkom, či remeselníkom. Tieto profesie akoby boli leproidné.

Keď som staval dom, nadbytok neuplatnených absolventov právnických škôl mi bol naprd. Nevedel som zohnať murárov, vodárov, tesárov, stolárov, elektrikárov… všetci mali na jar plno až do jesene. Remeslo má zlaté dno, túto múdrosť pozná každý, napriek tomu väčšina rodičov ženie deti na vysoké školy. Prestíž rodiny, hlad ega, pobláznenosť stáda? Akoby živiť sa napríklad stolárčinou bolo čosi ponižujúce. Teší ma, že môj malý Leo pomáha švagrovi okolo traktora, nosí so mnou drevo, pomáha mi sadiť kríky a rastliny v záhrade. Keď bude chcieť byť remeselníkom, bude mať moju podporu. Práce bude mať habadej a k tomu ešte aj čistú hlavu. Radšej nech sa z neho stane šťastný smetiar než neurotický profesor.

Túto jar som sa rozhodol predať živý plot zo strieborných tují. Krásnych 35 kusov viac ako meter a pol vysokých stromčekov. Dal som ich za polovičnú cenu s tým, že nový majiteľ si ich bude musieť vykopať. Záujemcovia mi skoro zavarili mobil, upchali mi messenger. Hľadal som súvislosti, až som ich našiel v mnohých článkoch odrážajúcich dnešnú dobu. Ľudia chcú mať doma perfektný trávnik, kde-tu nejaký ihličnan, tuje, hlavne nech to je celý rok stále zelené a nie listnaté. Nik totiž nemá čas hrabať lístie a starať sa o stromčeky. Nič to, zasadil som namiesto tých nikdy zeleň nestrácajúcich tují rakytníky, drienky, zemolezy, čučoriedky, godži, muchovníky, arónie… Najedia sa naše i susedove deti, my, ba aj na vtáky zostane. Bez ťažkostí som žene sľúbil, že na jeseň pohrabem lístie. S láskou. Aspoň si pretiahnem telo, paráda.

„Nájdi 35 rozdielov :-)“

Plodiace kriky

Preplo mi nadobro. S príchodom tohtoročnej „dvojtýždňovej“ jari som do stredu nášho udržiavaného trávnika zasadil orech. To ste mali čítať tú lavínu odstrašujúcich správ a odkazov na facebooku: „lístie všetko zničí“, „pod orechom nič nerastie“, „zahubí ostatné stromy“, „jeho korene rozbijú dom, plot, všetko, nerobte to pán Baričák!!!“.

– Vieš, Lejko, keď ma už nebude a tento strom by škodil domu, susedom, alebo by sa ti proste už nepáčil, pokojne ho spíľ. Nezaväzujem ťa ničím, naopak týmito slovami ťa oslobodzujem. Ale jedno prosím ťa sprav: Kým ho dáš dolu, poďakuj tomu stromu.

Večer som uspával štvorročného synčeka a on sa ma pýta:

– Ocík, ale ja neviem, kedy mám ten strom zrezať.

Nie, nestal sa zo mňa chronický odporca ihličnanov. Stále nejaké máme. Rovnako tak máme skalky a tešíme sa z nich. Aj trávnik kosím, ale nie už tak fanaticky. Prvý rok som sa šiel upolievať k smrti, aj sme so ženou rozmýšľali nad automatickou závlahou trávnika. Teraz sme už pevne rozhodnutí, že ju spraviť nedáme. Keď prídu suchá, trávnik trochu vyschne, začnú sa vytvárať nezelené ostrovy. Nič to, zaprší, všetko sa zacelí a opäť splynie do jednozelenej. V živote som starkú nevidel polievať trávu. Žilo sa účelne. Teraz žijeme pre krásu, ale niečo mi v tichosti našepkáva, že takú umelú…

Všetci v našej štvrti sme sa šli zabiť za terasami, aby sme po pár letách zistili, že počas leta nik nechce byť na slnečnom úpeku. Orech vytvorí blahodárny tieň a keď budeme so ženou starí, dáme si pod ten košatý veľký strom lavičku. Ako malý som vošiel starkej do záhrady, zakopol som o pár jabĺk, zjedol zopár egrešov a ríbezlí, vyliezol na čerešňu a tak sa nimi prejedol, že som si kôstky na latríne musel vyberať prstami z… však viete odkiaľ. Teraz sa tomu smejem, vtedy som bol presvedčený, že umriem.

Z tých jabĺk spravila starká koláč. Zvyšok sa naložil do suda a počas zimy sa popíjali plody práce. V lete sa večer sadlo do tieňa stromov a oddychovalo sa po ťažkej práce. V pote tváre naši predkovia získavali z polí, lúk, sadov, lesov a maštalí vlastnú zeleninu, ovocie, obilniny, kukuricu, mlieko, maslo, bryndzu, smotanu, syr, mäso, klobásy, slaninu, vlnu, perie, priadzu… Pili vodu z vlastných studní, čistých prameňov v lesoch, kým ich deti sa čvachtali v dedinských potokoch a jarkoch v jednoducho vytvorených zápravách. „Otužujte svoje deti, chladná voda v lete v tečúcom potoku je vždy lepšia voľba, ako termálne kúpalisko, kde voda obsahuje mnoho baktérií a vírusov,“ povedala mi naša vnímavá detská doktorka na margo zlepšovania imunity detí. To dobré už bolo dávno objavené, len sme sa dali akosi nainfikovať západným pohľadom na svet. Chceme, aby nám bolo dobre, ale ideme proti sebe.

