Slnko, matka naša,
nevšímaj si naše mlčanie či repty.
Prosím ťa za celé ľudstvo,
tak mi to prišlo do snov…
Koľko si už videlo príkoria, zrád a bolesti.
Druhé hviezdy vybuchujú, aj ľudské,
len ty sa neustále usmievaš.
Ach, koľko je v tebe lásky…
Kľačím tu ako najposlednejší človiečik,
dlane mám ponorené v tvojej dcére,
pokornej a všetko znášajúcej Zemi.
Najmilovanejšie bunky vesmíru,
zdroje nášho prežitia,
úsmevu i šťastia, vedzte,
že pár bytostí vás cíti aj za svojich
nevidiacich súrodencov
a zo všemohúcnej dobroty
vám ďakujú za to, že ste.
Slnko, Zem,
lesknú sa mi z vás oči.
Tie isté oči,
ktorými vidíte aj vy mňa…
Táto (ne)báseň je súčasťou románu Príbeh muža a na CD Príbeh muža ju narozprával herec Miloslav Kráľ (Divadlo Andreja Bagara v Nitre, prípadne ho môžete poznať zo seriálu Californication).
