Z nízkeho sebavedomia a z následného sebavinenia vyviera nezdravé nazeranie na seba. Potreba kritizovať seba samých následne núti kritizovať všetkých naokolo. Veľakrát aj vtedy, keď je to neopodstatnené. Na samom vrchole snaženia takéhoto človeka sa môže stať, že všetci ho budú obdivovať, no nik s ním nebude chcieť žiť.
„Pán Baričák, môj muž chodí z práce nesmierne unavený. Je vedúcim a všetko berie priveľmi vážne. Je perfekcionista, no málokedy je so sebou spokojný. Teším sa na neho, ale tých chvíľ, keď mu zostane vitalita pre mňa, je málo. Keď mu niečo poviem, berie to výhradne ako kritiku. Ako to zmeniť?“
Pravdepodobne by mohla pomôcť kniha Štyri dohody od Miguela Ruiza, kde autor vysvetľuje, že všetko, čo robíme v danej sekunde, robíme najlepšie, ako len vieme. Žiadne trestanie. Niekedy dá basketbalista za zápas štyridsať bodov, inokedy dvanásť. Ak nepodvádzal samého seba, hral v oboch zápasoch dobre bez rozdielu strelených košov, niet sa prečo viniť. Neposúvajte si neustále latku hore, všetko má svoje hranice. Pravá miera sa rovná zlatej strednej ceste. Prestaňte sa obviňovať, radšej nájdite príčinu, odkiaľ sa vzal bič, ktorý máte na seba vždy poruke.
V tomto prípade to bolo jednoduché vystopovať. Stačila mi veta, ktorá padla neskôr: „Svokor sa ma neustále vypytuje, či jeho syn skutočne robí šéfa, či v tomto bode neklame, a ak nie, či to zvláda,“ opisovala nevesta.
Myslíte si, že otec synovi dôveroval, keď bol malým chlapcom, veril mu a podporoval ho, keď v ňom vidí babráka ešte aj dnes? Nie. Neustále ho zhadzoval, kritizoval, pripomienkoval. Viete, akú katastrofu zanechal na stavbe jeho sebavedomia? Vôbec sa nečudujem, že mladý sa prehnane snaží „kupovať“ si lásku cez pozornosť, pochvalu a uznanie okolia a všemožne sa tak usiluje dokázať si, že je dobrý, stojí za niečo, niečo znamená. U tohto mladíka to ide na úkor rodiny a jeho zdravia, lebo mu logicky dochádza para. Otec mu počas dospievania vytetoval do mysle, že nikdy nerobí nič dobre a dokonale. Odkiaľ sa v ňom má teda zobrať vnútorné uistenie: „Toto sa mi podarilo. Síce na osemdesiattri percent, ale aj tak dobre.“ Nikdy to nepočul, nikdy ho nezalial z otcových pochvalných slov slastný pocit, „som šikovný, stojím za niečo, mám na to“.
Naopak, dobre pozná pocit ochromenia, vnútorný smútok, nespokojnosť, stavy, z ktorých sa s takou radosťou rodí neistota vystupovať na verejnosti, obava z každého začiatku, ale i konca, zmien, dokonca aj toho, čo sa nemení a je stabilné. Permanentne pod tlakom z vnútorného pocitu viny, hany, hanby ako odtlačok nedostatku porozumenia a rešpektu, absencie lásky rodiča mať rád svoje dieťa také, aké je, prijať ho a nesnažiť sa ho meniť na svoj ideál za každú cenu. Keď vás rodič neprijíma takého, aký ste, vraví vám, že musíte na sebe ešte veľa pracovať. Tak sa ľudia naučili viniť seba alebo iných. Ak seba, majú potrebu byť trestaní, ak iných, chcú ich stíhať. Prehnaná snaha v práci teda nie je nič iné ako iná forma túžby po súcite, obdive, láske, ktorej sa malému človeku nedostalo v skorom veku.
Aká bude reakcia takéhoto človeka na kritiku? Pochopiteľne, na všetky typy výčitiek a pripomienok bude precitlivený. Veď sa toho vinenia, zhadzovania a kritiky napočúval za tie roky dosť… Bude sa brániť prísnosťou, ba až krikom, na obraz rodiča, ktorý to všetko začal. Ale v prípade, že deštruktívny prístup bol dlhodobý a duša citlivá, nemusí sa neskôr v dospelom človeku nachádzať sila brániť sa. Príde to ako následok direktívnosti rodiča, keď sú všetky prejavy dieťaťu striktne zakazované. Takže kritiku bude takáto bytosť vedieť spracovať jedine ďalším vrhaním sa do práce, na čo večer bude sedieť unavená doma a cítiť sa, akoby ju vytiahli zo zástrčky. Deň čo deň. Zlý pocit zo seba „koľko toho nestihla“, bude násobený hundraním, vzlykmi, prosbami, ale aj revom bezradnosti manželky, že takto to už ďalej nepôjde, lebo ona si predstavovala muža, ktorý sa bude venovať aj jej, deťom, rodine, domu, a nielen robote. Ak sa nemýlim – a to sa stáva zriedka (to mám z jednej rozprávky) – za peniaze, prosením ani prikazovaním sa láska iného človeka nedá získať. Ani jeho prítomnosť, čo je vlastne z väčšej časti základná podmienka, aby mohol byť budovaný hocijaký vzťah.
Nesprávne chápanie pocitu povinnosti, skrytý komplex viny vás môže v pracovnej oblasti delegovať na vedúcich, akademikov, vedcov, no ak budete doma voči svojim najbližším grobianmi, nevšímaví, chladní a nechápaví ľudia, ktorí pre svojich najbližších nemajú ani štipku pochopenia, ujdú od vás. Každý túži po tom, aby tok jeho lásky bol opätovaný. Lenže ak je človek na opis situácie hluchý a k sebe neúprimný, lebo nechce vidieť pravdu, môže dožiť svoj život v osamelosti. Prípadne pri používaní náplasti workoholizmu na bolesť srdca bude v strednom veku zrelý na infarkt. Ak nie rozvod, tak zaklope choroba. Ak ani choroba sa nedozvoní k princípu porozumenia osobného bôľu, môže daný človek skončiť ako mrzutý invalid nadávajúci na Boha, systém, manželku, deti, na všetko. Nikam sa neponáhľame, daný človek si znova vystojí dlhočizný rad na inkarnáciu na planétu Zem, opäť si oblečie ľudské telo a pokúsi sa o reparát. Raz motor duchovného vykročenia naskočí.
Čo robiť v tomto prípade? Naliať si čistého vína, sústrediť sa na sebapozorovanie, vedomú sebapremenu. Poprosiť o pomoc partnera pri bodoch, ktoré budú dodržiavané, napríklad postupné zbavenie sa pripútanosti na prácu (presný príchod domov, pracovné problémy zostanú v kancelárii, vnímanie ľudsky vyslovených pocitov ako emócie druhej osoby, nie ako vlastné zlyhanie atď.). Ak sa chce niekto zbaviť sebaobviňovania, mal by nastúpiť na cestu pochopenia princípov, ktoré sa na jeho duši udiali v detstve (na toto nesebecky odporúčam môj tretí, žltý Šlabikár – tam som práve tieto mechanizmy opisoval). Vyliečenie seba a správne určenie vlastnej ceny prinesie úľavu nielen danej osobe, ale aj zlepšenie rodinnej atmosféry.
Želanie je otcom myšlienky, zvyšok je o sebadisciplíne a práci na sebe. Ale v týchto oblastiach sa vyliečení ľudia stávajú majstrami, veď celý život nerobili nič iné, len šli ako stroje vo vidine, že ak ešte toto a hento dokončia, doprajú si odpočinok. Nikdy si ho nedoprajú, lebo už pred koncom nejakej činnosti myslia na novú robotu. Viem to, bol som workoholikom.
Ak spomínané uvedomenie a premenu nedokáže človek realizovať vlastnými silami a s podporou rodiny, nech pokojne navštívi psychológa, kúpi si kurz posilnenia zdravého sebavedomia a požiada o pomoc odborníkov. Len blázon by sa klamal, že to, čo človek robí desaťročia, zmení za mesiac. Ak je toho na jedného priveľa, stačí sa naučiť poprosiť, hrdosť treba nahradiť pokorou. Métou nech je snaha žiť v zhode so samým sebou, z ktorej vyplynie zhoda so svetom. Maratón za uznaním a potleskom ustane. Láska sa totiž nedá odrobiť.
Ježiš Kristus vyslovil, že ak sa vo vnútri necítime previnilo, nemusíme odolávať pokušeniu. Odnaučte sa teda viniť a pokušenie očistiť sa cez činnosť, uznanie a ego ustane. Je to o pochopení seba a o snahe zmeniť kvalitu života zo živorenia na sebaúctu. Je to vykročenie v ústrety sebe samému, objatie svojej duše, ktorej prvýkrát povieme o jej jedinečnosti, nádhere a čistote. Zrušení všetkých dohôd voči sebe založených na strachu. Takéto dekréty požierajú množstvo energie. Naopak, čo je založené na láske, energiu násobí. Sebaláska dáva človeku silu zmeniť strach a bolesť na ponaučenie, energiu, silu. Pri každej výzve po prvotnom šoku pocítite šimranie vo vnútri, mocné chcenie, ba až radostné vzrušenie vychádzajúce z hlbinných a zo skrytých síl človeka presunúť sa z bodu vnútornej prázdnoty do toho najsilnejšieho bodu, aký vo vás je. Vraj o čom to točím? Dajte si čas, keď dokráčate diaľnicu od bolesti k sile, stanete sa učiteľom, ktorý bude učiť iných.
Bojte sa seba a budete sa báť aj druhých ľudí. Neľúbte sa a zostanete sami ako prst. Ani sa nečudujte, že je to tak. Veď nás celý život učili myslieť najmä na druhých, pomáhať im, ale pozerať sa na seba láskyplne, tak to nie. Milovať samých seba prirovnávali k sebectvu a egoizmu. Učili nás viniť a trestať sa za prehrešky a hriechy, učili nás odsudzovať sa za to, ako vyzeráme, akí sme škaredí, hlúpi, neschopní. Prišiel teda nevyhnutne zlý pocit, ktorý sa v nás udomácnil. Celé naše konanie sa stalo pokrytecké a my sme si ani nevšimli, ako vystupujeme, kto sme a že sa vlastne iba pretvarujeme. Tak sme začali popierať to najvzácnejšie, čo máme: svoju dušu.
Prijmite sa v celej svojej podstate a začne sa vracať radosť zo seba samého. Obnoví sa tok pochopenia druhých, že ľudia sú božskí. Ide to len cez bezpodmienečné prijatie seba. Precestoval som celý svet. V prachu cesty a s batohom na chrbte som stretával veľa neznámych ľudí. Podľa princípu prvotného hriechu by sme mali byť všetci zlí, kriminálnici a vrahovia, ale z deväťdesiatich percent som stretával milých, prívetivých, láskavých ľudí s otvoreným srdcom a so snahou okamžite mi pomôcť. Lumpov pohybujúcich sa po Zemi je diametrálne menej než dobrých ľudí. A aj tí, ktorých som nazval nedobrými, tu robia neskutočne veľký kus práce, veď to vďaka nim sa učíme stať sa silnejšími a ešte viac láskavejšími voči sebe. Začnite sa prijímať a vaše popieranie zmizne, temná časť vašej bytosti sa začne meniť na svetelnú, znova sa vo vás v plnej sile objaví božský základ.
Vaše odhodlanie nech je väčšie ako prekážka. Pravá nebojácnosť prichádza ruka v ruke s bezpodmienečnou sebaláskou. Strach je odvrátená strana lásky. Len si spomeňte, keď ste boli zamilovaní. Vo všetkých ste videli pekných ľudí. Nik vás nedokázal rozčúliť, zastrašiť, všetkých ste chápali – aj smutných, aj pomstychtivých. Zobuďte lásku voči sebe a ten pocit sa vráti. V tomto nepotrebujete partnera, na to si vystačíte sami. Naučte sa byť sami so sebou, venujte duši každý deň svoju pozornosť a ona vám to vráti.
Tento poznáte? Psychológ vraví pacientovi: „Desať rokov sa vás snažím zbaviť pocitu viny, no vy sa za tú maličkosť stále viníte. Môžete sa hanbiť!“
To, čo takto postihnutý človek nenávidí, nie sú jeho neúspechy, zlyhania, hriechy, ale on sám. Preto zvykne prerušovať všetkých, ktorí ho budú chváliť. Nevie prijať seba, svoje nadanie, podstatu, Boha v sebe. Odpustiť sebe je teda prvý krok, ktorý by mal učiniť takýto človek. Sebaodpustenie nie je len formalita, je to návrat k dialógu s vlastným duchom, energetický rituál rozhovoru so sebou samým. Odpustiť si, prijať sa, začať sa milovať aj so svojimi neduhmi, na ktorých začne takto reštartovaný jedinec s chuťou pracovať.
Po dlhých rokoch sa pýtal väzeň z koncentračného tábora druhého väzňa, či už odpustil dávnym tyranom. „Áno,“ odvetil. „Ja ešte nie,“ priznal sa ten prvý. „Tak teba ešte stále väznia,“ vysvetlil mu priateľ.
Už sa neväznite. Vy, nik iný to nerobí. Všetci, ktorí vám nasadili okovy, už nie sú pri vás. Kľúč od zámky máte v sebe. Stačí sa zastaviť, natiahnuť dlaň do svojho vnútra a odomknúť mreže. Môžete ísť, nik vás už nebudete podceňovať, nik vám už nebude premazávať vašu mohúcnosť nízkou cenou. Naučili vás veriť bludu o vašej neschopnosti, dali si záležať, aby ste velebili prísnosť voči sebe a trestali sa. Vraj len tak čosi v živote dokážete. Na základe tohto klamu si sami odoberáte životnú silu. Odpustite sebe aj im. Bola to ich neschopnosť rozumieť iným, lebo ani ich rodičia ich nenaučili veriť samým sebe, milovať sa. Odovzdali vám len to, čo bolo vložené do nich. Je čas tento proces uzavrieť a rozpustiť. Je to len na vás…
Paľko von Šlabikárko
Kapitola je vyňatá z knihy Šlabikár šťastia 4. (Strachy, vzťahy, sloboda). Knihu s venovaním zoženiete cez HladoHlas alebo Hirax Shop. Prosbu o venovanie píšte do poznámky v objednávke. Ak ste prívržencom Martinusu, knihu nájdete tu, kým e-pub verzia zasa tu.
