Odpustime si všetci, sebe i navzájom, nech už tancujúce krivky nášho duchovného napredovania nemajú extrémny charakter. Prestaňme sa viniť, ináč sa staneme dozorcom vo vlastnom žalári duše. Prestaňme už myšlienkami vykrmovať včerajšie prasa bolesti. Áno, práve dnes je ten deň, keď si môžete sľúbiť, že postupne skoncujete s krivdou voči sebe. Máte božské duše, nikdy na to nezabudnite. Získali ste skúsenosť, tá sa nedá kúpiť. Tak ju zdvihnite nad hlavu a vykročte veselšiemu zajtrajšku v ústrety. Dajte si sľub, že sa budete všemožne snažiť nezopakovať „hriech“, poproste celý vesmír o podporu a dostane sa vám všetkého, čo si zasluhujete. Nech je vaším cieľom stav, keď už o nič nebudete prosiť a nárek ustane. Budete jednoducho so všetkým spokojní. Naplní vás vnútorný pokoj, spravodlivosť, pravdivosť, úprimnosť, láska.
Dal som sa uniesť láskou, poďme späť do ústavu. Po mužovi alkoholikovi sa dostala k slovu pani vychovávateľka. Priam dychtila niekomu pomôcť. Spýtal som sa jej, či ju dotyčný o pomoc požiadal. Odvetila, že nie, ale vraj pomáhať treba, veď aj jej pomohli iní. Rozpovedal som jej príbeh o jednom svojom kamarátovi. Pil, a tak postupne prichádzal o rodinu, o kamarátov… Vybral som sa preto za ním, zazvonil pri jeho dverách a povedal som mu do očí pravdu: „Už to preháňaš. Pozri sa, ako vyzeráš a kam sa rúti tvoj život. Nemôžem zobrať reťaz a priviazať ťa o radiátor. Ale ak by si chcel ísť napríklad na bicykel či brigádovať u mňa, zavolaj. Som tu pre teba, pomôžem ti. Ale hlavné rozhodnutie je na tebe. Musíš sa ozvať prvý, aby som ti uveril, že chceš niečo so sebou robiť.“
Tie vety pravdy boli dosť kruté, nešli zo mňa ľahko a ani sa mi nedostalo milej odpovede. Ale keďže šlo o nádhernú a vnímavú dušu, o mesiac mi kamarát zavolal a poďakoval. Vraj takéto niečo preňho zatiaľ nik nespravil. Ostatní ho odvrhli, začali ohovárať, otočili sa mu chrbtom. Zostali mu len „priatelia“ od poldecáka v krčme. Papieroví kamaráti, však viete.
Súcit je dobré spojiť s múdrosťou lásky, aby neprerástol do podporovania zlého. A ako som už písal, niekedy je lepšie nechať blížneho, nech si poriadne rozbije hubu, ako hneď bežať a uľahčovať mu údel. Bolesť zobúdza a čím viac je človek otupený, tým potrebuje silnejšiu ranu.
Andrejka, kamarátka, ktorá už roky robí odblokovanie a ovláda aj iné metódy, ako pomôcť ľudskej duši, mi vyrozprávala príbeh asi tridsaťtriročnej, už druhýkrát rozvedenej ženy. Mala problémy s trávením a so žlčníkom (nevedela niečo stráviť). Od rozvodu uplynuli dva roky a ona stále nechápala, prečo ju bývalý ustavične osočuje a napáda (teraz už len v psychickej rovine), keď ona sa o deti vzorne stará a ku všetkým je dobrá. Komu môže, tomu pomôže. Však ako inak?
Tak sa na to s Andrejkou pozreli. Na prvú kľúčovú skúsenosť narazili v jednom z jej minulých životov (okolo desiateho storočia), keď jej manžela zabili a deti zomreli na rôzne choroby. Nikoho z nich nedokázala zachrániť a sama sa utrápila na smrť. Pocit zodpovednosti za životy jej blízkych a viny za ich skon sa s ňou niesli ďalej. K slovu sa prihlásil v inom živote, keď bola liečiteľkou a prišiel mor. Opäť nedokázala zachrániť veľa ľudí vo svojom okolí ani svojich blízkych. Pocit zodpovednosti za životy iných sa znásobil, vina narástla. Zo zúfalstva skočila zo skaly.