Máme domy s anglickými trávnikmi, ihličnanmi, zámkovými dlažbami, bazénmi, trampolínami, pristávacou dráhou pre helikoptéru… Málokomu sa chce lopotiť na záhradke, hrabať lístie, pleť burinu, kydať hnoj. Jedine kosíme akoby sa trávnik stal erbom vysokého spoločenského statusu. Ale kosenie je maximum. Na jar brnkneme záhradníkovi a ten z trávnika odstráni snežnú pleseň, skultivuje ho, doseje, pohnojí, postrieka chemikáliami proti burine. Kuknete na návod herbicídu a dočítate sa: „Ničí burinu ako púpava, skorocel, sedmokráska, žihľava, ďatelina, nezábudka, rumanček atď“. Čo bolo pred desaťročiami považované za užitočnú a liečivú bylinu, to dnes považujeme za škodnú. Všetko je naopak, teda tak, ako má byť.

Spanšteli sme. Načo sa hrabať v zemi, všetko sa dá predsa kúpiť v supermarketoch. Na milimeter rovnako veľké uhorky, paradajky bez chuti („no problem“ aj v januári), banány s rovnakým zakrivením, presne do troch dní od kúpy meniace sa na čiernu odpornú hmotu… Šupky z banánov, či z pomarančov napustené chemikáliami nedám do kompostera ani za toho, burina v ňom by dostala infarkt.

Žiadna kupovaná kyslá kapusta nie je ako domáca. Žiadna pálenka z obchodu sa nevyrovná svokrovej slivovici päťdesiatdvojke. Najdrahšia klobása z Tesca chutí proti svokrovej ani mastný nepodarok, fazuľa je proti domácej švábke akási čudná, vajíčka sú proti dedinským len zriedené žĺtka, škrupiny biele ani od vápna… Kto sa nezamyslí, nezostane mu nič iné ako konzumovať divné polotovary zo Španielska, či z maďarského skleníka, kde k reďkovke vedie trubička, ktorou sa na rastlinku v pravidelných časových intervaloch vstrekne voda a umelé hnojivo. Koreň sa nachádza v akejsi tvrdej špongii, o zemi sa môže dozvedieť leda tak zo sci-fi príbehov z nočného rozprávania starej cvikle zabudnutej a krčiacej sa v kúte. Plodiny s neznámou chuťou niekde na pol ceste od skutočnej chuti – prirodzenej, dedinskej, slovenskej, našim organizmom po rodoch blízkej…

Odstavili sme sa od poľnohospodárstva. Dotácia na hektár „poloudržiavaného poľa“ je o čosi menšia, ako dotácia na hektár, kde by slovenský poľnohospodár čosi zasadil. Nečudujem sa, že mnohé z preživších družstiev iba naprázdno poorú a pokosia. Prípadne všade vidíme zasadenú repku olejnú, ktorá vycicia zem a potrebuje mnoho pesticídov, lebo má množstvo škodcov. Krajinkárov a fotografov tešia tieto žlté lány, Matku zem po roku už nie. Pokračovanie príbehu? Kupujeme potraviny zvonka, nie sme sebestační. Za čias socializmu brali od nás Rusi obilie výmenou za rudu a ropu, polia boli plné klasov a plodín, kombajny sa nezastavili, žatva bola propagovaná viac ako Arabela. Ako národ by sme to vedeli aj teraz, sme pracovití a šikovní, len nás ktosi zbavil motivácie… Vedome, cielene, dobre si uvedomujúc pohyb na globálnej  šachovnici. „Len nám verte, moc nerozmýšľajte, buďte pekne krásne závislí, my vám všetko lacno predáme. Bude to síce nutrične prázdne, ale lesknúť sa to bude eno-ňuňo!“.

Nesmierne ma teší, že časť ľudí sa vracia k záhradkám, pestovaniu vlastných plodín, chovu domácich zvierat, k produkcii zdravých produktov. Nevadí im lístie, že im zmokne seno, nemajú obavy zo sucha, krupov, chorôb, námahy, špiny, smradu… roľníka nepovažujú za menejcenného, naopak, cez vzťah k zemi nachádzajú seba. Ide tu o predsudky minulosti, kedy po stáročia museli ľudia drieť na poliach a keď sa doba zmenila, svoje deti s vidinou lepšej budúcnosti posielali do škol, aby sa mali dobre a nemuseli drieť na poli. Aj gazdom a ľuďom z dediny sa vravelo „sedláci“. Aj kamošovi sa to ešte nedávno stalo v Bratislave, keď mu profesorka na vysokej škole povedala: „Vy, sedláci z dediny, čo vy len môžete vedieť…“. V očiach verejnosti začali byť vyššie hodnotené profesie ako inžinier, právnik, doktor atď. V Amerike sa hospodári nazývajú „rednecks“ (prekladový slovník vám vyhodí výrazy ako vidiecky balík, alebo neokrôchanec). Nielen v Thajsku sa ľudia s vyšším spoločenským statusom moc nevystatujú na slnku, aby neboli opálení ako roľníci, nižšia spoločenská kasta.

Som jeden z mikropoľnohospodárov. Piplem sa v zemi, s nadšením pozorujem napredovanie hrozna, kvetov, rastliniek, stromov, krov. Ženuška si polieva kvety, pleje svoje záhony, ja sa krčím k zemi. Práca šľachtí, čistí dušu, kým joga i gymnastika záhradníka v jednom udržuje moje telo pružné. Lepšie ako hniť pri telke a byť klamaný, lepšie prácou v záhradke a okolo domu odolávať ilúzii blahobytu vedúcej k ničivej lenivosti. Byť na políčku na kolenách je pokora. Pozorovať vývoj semiačka v konečný plod je Prozreteľnosť v praxi. Omša, kostol, meditácia cez hlinu. Kvety a včely sú zhmotnením najvyššej Lásky. Jesť vlastnú paradajku nie je len o pýche pestovateľa alebo lepšej chuti, ale hlavne o začlenení sa starostlivosťou o ňu do procesu skutočného žitia, precítenia bytia s planétou Zem, pochopení Celku.

Raz vypálim vlastnú slivovicu a budem ju koštovať v záhrade plnej stromov a kríkov. Toľko ich bude, že na bazén nezostane miesto. Viem, ako by to s tým bazénom dopadlo – kúpite si stacionárny bicykel a o mesiac slúži ako stojan na prádlo, ale nevysadnete naň ani za toho. Človek chce to, čo nemá. Keď to má, stráca o to záujem. Postavíte bazén a akosi vás prejde chuť kúpať sa v ňom. Iba naň zízate a v myšlienkach sa trápite, že ho treba opäť vyčistiť. Vykúpem sa v Sklabinskom Podzámku v potoku, kde stále robia zápravu a voda je tam očistne studená. Bude to pre mňa viac ako sa hrať na počítači, alebo sledovať za deň v poradí už tretí stiahnutý film. Spotený, špinavý a možno aj s miernou bolesťou v krížoch budem aspoň vedieť, že žijem. Nechcem umierať unudený, prispatý a pribrato vrastený do gauča. Chcem umrieť spoznaný a vrastený do zeme. Žena, deti, pochovajte ma pod ten orech.

Paľko von Rýľko

 

Blog je použitý z knihy Šlabikár šťastia 4., Strachy, vzťahy, sloboda

62 thoughts on “Spanšteli sme

  1. Dakujem ♥️ ♥️ ♥️ ♥️. Tento článok som si privolala na prečítanie, keďže som strácala pôdu pod nohami a ďakujem, že nie som sama, kto si myslí, že obrábať zem a pestovať si to svoje v tejto dobe, nie je trápne ani divné. Lebo mnoho pochybností sa už v hlave rodilo.

  2. Úplne súhlasím,nakúpila som plno ovocnych stromov a chcem ešte posadiť ďalšie kde budú mat vtáky domov a búdky niekde kde príroda najde útočisko.Záhrada nesmie mať chémiu Veď zabijem nielen seba ale aj okolo seba všetko živé.Ten pocit hrabať sa v záhradke je lepšie ako platiť nejakému fitness obrovské peniaze za ktoré si môžem kúpiť viac stromov 🙂 z ktorých sa naje nielen rodina a priatelia ale aj nebeské vtáčatká 🙂

  3. Nádherné napísané úplne sa stotožňujem so všetkým, tiež máme záhradku, kdesi som čítala, že kto má záhradku a stará sa o ňu, je šťastný celý život.

  4. Čau ľudská bytosť k tomuto netreba komentár vítam ťa medzi živými máš môj obdiv.

  5. Veľká vďaka za tento článok, som veľmi rada, že sa ľudia začali pomaly ale isto zobúdzať zo sterilného tujkovo-trávnikového sna… ja stále všade šírim… “ Zameňme tuje za jedlé stromy, sterilný trávnik za lúku plnú života a liečivých bylín. Pestujme na svojej záhrade či pozemku zdravé plodiny bez chémie, ale zato plné vône, chuti, zdravia a života…“ Čím nás bude viac, ktorí sa znovu-zapoja do prírody, čím nás bude viac, ktorí sa budú hrabať po kolená v zemi v hlbokom kontakte so svojou podstatou, tým máme všetci väčšiu šancu… čím nás bude viac, ktorí si uvedomíme, že naše vlastné plody bez agresívnej chémie sú našou potravou a liekom zároveň… vďaka, Hanka Sekulová http://www.prirodne-zahrady.sk 🙂

  6. Neviem,čo by som napísala,ale už musím niečo. Všetko čo píšeš viem,cítim. No Ty máš dar reči,tak si to popísal a otvoril myseľ aj veľa,veľa iným ľuďom…

    Ja mám to šťastie a orech na záhrade mám a obrovský. Pod ním trampolínu. Keď je hic,ležím v nej a pozerám ako sa listy ligocú?

  7. Ja pestujem na balkone 28 balkonovych rajcin zo semienka. Teraz zacina jedna kvitnut asi ich treba presadit do vacsieho,aby mali viac hliny. Ale mame sa to nepaci ?

  8. Nooo,ked dnes je cudne uz aj chodit pesi,ci jazdit na bicykli,co ja veselo praktizujem s usmevom na tvari. Ano,mate dar reci ,pan Baricak.Krasne ste to napisali,musi pochopit kazdy…dakujeme.
    Slovensky narod nam osprostieva,pardon za vyraz!!!

  9. Ďakujem krásne za tieto slová. Ako pri každom slove, vete, riadku, čo som doteraz od Vás čítala… mi hovoríte z duše. A ďakujem za objavenie vlastnej duše a vnímavosti ku „každodenným obyčajnostiam“ vďaka vašim knihám a myšlienkam.

  10. dakujeme za clanok, suhlasim. Sme mlada rodina, mame rodinny dom a zahradu, kde je zeleninova cast, sklenik, zemiakova cast, kompostovisko, vybeh pre sliepky, kurin, zajacnik, … Vysadili sme na pozemku mnozstvo stromov (hruska, orech, gastan, 4 jablone, slivka, broskyna, marhula, mirabelka, ceresna, visna, nektarinka, ringlota, …), krov (maliny, cervene cierne biele ribezle, josty, egrese, cernice, malinocernice, aljasske cucoriedky, vinic, …), ale zaroven ma manzelka aj 4 okrasne zahody byliniek, dalej mame pas okrasnych drevin (zlaty dazd, budleja, …), plus asi 10 ruzi. Minule nam postarsia suseda povedala, ze je prekvapena, ze niekto mlady sa tak zaujima o zahradu. Potesilo. Zial, medzi nasimi rovesnikmi je to rarita. Kolegovia v praci, ktori sa nastahovali do rodinnych domov, tak maju naozaj iba tujky a travnik, a ked sa ich spytam, ze troska zeleniny, ci nejake tie ribezle, tak sa na mna pozru ako na mimozemstana. Smutne.

  11. Krásne a hlavne pravdivé, ako všetky Vaše knihy. Je smutné pozerať na to množstvo tuji v záhradách, žiadne kvitnúce rastliny,ale veľa chémie.

  12. Krásny článok Pali, alebo pan Baričák? 🙂 Mám vaše knižky a články veľmi rád. Hovoríte ako hlas môjho srdca.
    K tomuto článku len toľko. Gratulujem k predaju tujek a nájdeniu krásnej alternatívy a tým otvorenie svojho ja k prírode. Dodal by som ešte o spánštení. Mnohý z nás denne chodia autami už aj na záchod….mám pocit. A keď majú dva kilometre do práce aj tak idú autom, čo keby ich náhodou videli podriadení prísť do práce na bicykli alebo mhd utrpelo by ich ego a pocit dôležitosti. AA taký je postoj nás Ja praktizujem aj nákupy na bicykli a to v Bratislave. A ešte aj s úsmevom na tvári pretože zabíjam tri muchy jednou ranou. Prvá že nestojím v zápchach napr do Eurovea, druhá že robím niečo pre svoje teleso a tretia že šetrím prírodu a teraz som si uvedomil ze aj štvrtá že nenakupujem veľa hlúpostí lebo to musím odviezť bikom domov :-). V Piešťanoch je to normálne ale Bratislavčania sa začínajú tiež prebúdzať. Áno pochádzam od Piešťan.

  13. ja sa tiež čudujem, kam to chcú svojimi nezmyslami niektorí ľudia dotiahnuť, predbehujú sa v hlúpostiach,len aby sa o nich hovorilo, neznesú kritiku,ego nedovolí, čo už strácame zábrany byť milý, ústretový, empatický….

  14. Ďakujem, krásne ste to napísali. Človek už chvíľami prestáva chápať, čo je dôležité a čo nepodstatné.

  15. Plne súhlasím. My síce tuje máme na súkromie a ohraničenie pozemku a nemenila by som ich za nič. Na druhej strane si v záhrade pestujeme zeleninu, paradajky, papriky, tekvice, baklažány a uhorky a namiesto okrasných stromčekov v prednej časti domu sme vysadili marhule a slivky, ktoré ľúbime. Namiesto trvaliek máme bylinky. Pre včely a skvelý čaj budú u nás aj dve lipy, ktoré plánujeme vysadiť ešte tento rok a tiež nás každý odhovára. Nepoznám lepší pocit, ako odtrhnúť si vlastné a čerstvé.

  16. Tento článok čítam pod dvoma orechmi, ktoré sadil môj otec so svojím. Až mám slzu ? dokonale napísané…

  17. Ďakujem že aj ja sa cítím podobne.Už som sa niekedy cítili ako mimozenštan na tomto svete.

