V celom meste vypli elektrický prúd. Nastala tma a ticho. Neuveriteľné ticho, ktoré až KRIČALO! Vstal som a podišiel k oknu. Páperilo. Uvedomil som si, že už prišla pani Zima. V tme zhasnutého sídliska sa mi zjavili oči púštneho beduína. Neskutočná atmosféra… Poďakoval som Bohu.
Spomenul som si na socík. Začalo sa mi premietať detstvo. Bola takisto nedeľa večer a my s brachom sme sa (tak ako to vedia len malí chalaniská) tešili na film Dobrodružstvá Baróna Prášila. Ale vypli prúd a tak sme sa miesto toho šialeného filmového hrdinu pozerali dve hodiny do okien sídliskového paneláka stojaceho oproti nášmu, v ktorých postupne povyrastali blikajúce svetielka sviečok. A za tými záclonami sa mihali siluety susedov, čo tiež pobehovali po dome hľadajúc baterky a potom sa unudene pozerali do šede sídliska – tak ako my. Za socíku vypínali elektrický prúd často a tak rýchlo ho veru nikdy nezapli. Mamina mala baterku a sviečku vždy naštartovanú a po ruke.
Za socíku nám v lete – vždy počas prázdnin, na dva týždne vypli teplú vodu a museli sme sa hrnčekovať. Nahrievali sme na šporáku hrnce plné studenej vody a potom sme sa oblievali hrnčekami. Naštelovať správnu teplotu bolo chvíľku zložité. Raz ste sa obarili, inokedy otužili. To bolo za socíku. V ére kapitalizmu zapnú vypadnutý prúd do minúty a teplú vodu vypnú maximálne na deň-dva. Nemôžu si nechať ujsť ani korunu. Ide o prachy, biznis, služby, meno firmy, penále, odmeny, povýšenie…
Stále padal sniežik a vonku sa mihla silueta susedky, ktorá sa vracala z venčenia psíka. Vrátila sa mi opäť spomienka na detstvo, ako som sa ako malý chalanisko stále nudil a vyzeral von oknom, či sa vonku objavia kámoši s loptou a ja za nimi okamžite vybehnem. Kedy som sa teraz naposledy nudil? Desať rokov dozadu, pätnásť? Keď som bol malý, prial som si, aby som sa už nikdy nenudil, nenávidel som boredom… A myseľ mi to vyplnila. Zadal som teda teraz požiadavku, že sa chcem opäť nudiť a teším sa na to, keď mi to myseľ splní.
Zapli prúd. Tak ako som očakával – neubehla ani minútka. Drb ho – behom sekundy som opäť dospelák s detskou dušou stojaci pri okne a špehujúci cez žalúzie padajúce vločky. Mal by som tie žalúzie omyť, sú celé od prachu. No nemohli s tým prúdom ešte chvíľku počkať? Kto sa má na ten bordel pozerať!
V celom meste vypli elektrický prúd. Nastala tma a ticho. Neuveriteľné ticho, ktoré až KRIČALO! Vstal som a podišiel k oknu. Páperilo. Uvedomil som si, že už prišla pani Zima. V tme zhasnutého sídliska sa mi zjavili oči púštneho beduína. Neskutočná atmosféra… Dnes som sa dozvedel, že to bolo kvôli tomu, že vraj dvaja Rómovia si chceli za nemocnicou ukradnúť kúsok elektrického kábla. Obidvoch ich na mieste zabilo. Skinhead by napísal: „Ďakujem ti Bože“. Ale ja to tak necítim. Ja ďakujem tým dvom dušičkám, čo odišli, že som mohol postať tú chvíľku pri okne a pozerať sa z tmy cez oblok von na moje detstvo a socík. Bez nich by som sa k tomu nedostal. Bez nich by mi nebehali zimomriavky po tele a nezaspomínal by som. Ďakujem vám, ja totiž viem, že náhody neexistujú… Umreli ste aj pre môj návrat.
Hirax