V súčasnom živote vyhľadávala následkom týchto skúseností chlapov, ktorí neboli schopní postarať sa sami o seba, potrebovali podporu. Zo začiatku možno až tak nie, ale ona svojou prehnanou starostlivosťou a opaterou dosiahla to, že sa takými stali. Prečo neprijať pomoc, keď sa sama núka, všakže? A tak za nich táto žena robila, čo mohla. Psychicky ju to však ničilo. Nedokázala povedať „nie“, nenašla odvahu dať najavo, že takto to vlastne nechce. „Veď ona musí byť oporou pre všetkých, bez nej si predsa neporadia!“ Vnútorný rozpor medzi tým, čo robí, a tým, čo skutočne chce, sprevádzala stúpajúca agresia partnerov, ktorá vyústila do fyzického násilia. Našťastie, vždy, keď k tomu došlo, ozval sa v nej pud sebazáchovy a ušla. Ale bez slov. Zbalila sa a odišla bez toho, aby dostala všetko zo seba von. Vlastne iba imaginárne spálila mosty, no v skutočnosti zasa zomrela. A všetko sa, samozrejme, opakovalo. Veď kým sa nedostaví liečenie, rana hnisá.
Tak v súkromí, ako aj v práci robila všetko pre všetkých na stodesať percent a do úmoru. Keď už bola na pokraji zrútenia, dala výpoveď. Zo dňa na deň a išlo sa ďalej. No neustále sa čudovala, prečo druhí neocenia skvelú prácu, čo odvádza (v zamestnaní aj v rámci manželstva), a namiesto toho, aby si vážili jej obetavosť, škaredo o nej hovoria a útočia na ňu.
Nemôžeme žiť životy druhých – manželov, manželiek, detí, pretože oni to vidia a následne aj zrkadlia: „Ty chceš žiť môj život? Tak fajn, urob ešte toto a hento…“ A vždy im bude málo. Tetiva sa napína, až raz praskne. Ak nepraskne, dostávame sa už k Štokholmskému syndrómu, teda silnej emočnej väzbe a závislosti obete od páchateľa, kedy týrané ženy ospravedlňujú hocijaké zlé správanie partnera.
Keď sme už pri tom týraní, stále tu píšem iba o mužoch ako tyranoch, ale neprial by som vám vidieť zlomených chlapov, ktorí sa v rôznych ústavoch zviechajú z krutovlády manželiek. Ženy týrajú mužov zväčša práve kvôli strachu z vlastného zlyhania. Chcú si muža k sebe pripútať, aby ho nestratili a tak sa v ňom snažia utlmiť jeho vlastnú vôľu a sebavedomie, pretože si nie sú isté vlastnými hodnotami. Ďalším z motívov týrania mužov, môže byť fakt, že muž je úspešný, zatiaľ čo ony sedia doma a nedokážu sa uplatniť. No mužov týrajú aj úspešné ženy, ktoré svojich menej úspešných partnerov považujú za neschopných, ak nedosiahli toľko, koľko ony. Ideálne partnerstvo ale tvoria rovnocenní ľudia bez schopnosti závidieť a povyšovať sa nad druhých.
Poďme však späť k príbehu. Spomínaná žena po odblokovaní pochopila, že sa sem narodila, aby žila svoj život a najdôležitejšie sú jej pocity. Ak sa niekto rozhodne hoci aj zomrieť, je to jeho voľba, ona mu môže ukázať iba možnosti iných riešení. Musela sa teda naučiť prestať preberať zodpovednosť za iných a okamžite skoncovať so sebaobviňovaním.
Dôležité je mať dobrý pocit zo seba, z toho, čo robíte. Keď druhým nepoviete, čo sa vám nepáči, tak si myslia, že je všetko v poriadku a nič sa nezmení. Reagujte preto na podnety pravdivo. Ak budete stále ustupovať proti svojim skutočným pocitom, či mlčať, partner sa nemusí dovtípiť, jeho správanie sa nezmení. Kto mlčí, stane sa vo vzťahu neviditeľným, jednoducho zmizne. A kto neexistuje, býva nahradený. Preto si arogantne sa správajúci partner na konci bolestného vzťahu často nájde ešte aj milenku.
Platí to ale aj naopak. Ak sa budete vo vzťahu správať nadradene a nedovolíte partnerovi duchovne rásť, ženiete ho do rozchodu, choroby alebo alkoholizmu. Lebo aj on sa chce prejaviť a naplniť svoje túžby. Nikdy teda nezabúdajte: Prišli ste sem žiť SVOJ život! Nezasahujte do života iných. Ani ustupovaním, ani tvrdým nátlakom. Nájdite svoj stred, hovorte, čo cítite, ale vyslovujte to s láskou.
Tiež ste takí utrápení anjeli? Stále si prízvukujete, že všetko zlé sa treba naučiť prijímať? Ak nie ste vyliečení, vyrovnaní ľudia, nebude vám to nič platné! Aj elixír šťastia vám môže uškodiť, ak ho budete piť nosom. Nepomôže, keď si budete navrávať, že „všetko je fajn, krásne, úžasné“ (hoci sa neznášate s rodičmi, kolegami a s manželom ste v polovičke tretej svetovej vojny), „treba predsa myslieť pozitívne, všetci sa máme veľmi radi“ (hoci vás ľudia ohovárajú, osočujú, hovoria o vás nepravdy). Nesnažte sa, aby si vás vážil celý svet, v tejto dobe sa vám to nepodarí. Nehnevajte sa, ak vám nik neuzná vaše zásluhy, naučte sa nebyť sklamaní, necítiť sa nedocenení. Až keď opustíte myšlienku, že by vám mali všetci ďakovať za vaše dobré skutky, stanete sa slobodní.
Sledujte svoje počínanie, lebo ak je niekto prehnane citlivý, láskavý, priveľmi sa zaujíma o cudzie starosti a nerobí to zo svojho stredu, môže sa stať, že sa v mnohých oblastiach života nepresadí. Byť láskavým neznamená dovoliť ľuďom všetko. Prehnaný súcit nie je všeliek. Naopak, často je to iba signalizácia, že sa cítite vinní a svojím konaním sa snažíte všetko „napraviť“. Svet je obrovské zrkadlo, odráža, kto ste. Ak máte radi ľudí, ste priateľskí a pomáhate, svet bude milujúci, nápomocný a priateľský aj k vám. V prípade, že u vás táto rovnica nefunguje, viete už po prečítaní tejto kapitoly prečo. Nech je vaším cieľom zlepšenie, a nie utápanie sa v kritike a obviňovaní, ktoré sú nasmerované na vás samotných. Narodili sme sa sem, aby sme žili šťastne, a nie preto, aby sa nám nedarilo. Šťastie ale nepríde len tak, musíte mu vyjsť v ústrety. Spoznajte sa a zmeňte sa. Existuje len jeden kúsok vo vesmíre, ktorý môžete naisto zmeniť a zlepšiť, a to ste vy sami.
Neviňte sa viac, ako treba. Ak škodíte sami sebe, škodíte celému ľudstvu. Nahraďte sebaobviňovanie hľadaním koreňov, pochopením, ospravedlnením, pokorou, svojou opravou. Zastavíte tak proces priťahovania si učiteľov, ktorí vás bijú trstenicou po prstoch s plameňmi v očiach: „Som tvoj protipól, pritiahol si si ma, aby si ozdravel! Dovtedy ti budem ubližovať, až kým v sebe nezastavíš mechanizmus večného vinníka.“
Na svete sú dva druhy ľudí. Jedni sa kajajú z veľkého množstva hriechov, druhí klamú samých seba, že sú cnostní. V skutočnosti však neexistujú ľudia, ktorí by mali iba pozitívne alebo iba negatívne vlastnosti. Prijmite teda fakt, že na svete niet nikoho, kto by vás vyslobodil, lebo v skutočnosti vás nikto ani nezviazal. To len vy sami… Stačí sa prebudiť, zbaviť sa čo najväčšieho množstva nevyriešeného v sebe a zapáliť vo svojom vnútri svetlo poznania. Nezostávajte teda masochisticky uväznení v pivnici bytia, keď na slnkom zaliatej terase sa na vás všetci pýtajú.
Nech svet speje k láske, Hirax
Knižne vyšlo v druhom dieli Šlabikára šťastia: Sebaspoznanie, súvislosti, sebapremena