  18. Ďakujem za slová, ktoré hovoria z môjho srdca…vyrastala som presne v dobe ,,zelenej“ a teraz je všade betónová džungľa, kiež by sa ľudia uvedomili a začali konať a zachránili našu planétu, pre naše deti a vnúčatá…

  19. Je to úžasne napísané, pravdivé, krásne…až som mala husacinku, lebo aj ja to takto cítim…

  20. Veľmi pekne napísané, radosť čítať 🙂 Na vrstevníkoch vidím tú „spánštelosť“ a síce patrím k mladšej generácii(1993) a pracujem ako programátor, no nie je nič lepšie ako po práci za PC zobrať motyku do ruky a ísť niečo porobiť do záhradky. Som odchovaný „sedliak“ a keď niekomu poviem, že často kydám hnoj, okopávam, sadím, starám sa o sad, kosím, suším seno a veci podobného typu, tak na mňa všetci z mojej vekovej kategórie hľadia divne ako keby som zbláznil. Len krútia hlavou a pýtajú sa, ako môže čerstvý vysokoškolák-programátor s titulom mať rád sedliacku prácu. Nuž neviem ani ja presnú odpoveď, robím len čo ma baví a naplňuje, pri fyzickej práci si oddýchne moja myseľ, pri programovaní si oddýchne moje telo.

  21. Presne tak to to cítim aj ja a tiež som sa dal na mikroľníka. A moji susedia robia presne to čo popisuješ, kosia trávnik, prihnojujú, polievajú a plačú že aj tak majú hnedé miesta. A ja? Krásny lúčny trávnik po ktorom behajú moje deti s púpavou skorocelom a inými kvetmi. Len škoda že syn je alergik, tak to tiež musím kosiť, ale len tak na väčšiu výšku.

  22. 1.pozastavenie- Čím sa živí autor? Akým remeslom? 😉 (Je to rečnícka otázka)
    Pre vysvetlenie, aj pred 100 rokmi chceli naši prastarí rodičia, aby deti študovali a „mali sa lepšie“… Čo znamenalo , menej fyzickej roboty. Ono to totiž nie je len romantické pohrabkanie lístia okolo 2 stromčekov, či efektné stružlikanie pri práci s drevom, či „vozenie sa na traktore“… Je to ťažká fyzická makačka kde ľuďom do päťdesiatky odchádzajú platničky, dopracujú sa k reume v romantickom, ale stále studenom prostredí vonku… Pri tom všetkom, zarobia (vďaka tomuto marazmu u nás), ledva na živobytie, takže na akú-takú rekonvalescenciu môžu zabudnúť. Do kúpeľov chodia iní 😉 Nie na tom nič zlé, že ľudia túžia po oddychu, ak pracujú takto ťažko. Nie všetky deti sú svedkami leňošenia a vysedávania svojich rodičov pri PC, telke, či kávičke, a nemajú motiváciu čokoľvek robiť so svojím životom. Nie všetci rodičia pracujú ako kouči, či iní ohlupovači…
    Niektoré deti chcú žiť práve pohodlnejšie ako ich rodičia, ktorí prídu často z jednej roboty, doma sa hodia do montérok a v sade obrábajú 30 jabloní, okopávajú zemiaky, či obriadia dobytok… a tí im to veľmi radi odklepnú 😉
    2.pozastavenie- prečo tá kritika tují popri plote? Veď doteraz na tom bol presne tak isto. Sterilná záhrada 🙂 Len ho zrazu osvietil? Žeby nuda?
    3. Rada si na jeseň, tak o 3 roky, prečítam „ódy“ na „pretiahnutie“ pri starostlivosti o ovocné stromy (odstraňovanie škodcov, ochorení, pravidelné strihanie, tvarovanie koruny, a potom samozrejme to lístie, ale to už je detail 😉
    Bodaj by to nadšenie autorovi vydržalo…

  23. Pekne napísané ale trošku si to odporuje.. Na začiatku článku bol ten komunizmus ‚celé zle‘, a ku koncu článku už len čistá chuť na návrat k idylickému životu našich starých rodičov. . ktorí -nech počítam jak počítam – už predsa takmer celý svoj život odpracovali za komunizmu… Alebo som oproti autorovi moc mladá, keď sa moja babka narodila v r. 1930? ?

  24. Z celej mojej duše napísané.Zamenila som Prahu za mini dedinku,roky som obrabala záhradu,dve veľké záhumienky,pestovala,množila,zvieratká chovala,včetne jeleňa.Manžel k tomu 36 rodín včielok.Prišla som si splniť sen.Splnil sa mi až na pávy a perličky.Nebol to problém,ale bol by to problém pre susedov,lietaním.Ja som zostarla,ochorela,nevládzem a tak som sa zo záhrady presťahovala do kvetináčov.Paradajky,papriky,kvety,záhonček v predzáhradke,vyvýšené záhony…Všetko v bolestiach a o dvoch paliciach,ale hrabkám sa v zemi.A tak z mestskej paničky sa so mňa stala pred rokmi sedlačka,vidlačka…,na čo som hrdá.Aj môj bratislavský brat mi tak povie, lebo jemu zem nikdy nevoňala.Starší tiež sedlačí a plní si ako 70 ročný svoj detský sen s holubmi.

  25. Ahoj Palko 🙂 Dakujem za skvely clanok. Som zahradny zivel telom aj dusou, aj ked v detstve som tuto cinnost neznasala-lebo sme to museli. Teraz to chcem. A v tom je rozdiel. Vsetci zrejeme do urcitej podoby. Som isty cas „bez prace“, aj ked prace mam v dome a na zahrade od svitu do mrku. Na toto obdobie mojhho zivota som sa vopred pripravila a usetrila si par drobnych..Zivot sa mi zmenil a ja teraz vidim rozdiely v tom, ako ludia nakladaju so svojim casom a eneriou. V praci nechaju vacsinu toho spominaneho svojho casu i energie. Za zarobene peniaze sa zastavia v marketoch nakupit pseudopotraviny-najcastejsie z dovozu, plne chemie. Po nejakej dobe, ako sa zivia takymto jedlom sa to pochopitelne odrazi na ich zdravi. A tak energia v podobe penazi putuje na lekarov, lieky-zachranu zdravia. Kedze clovek je po tolkych hodinach v praci naozaj unaveny, padne do gauca pred telku, kde sa v klude nanho mozu lepit kila navyse. Pohyb-ziaden, lebo je unaveny, strava-chudobna na ziviny, bohata na kalorie..Ked to uz naozaj nevyzera dobre, ide sa do fitka. Jeho energia vo forme penazi ide na permanentku a dvihaju sa zeleza o dusu. Dvihat cinky vo fitku-je vlastne vydavat energiu, ktora…? Ano, nie je z nej nic. Formuje postavu-to hej. Ale energia pohybu nieje yyuzita na nic ine. Okrem tela ma clovek aj dusu- v dnesnom svete casto ubolenu, strapenu, deprimovanu. Psychologovia, psychiatri, vestice sa ani nezastavia-taky maju naval. A tak energia cloveka vo forme penazi ide na nich. Kolko enerie a financii uz bezny clovek dnesnej doby minul len na to, aby ako tak jedol, bol ako tak zdravy telesne i dusevne a aby ako tak vyzeral. Obcas im ponuknem inu moznost-zahradu. Co si sa zblaznila? Narobit sa? Len sa usmiat, ine mi nezostava. V zahrade som pochopila, ze jej mozem venovat cas, ktoreho ini zbytocne vela venuju zarabaniu, chodeniu po lekaroch, fitnes cviceniu. Ona sa priamo postara o moju obzivu- da mi plody v celkom inej kvalite. Neotravia ma, ako tie kupovane-naopak, su mi prinosom pre zdravie. Nemusim behat po fitkach. Mam 53 kg, hybem sa denne na vzduchu, slnku, pri speve vtakov. Ako sa pri tom tesi moja dusa? Vie len ten, kto zazil a naplno precitil ten dar okamihu, ked pochopi.. Pochopi, ze v zahrade je blizsie k Bohu, nez kdekolvek inde. Ze zahrade dam kus seba a ona mi to mnohonasobne vrati. Da mi obzivu, chute, vone, vsetky piesne prirody od vciel, vtakov a inych zivych tvorov. Ukaze mi kam patrim-ze som sucastou kolobehu prirody. A tiez ma nauci, ako naplneny zivot sa da zit, ak ho vieme cez vela jemneho precitit.

  26. Zdravy, sedliacky rozum. Vas by som raz chcela stretnut v zivote. Drzte da pri zdravicku s Bozim pozehnanim.

  27. Svata pravda. V zahradke si tak krasne vyresetujem hlavu ako nikde inde. A k tomu este na cerstvom vzduchu, clovek vidi ako vsetko krasne rastie, citi vonu hliny. Nadhera. Nevymenila by som ten pocit za nic na svete.

  28. krááááááásne…..“sťa by to z mojej duše písal“…. aj ja sa snažím o niečo podobné….. tuje nemôžem ani cítiť …. keď už zelený živý plot tak – milší mi je krušpán po našom mirta alebo myrta? neviem

  29. „gadžujeme“ už nejaký ten rok, radosť z úrody mávajú aj naši susedia. Môj otec hovorieval, že z ovocného stromu máš úžitok, z ihličnanu neporiadok…. nech sa darí!

  30. výborne mi padlo prečítať tento článok,ktorý ma vrátil do mojho detstva. Mám tujky ako živý plot ale mam aj zahradu s kopou vlastnej zeleniny s kopou ovocnych stromov (medzi nimi aj nie zrovna mala morusa). A práve vďaka vášmu článku sme vyriešili aj závlahy na trávnik. Žiadne nebudú. Ušetrili sme €a hlavne nebudem plytvať vodou. kvetiny na trávniku nam neprekážajú keďže manžel je už aj včelár. Ďakujem za článok ešte raz ?

  31. Krásny, múdry článok. Odišli sme zo sídliska pre to všetko, o čom píšete. Držím palce s orechom. Neoľutujete. My sme mali šťastie a domu už jeden kráľovský kraľuje pár desaťročí. Terasa vyrástla pod ním. Trávnik máme. Veľký. nehnojíme,len kosíme a všetku tú „burinu“ tiež máme. púpavy, harmanček, na nich včely…. pod tým orechom žijú čmeliaky. Tuje majú u nás „zákaz vstupu“ a držím palce Vašim kríkom, nech sa v tej zemi po tých tujach ujmu a robia Vám radosť. Pani „paneláková“ sa hrabem každý druhý večer v hriadkach. A niet nad radosť našich detí, ktoré každý deň počítajú, koľko vajíčok vybrali z kurína. Teraz začali lietať svetlušky a večer v záhrade je tá najlepšia psychohygiena. Keď sme dom kúpili, kamoška (hrdá to mešťanka) nechápavo krútila hlavou, že by na dedine umrela odtrhnutá od mesta… btw: som v centre Martina skôr a častejšie ako ona z druhého konca mesta. Som už vidláčka a nevadí mi to… teším sa domov, keď business dress code vymením za teplaky a motyku. A s vidlami to fakt viem….
    ??

  32. Krásne ďakujem za tieto slová. Hovoria mi z duše. Pripomínajú mi detstvo, aj dospelosť v jednej časti s ktorou tak ako Vy, vnútorne nesúhlasím. Aj preto som čudákom, či skôr čudáčkou, ktorá sa nehodí do tejto doby, ale mňa to vôbec netrápi, ja spokojná som 🙂

  33. Ľúbivé ale strašne zjednodušujúce videnie. Moji starí rodičia považovali záhradu hlavne za povinnosť ktorej sa po príchode z práce musia venovať až do zotmenia, nejaké potešenie zo záhrady bolo výnimočne. Aj pracovné metódy boli intenzívne: neustále okopávať a trhať burinu. Muselo byť všetko pekne rovno posadené a vypleté. Na nastielanie a podobné „novinky“ sa pozerali s podozrením (prinajlepšom). A tým znechutili záhradu ďalším generáciám. Kto chce mať záhradu ako zábavu musí ísť na to úplne inak, oslobodiť sa od prarodičovskej kritiky a naštudovať prakticky od základov.

    Do toho ešte zmena klímy – dnes je naša rodičovská záhrada síce fajn zarastená a neupravená, ale suchá na kopci a aby zarodili aj stromy treba polievať drahou vodou ináč všetko ovocie popadá…

    Ani tá snaha „vyzerať dobre pred susedmi“ kvôli ktorej na dedinách menia náhrobné kamene každých 10-15 rokov nie je podľa mňa spôsobená práve socializmom či kapitalizmom…

  34. ano takto zili slovaci a mali by opat, navrat ku prirode, ku vlastnym korenom, krasny clanok

  35. Človek, aspoň teda ja, by sa chcel hrabať v zemi, zasiať semienka, starať sa o ne, pozorovať ich ako rastú, zbierať plody zo svojej práce, na jeseň vyliezť na strom pooberať jabĺčka, hrušky… pozorovať sliepočky na tráve ako si ďobkajú a hrabú v zemi a mať krásne vajíčka..a k tomu návrat vrabcov, lastovičiek, ktoré už vidím veľmi zriedkavo, je to už pre mňa vzácnosť, v detských časoch to bolo úplne normálne. A nehovorím o tom, že akosi tie ovce, kravy z lúk zmizli a ostali len nevyužité zarastené lúky.
    No žiaľ nie každý má domček so záhradkou a sadom, nie každý sa môže vrátiť k tomu, čo zažil ako dieťa u starých rodičov, lebo žiaľ tí odišli „domov“ a domčeky so záhradkami kúpili tí, čo majú peniaze, lebo nie každý má zvyšné desatisíce eur, aby vyplatil tých, ktorí by sa mali o dom starať a žiť tam ďalšie generácie, lebo veď starí rodičia ten dom postavili svojimi rukami. A potom mladšie generácie musia ísť za prácou z dediny do mesta, žiť v drahých podnájmoch, lebo na svoje domy nemáme financie, veď štát nám to ešte len „zlepšil“ a človek „zavretý v betónovej klietke“ frustrovaný, smutný, nešťastný, že prečo sa nemôže vrátiť do tej dediny a prečo sa nemôže hrabať v tej zemi, len tak vybehnúť na lúku plnú kvetov a obdivovať tú krásu prírody, ktorá tam ešte zatiaľ ostala, pokiaľ sa všade nevyrúbu stromy. A premýšľajúc, či vôbec tú rodinu a ten domček budem mať, žiť celý život v podnájme, v meste? A čo tie deti svoje v meste naučím? Veď ja som dievča z dediny..

  36. Niektori by ste sa mali zamysliet. Autor nevelebi velke rodinne hospodarstva. Ale ani nevelebi dnesny konzumny zivot kde zeriete polsku posypovu sol a nadavate na zeleninu z tesca ale nikto sa ti nezodvihne a neposadi si. Zato vyhovoriek mate plnu rit.nemam neda sa a bla bla. Uboziaci ste.
    Palino pekne citanie

  37. Ludia su stale rovnaki, len okolnosti sa zmenili. Neboli kedysi pracovitejsi ako teraz. Boli rovnako lenivi ako my, len boli donuteni okolnostami robit od svitu do vrutok. Zda sa mi, ze jedine, co sa zmenilo, je sebakritika. Ta je v dnesnej dobe ovela tvrdsia. Ludia su na seba strasne prisni. Aj ty, Palko si.

  38. Velmi by som si priala,aby mali ludia menej predsudov a menej si zavideli… ano, je to taka ta pradavna frustrovana vlastnost slovakov, ze veci musia vyzerat tak alebo onak a inak je to nemyslitelne. Pacilo sa mi velmi ako si napisal.. co sa ziskava tazko, tazsie sa dava…skoda, velka skoda…ale oslobodit sa da iba cinorodostou, lebo ak ma clovek pocit , ze robi dost a avoje maximum a vzdy ma nejaky ciel s vyssim zmyslom a pochopenim, rad dava, nech ho to stoji cokolvek.. na konci je to aj tak iba o prijati vsetkeho co som mohol dat a nedal . Pochadzam z vysokych tatier a domcek si staviame pri bratislave kvoli praci prvotne. Pacil sa mi tento urodny kraj a nedam dopustit ani na milych susedov a uzasnych vtacikov… ani na tu bohapustu rovinu … lebo nechcem predsudky v sebe nosit, vsade je blizko ked clovek zije a cinorode existuje. presne to som vzdy chcela. Mat co najviac velku zahradu… mame 1570m2 aaaa mam tam nasadenych 30ovocnych stromov, zelenina sa mi uz tlaci z usi a to je iba polka juna za nami, rastie mi aj prvy meloooon, som uchvatena. Som studovana pravnicka, no kracajuc zivotom som potrebovala zistit preco vlastne. Som. A tak ako si napisal v clanku, je to o meditacii a vnimani velku a tu .. v tom strede toho balastu .Som. V strede toho cvirikania, v chlade studnicnej vody bije to Srdce o cosi rychlejsie, vona paradajok a facelii sa tlacia cez usno ocno hmatove vnemy. Som. A neviem opisat inak ten stav, kedy sa citim ziva vo svojich mladych 25 rokoch…

  39. Čím viac duchovne rastieme, tým viac pociťujeme potrebu splynutia so zemou, prírodou, ktorá nám poskytuje očistu a uzemnenie. Keby každý po náročnom dni sa len trošku pohrabkal v zemi, pocítil by určite úľavu….

  40. Už som si myslel že mi šibe. Ale teraz už viem že nie som sám ,kto takto rozmýšľa. Dúfam že nevyhynieme.

  41. Tak po prvé – výborne formulovaný text. Je to veľmi presné, výstižné, bolestivo pravdivé. Po druhé – z množstva pozitívnych komentárov ale vyplýva, že dobre zmýšľajúcich ľudí pribúda. A to je fajn. Ďakujem za tento článok. Pavel Chlouba

  42. Su aj ludia ktori neziju na vidieku. A som rad ze slovaci konecne zbohatli (nespansteli a nezleniveli) natolko ze si kazdy moze dovolit kvalitne vyrobky bez toho aby musel driet pol dna na zahrade.

  43. zdravím, no v tom uvode…o tých komunistoch,…áno nebolo to mozno najštastnejšie obdobie pre určitých ludí, ale vtedy mal aspon kazdý prácu a ten čo nepracoval bol trestaný a teraz, koho podporujeme a koho podporuje štát len darebákov…u nás vysedávaju 30 roční mládenci pred obchodom lebo do roboty nemusia chodit lebo stát ich podporuje….moj syn ked isiel za cukrára tak sa mu vysmievali, ale teraz poctivo pracuje a má prácu….no a ktomu pestovaniu trávnika, ja mám uplne maličký dvor a trávnik pekný len na jar ked prší ale v lete ho mám vyschnutý a tiez sa za to nehanbím, a paradajky a papriku , čo sa mi dá si pestujem vo vedrách….takže plne s vami v tomto suhlasím, ….teraz mládež nemá záujeem o nič….cešt výnimkám….

  44. Veľká pravda. Každé jedno slovo. Túto jar vďaka tomu že aj pracujeme aj nie, máme omnoho viac času na našu záhradku. Všetko je posiate, kvietky vysadené, aj nejaké ovocné stromy pribudli. Každý deň sa teším pohľadom ako všetko rastie a zelená sa. Večer behám s krhlou s veľkou radosťou a keby bolo miesta, zišlo by sa ešte pár metrov poryľovať. V našej záhrade bude aj naša letná dovolenka. Už sa teším na šťavnaté, slnkom vyhriate paradajky.

  45. Dakujem,precital som si to cele.Napodiv.Som na polceste smerom k Vasmu clanku.Prestahoval som sa z mesta na dedinu,len kvôli tejto zivotnej filozofii.Zacal som chovat zajky,husy,sliepky,kozu,prasa,prepelice,vcely…Mame skoro vsetko- mäso,vajcia,mlieko,med.V zahrade zeleninu,ovocie.ALE!dedina uz davno nema status dediny.Jednemu susedovi vadi,ze kohut kikirika,druhemu vadil smrad s prasata atd.Teraz hladam samotu niekde pod lesom,najlepsie s potokom daaleko od LUDI.Pre svoj pokoj v duši

  46. Vďaka za tieto krásne a múdre slová. Stále sa niekam ženieme, nemáme kľudu a pokory. Objavujeme objavené a tvárime sa, že akí sme múdri. Staré osvedčené pravdy neuznávame a obyčajné veci odmietame. Možno raz (len aby nebolo neskoro) zistíme, že všetko sa opakuje a všetko tu už niekedy bolo. Len sa treba učiť a pochopiť vlastnú cestu.

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *