Skrytý pocit viny ako karavána bolestí (1. časť)

Stačí málo. Napríklad, aby na vás prísni rodičia v útlom veku kričali. A vy vstúpite na javisko bytia ako dokonalí vinníci. Veď ste vždy všetko len pokazili, rozbili, zničili, boli ste neschopní, jednoducho vina padla vždy na vás. Veľakrát môže byť však dôvodom aj nejaká udalosť z minulého života, následkom ktorej duša opustila telo v stave obrovského previnenia, akoby naozaj za všetko „mohla ona“ – že niekto umrel, poškodil si zdravie, stala sa tragédia, jednoducho za všetko. Svet má tak o jedného večného vinníka, snažiaceho sa za každú cenu a všetkými dostupnými prostriedkami očistiť, viac.

Vina totiž automaticky spúšťa proces očistenia, lebo všetko túži byť zharmonizované. A tak človek, ktorý mnoho ráz ani nevie, že v ňom naplno frčí proces sebaobviňovania bez pochopenia súvislostí a odpustenia sebe samému, všetkým navôkol nezištne pomáha. Ale čuduj sa svet, nik mu za jeho dobrotu neďakuje. Práve naopak, akoby si nejakým zázračným spôsobom k sebe priťahoval ľudí, ktorí to berú ako niečo automatické.
V žiadnom prípade mu neďakujú, skôr neustále frflú, hania, sú večne nespokojní a zo všetkého obviňujú práve nášho spomínaného „anjela“. A „anjel“ je zmätený, veď od rôznych náboženstiev až po zarytých
ezoterikov počúva, že láska a dobro priťahujú výhradne iba lásku a dobro. Tak prečo sa mu dostáva len nadávok, sklamania a večnej nespokojnosti iných? „Dva rozvody a aj teraz sa z partnera, ktorý prvý polrok vyzeral tak sľubne, vykľul neustále kritizujúci muž, ktorému všetko prekáža. Dokonca už ani do práce sa mu nechce chodiť a ja, chuderka, musím ťahať celú domácnosť. Tá veštica mala pravdu, nemám ja veru šťastie na chlapov a do konca života na dobrého nenatrafím.“
Kým takýto človek nepochopí, že si podobných ľudí, ktorí len berú, ale milé slovo nepovedia, priťahuje vinou skrytého mechanizmu v ňom samom, nič sa nezmení. Buditelia vrážajú do sebaobviňujúcej sa duše výlučne na jej objednávku. Aby ju prebudili. Kým sa nepreberie, bude nešťastná. Veď ako by aj mohla byť šťastná, keď len dáva a nič sa jej nevracia. To je dobré nanajvýš na smútok duše a vznik choroby.
Po prvom Šlabikári mi niektorí ľudia písali, že nesúhlasia so mnou v otázke pomoci blížnym, lebo pomáhať druhým treba. Samozrejme že áno, ale konajme dobro zo svojho stredu. Nepomáhajme preto, aby nás iní chválili, či preto, že sme si nikdy poriadne neodpustili, a tak sa tu teraz mocne hlásime k altruistom. Naše vnútra sú prehnane citlivé, všetko nás rozplače, niekto vyrozpráva svoju ťažobu a my sa už vrháme do vĺn pomoci bez toho, aby sme sa vôbec zamysleli, či máme na takúto záchrannú akciu palivo, čas a schopnosti. Ak vás ľudia sami nepožiadajú o pomoc, nepomáhajte. Už som to v tomto diele písal – často je lepšie, keď človek tvrdo narazí, inak sa nezobudí.
Zamyslite sa, či práve vy nie ste tí, čo medzi prvými vstávajú a idú zachraňovať. Teraz, samozrejme, nepíšem o pomoci pri autonehode. No nie ste náhodou tiež matka včela, ktorá všetkých obskakuje, nosí im modré z neba a večer si líha opľutá? Neobetujte sa pre dobro svojich detí, ak sú už dospelé. Myslite konečne aj na seba! Neberte sa tak vážne, robia to len neznalí. Zvoľte si už konečne svoj život, nasledujte svoje šťastie!
Všímajte si, z akého dôvodu dávate peniaze bezdomovcom. Prečo tak priam automaticky robíte? Zo zvyku? Lebo sa to má? Ja sa vždy pýtam svojho vnútra, či cítim, že mám žobrákovi dať alebo nie. Samo srdce mi povie: „Nie, dnes toho šuchtajúceho sa tuláka nezveziem. Je pekné počasie, nech sa prejde.“ Alebo ma bezdomovec s nosom červeným ako paradajka a veľkým ako uhorka presviedča, že za peniaze, ktoré odo mňa dostane, si alkohol naozaj nekúpi. Dám mu ich, lebo ma rozosmial. Jeho rozhodnutie, jeho cesta, jeho život.
Raz som bol prednášať v resocializačnom zariadení. Našli sme si miesto vonka, duše, ktoré nabrali odvahu bojovať s alkoholom, drogami či s automatmi, sedeli okolo mňa a počúvali. Najprv sa v debate otvoril pán po mojej ľavici. Bol živým dôkazom toho, ako si dokáže človek vypestovať obrovský pocit viny aj počas dospelého života, nemusia to byť výhradne sadenice z raného detstva či z minulých životov. Vraj mal všetko: ženu, dieťa, dom, prácu… A o všetko prišiel svojou nezodpovednosťou a pitím. Jedine rodičia mu zostali naklonení. Opisoval, že cíti obrovskú vinu, vraj si neustále prehráva všetko zlé, čo postváral, sú v ňom iba výčitky, obrovská vina, čisté dno, depresia.

Keď som dostal slovo, snažil som sa doň vliať odvahu, aby to všetko už konečne pustil a vykročil k lepšiemu zajtrajšku, lebo ak nezmení svoje zmýšľanie, bude iba trpieť. Ak človek úprimne ľutuje svoje previnenia, prosí o odpustenie, hľadá útočisko u Boha, tak sa jeho hora hriechov rozpadne na popol. Pokora a pokánie je dôležité, ale rovnako dôležité je aj totálne odpustenie si.

Ľudia, vzhľadom na svoje ľudské telá sme slabí. Telo je obmedzením duše, ale nedá sa proti tomu protestovať, pred narodením sme totiž súhlasili so všetkými podmienkami vtelenia. Ale máme duše, vďaka ktorým sme silní! Zoberme si z každej nedobrej veci ponaučenie. Viete, koľko prešľapov som urobil a stále aj robím? Dôležité je podrobovať svoje konanie skúmaniu, hodnotiť, zlepšovať sa, zbavovať sa nedobrých vlastností, snažiť sa kráčať k svetlu, mať cieľ stať sa cnostnejším človekom. Nejde to ináč, iba cez tmu a bolesť.
Ten pán už bol dávno naplnený pokorou, všetko pochopil, lenže prehnané sebaobviňovanie ho nepúšťalo ďalej. Zlatá stredná cesta platí aj v tomto prípade. Keď dosiahnete úplné pochopenie a „zlá“ vec vás učiní pokornými, odpustite si. Prestaňte sa viniť, stalo sa, lebo sa stať malo. Nemali ste dokorán otvorené srdce, a tak ani vaše oči dobre nevideli. Spadli ste do hovna, aby ste v ňom našli šťastie! Vstaňte, odpustite si, poproste tých, ktorým ste ublížili, o prepáčenie. Oni si vás pritiahli na rovnakom princípe, lebo pravdepodobne tiež stvárňujú model „vinníka“. Aj oni si nesú bremeno toho, že niekomu dávno veľmi „uškodili“, a tak vás potrebovali ako očistný preberajúci bič.

Nech svet speje k láske, Hirax
Knižne vyšlo v druhom dieli Šlabikára šťastia: Sebaspoznanie, súvislosti, sebapremena