Téma: Slovenská pošta – Mekka zlej energie. Čas: minulý piatok, dve hodiny poobede (ale to je jedno – krízový stav je tam možné zažiť bežne). Obsadenie: neznámi ochotníci života (plebs), hrdinovia (pracovníčky za okienkami) a odborníci na nevidenie a neriešenie problémov (ľudia na vedúcich postoch, politici). Interiér: Hlavná martinská pošta, okienka vybavujúce šeky a bankové veci (sú na pravo). Zo štyroch okienok fungujú len dve a od nich sa ťahajú celým interiérom dva dlhočizné ľudské hady až ku vchodu. Autor článku sa zaraďuje do toho bližšieho k nemu a čaká. Na koniec sveta a potom na spasenie.
– To je strašné. Veď idem do roboty, ako budem vysvetľovať, že meškám len kvôli tomu, že som čakal trištvrte hodiny na pošte, – vrelo to v pánovi, ktorý prišiel asi minútu po mne.
– Treba sa len ozvať a poriadne im vynadať! Hneď sa veci vyriešia! – zahrmel ženský hlas stojaci za mnou: – Pohnite sa tam! Do kedy tu budeme čakať!? – realizovala svoj zámer pani v prechode spoza mňa a zabľačala ho smerom k okienku.
– A či ja za to môžem? Vybavujem si úver! – otočil sa akurát riešený mladý vyšportovaný muž usmiato na ňu a logicky jej všetko jednou vetou vysvetlil.
Prestúpil som si do druhého radu. Dve babky ma nasledovali (stará škola, potrebujú len vodcu).
– A to má vraj pošta od nového roka znovu zdražieť! – zahundral ktosi v novom rade.
– To je strašné… – pritakala nejaká babka.
– S firemnou poštou by ste mali ísť niekde inde! – počul som výčitku z ľavého krídla, kde sa vybavujú listové zásielky.
„Kam by mali ísť?“ spýtal som sa ho v duchu. „Do Tramtárie? Jeden list či poslanie tridsiatich dobierok je stále ten istý rovnocenný zákazník. Nie je špeciálne okienko pre hromadné zásielky. A keby aj bolo, nič nevyrieši.“
– Idem akurát od doktora. Tam je to tiež strašné, – začala bedákať staršia pani. Mala toho na srdci viac než dosť. Nikto ju nepočúval, ale to jej nebránilo v tom, aby začala nezastaviteľne štebotať.
– Nie že by otvorili ďalšie okienko.
„Aké majú otvoriť okienko? Týmto rozčuľovaním si škodíte iba sami sebe. Čo to nechápete, ľudia? Veď tá vedúca tu má toľko žien, koľko si mohla dovoliť. Myslíte si, že ich to ako zamestnancov teší, že sú tu každý druhý deň rady ako na mandarínky za socializmu deň pred Vianocami? Tie ženy za okienkami makajú ako fretky, nepoznám väčšie hrdinky ako sú oni. Ja by som to nemohol robiť ani pol hodinu. Je to čistá zlodejina ľudskej energie. Táto pošta je epicentrum nazhromaždenej negatívnej energie v celom Martine a oni tu pracujú deň čo deň roky. Veď dozimetre na signalizáciu zlej nálady by tu z fleku popraskali. Ja osobne som si túto „negatívnu“ budovu zmenil v mysli na cibrivňu (to som čo zasa vymyslel za slovíčko?) pokoja a harmónie. Vždy keď sa chytím vstupných dverí, dám si za úlohu, že nikto a nič ma nepripraví o úsmev. Keď otváram dvere, gameska začína. Radím to aj vám,“ ide mi v hlave.
Sme národ frfľošov. Večne nespokojné postavičky, ktoré si spomedzi radov vyberajú rovnako nesprávne politické figúrky, ktoré ako náhle sadnú za obrovské dubové stoly prestanú zaujímať problémy plebsu. Prečo som zrazu pri politike? Vysvetlenie nasleduje…
Keby si pohlavári a vyššie postavení v hierarchickom pavúkovi Slovenskej pošty nenadelili v Bratislave stotisícové platy, možno by sa dalo zamestnať viacero ľudí a dali by sa otvoriť všetky štyri okienka na šeky. A ľudia by nečakali. Veď tie hrdinky z predných línií nedostanú viac ako desať-pätnásť tisíc mesačne.
Číta tieto riadky nejaký zodpovedný kravaťák? Prestaň písať súkromný mail, postav sa a choď k zrkadlu. Vravím k zrkadlu a nie k sekretárke pre kávu! Už tam stojíš? Tak a teraz sa spýtaj, či si spokojný ako si vykonávaš svoju prácu. Kedy si si bol naposledy postáť v rade na nejakej tej „svojej“ pošte? Že tam chodí niekto zo sekretariátu? Tak sa zober a choď sa tam postaviť do šóry a trošku sa nalaď medzi tou „zlobou“ vo vzduchu do svojho ďalšieho denného plánu, aby si pochopil, ako žije obyčajný slovenský občan.
Kedy skončí monopol Slovenskej pošty? Dokedy sa budú hrnúť milióny niekomu do vrecka? Prečo štát (už sme u tých darmožráčov) nepovolí súkromné firmy (nemyslím teraz len expresné a logistické spoločnosti), ktoré by sa zhostili tejto úlohy? Dokedy sa bude management tejto postsocialistickej obludy hrať na profi fungujúcu firmu?
Hlavne, že si pošta vymyslela ľudí („vnútorná šojka“), ktorí sa imaginárne postavia do radu, nechajú sa obslúžiť a potom ohodnotia prístup konkrétnej pracovníčky či sa pekne, slušne, komerčne (či nezabudla položiť povinné vety, ktoré môžu znásobiť obrat firmy – „Chcete to poslať prvou triedou?“) a usmiato správala k zákazníkovi. Veď to je zázrak, že tie ženy spoza okienok tých vaším nefungujúcim systémom vydráždených ľudí nevraždia pohľadom! Pomaličky musia ovládať najmenej tisíctristo predpisov, ktoré sa tak ľahko vymýšľajú nejakému „vyššiemu“ od radiátora. Zmýlili ste si ich s pilotmi stíhačiek. Aspoň ich zaplaťte, keď od nich chcete pozitívne biznis levitovanie spoza dierkovaného skla.
Chodím po celom svete a nikdy si poštu nenechám ujsť, ale toto čo zažívam na Slovensku, je čistý nedosiahnuteľný vrchol (snáď jedine v Paname ma prekvapil ženský hlások, ktorý mi s pokojom oznámil, že známky nie sú a budú až za dva mesiace). Stačí ísť k susedovcom do Čiech a nestačíte otvárať oči. Čistota, pokoj, systém, kultúrnosť, prístup, rýchlosť a zákazník je tam skutočne pánom. Na Slovensku som na pošte tiež pán – bezvýznamne sa čudujúci, čo všetko musíme ešte ako Slováci dohnať.
Potrebujem poštu. Mesačne tam nechám toľko peňazí, že uživia minimálne jednu pracovníčku za okienkom. A jedno viem určite: prvý deň po začatí fungovania nejakej konkurenčnej firmy tam vojdem, každej pracovníčke podarujem čokoládovú tyčinku, a dám celému tomuto „chrámu nervozity, nadávok, konfliktov a zlej energie“ obrovské ZBOHOM a nikdy tam už nevkročím!!!
Buďte šťastní, Hirax
