Prvý zo slobodných

Lietal len tak,
v oblakoch,
v neľudskom šťastí.

Striehli na neho s kopijami,
lukmi, delami, zákonmi
a inými výkričníkmi.

Tanečné kroky dal mu Boh,
partitúry objavil sám,
oblaky sa predbiehali,
ktorý stane sa mu parketom.

Kričali, zúrili, kliali,
žalovali, plakali, vyhrožovali…
Bili päsťami, vyťahovali ľudské,
to slabé, čo zabralo na tých,
ktorým strachom utiahli dych.

Robil piruety, obraty,
kúzlil v sekunde,
slnko dúchalo mu do krídel,
cítilo ho ako svojho syna
a on ctil si ho ako svoju matku.

Pupkaté podhrdliny
i žilnaté vychrtliny
hrozili storočnými žalármi,
silili sa prevýchovou, skúšali lesť i hrozby.
Len nech zlezie z oblakov, prestane s vrtochmi slobodných…

Lietal len tak,
slobodne.
Nebesiami robil si chodníčky,
krídlami myšlienok hladil pohoria nemožného,
perím úsmevu láskal hory tretích.

Nikdy ho nelapili.
Medzi obyčajnými ľuďmi šli chýry,
že odišiel do neba, že snáď svätý bol…
Panstvo zakázalo o ňom hovoriť,
mýty potlačili v zárodku.


Občas ich z krovín
pozoroval veľký, mohutný,
majestátny vták.
Niekto by povedal,
že sa cez ten zobák
tajomne usmieval…

 

 

 

Buďte šťastní, Hrax

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *