Prosím vás, vystreľte ma späť na moju planétu (08. kapitola)

Stretli sme sa v jednom bare kúsok od môjho bytu. Mala na sebe vysoké čižmičky v ktorých sa strácali moderné obtiahnuté džíny. Jej riťka v tých rifliach vyzerala ako pečiatka na dvojbodku. Z hlbokého výstrihu jej žmurkali opálené trojky, na jedno dieťa až moc pevného skupenstva. Za tých pár nocí, čo sme spolu strávili, som sa snažil nájsť zostatky po chirurgovej ruke, ale neobjavil som nič. Voňala neuveriteľne krásne, typoval som nejaký Dolce & Gabbana. Niekedy som mal pocit, že sa pri nej strácam. Ako keby sa celý bar kukal iba na ňu a ja som bol nejaký hopko, ktorý jej otvoril dvere na aute, aby mohla kráľovsky vystúpiť, ale celý omámený jej krásou sa omylom motkal popri nej ďalej. „Prečo sa takto podceňuješ?“ spýtalo sa ma moje podvedomie, ktoré bolo akurát hore. „Ona je síce peknučká ako laň na lúke keď sa brieždi, ale v hlave ma bublinu, ktorá jej nikdy nedovolí dotknúť sa dna. A ty to dobre vieš, tak s tým okamžite prestaň!“ snažilo sa mi dokonca tvrdo poradiť. „Dobre, dobre, už sa mi do toho nestaraj!“ odsekol som mu úsečne a vystrel som si chrbát, aby som kráčal vedľa Veroniky dôstojnejšie.

Boose

„Čo si dáš?“ opýtal som sa gentlemansky, keď sme sa usadili.

„Zasa si dá ten trápny gintonic, veď je vypatlaná ako metla za dverami záchoda,“ začalo sa do debaty starať opäť podvedomie. „To ti stojí za tých pár vpichov klesať so svojou inteligenciou do podzemných kajút hlúpych? Ešte pár stretnutí s touto „prázdnou“ kráskou a môžeš ísť počítať kamene do potoka s mentálne narušenými deťmi na prechádzke!“ umýval sklo pieskom môj rozum.

„Gintonic,“ odvetila Veronika.

„Óóó, si múdry ako rádio,“ zavrčal som na moju aktívnu hemisféru, „drž už ale zobák, lebo budem mesiac v kuse piť a z toho sa tak rýchlo nevysekáš zasa ty!“ ustanovil som pravidlá hry. A zrazu bol pokoj. Pýtal som sa dokedy.

Objednal som pitie a usmieval sa, až ma z toho boleli líca.

„Prečo si sa mi vtedy predstavil ako Tibor?“ usmievala sa na mňa tiež tak umelo, ako ja na ňu, až som sa zľakol, že sedím pred zrkadlom.

Dosť debilná otázka, pomyslel som si.

„To som ťa len tak namotával. Počúvaj ma Veronika, prečo si sa vlastne rozišla s otcom Júlie?“ zvrtol som kormidlo rozhovoru inam. Perepúť jej posledných vzťahov som už mal presondovanú, ale na toto som sa ešte nikdy nepýtal.

„Začal byť na mňa alergický. Všetko, čo som spravila mu vadilo. Viedlo to do čoraz častejších hádok. Stále ma pripomienkoval a bol na mňa čoraz hrubší. Mohla som robiť hocičo, ale nič nebolo dobré.“

„Ako – ty si mu ho zobrala do úst a jeho to nahnevalo, lebo chcel byť ešte v tebe?“ skúšal som byť sexuálne zábavný.

„Ach, ty si taký zlatý,“ zasmiala sa, „myslela som ako v bežnom živote. Pri varení, stolovaní, rozprávaní sa a tak… Proste zo všetkého, čo som spravila, bol nervózny.“

„Ach, ty si taký zlatý,“ zopakovalo sarkasticky niečo v mojej hlave. Vedel som čo to bolo, ale tváril som sa, že som to nepočul. Ale práve TO, čo som sa snažil nepočúvať, mi začalo radiť: „Odpovedz jej, že sa mu ani nečuduješ. Že aj ty už jej máš dosť a to ste spolu iba piaty krát. Že je síce neuveriteľne feši, ale ináč by sa dala inteligenčne zrovnať s IQ bublajúceho bahna.“

„Si dnes neuveriteľne feši,“ spravil som výcuc z radcových viet.

„Ďakujem,“ odvetila.

„Trápne,“ zaklincoval ma môj rozum .

Keď raz budú vyrábať živú Barbie, tak po slovíčku „Ďakujem“ určite naprogramujú toto jej gesto, pomyslel som si. A ja som bol ten jediný, ktorému bolo dovolené uvidieť to ešte pred premiérou. „Óóó, ďakujem ti osud môj. Ja ťa tak milujem“ – predniesol som mu poklonu, nech ma častejšie zasypáva takýmito peknými životnými chvíľkami.

„Nepôjdeme už?“ spýtal som sa sladko asi po pol hodinke rozhovoru, ktorý hroziacu naftovú krízu ľudstva neposunul ani o minútu.

„Veľmi rada,“ odvetila a usmievala sa, ako keby ho tam už mala.

Prešlo to bez komentára. Za tým sa už skutočne nedalo čo dodať. Alebo sa TO udusilo od smiechu, alebo zaspalo. Prial som si to alebo ono, ale žiaľ, nie každé sny sa plnia.

Pred cestou domov som sa ešte vytratil na toaletu, odkiaľ som okamžite volal Matovi.

„Rejžo? Prúser! Má mesiačiky!“ hral som divadlo.

„Robíš si kozy?“ bolo počuť nesmierne sklamaný hlas na druhej strate aparátu.

„Hehe, sto nula. Štartuj kameru a vypni zvuky svojej telesnej stránky. Za pár minút štrkám kľúčom v búdke,“ oznamoval som dvojzmyselne.

„Neviem sa dočkať. Už mám odkrvený mozog,“ odvetil omnoho veselšie.

Chudák Mat. Ale čo ja? Na mňa kto myslí? Ani neviem, kde som zobral toľko odvahy byť taký veselý. V skutočnosti sa mi podlamovali nohy pri pomyslení na to, čo ma čaká. Nadával som si do truľov a hlupákov, čo nemajú čo z roztopaše robiť, keď sa púšťajú do takýchto hier. Čo keď sa mi nepostaví? To bude dvojitý trapas!

Doma som hneď trielil k baru, ktorý sa mi so svojim obsahom ponúkal ako jediný môj spasiteľ. Nalial som si rovno decák brandy, aby som šetril aspoň nohy, keď už hlava padne po tejto noci do vankúša šedivá. V posteli ma čakala sexuálna diablica, zo skrine ma pozoroval zvrhlý deviant, proste zhrnul som to tak, že som sa stal obeťou sexuálnych maniakov. Začal som vytáčať linku dôvery, veď tu bola práve pre takých, ako som ja – stratených a zúfalých.

„Čo robíš, miláčik môj?“ pritisla sa ku mne Veronika a začala mi jazykom kontrolovať, kedy som si naposledy umýval uši.

„Musím si ešte niečo súrne vybaviť,“ vyhováral som sa a zároveň skutočne telefonoval.

„Linka dôvery. Čo môžeme pre vás urobiť?“ ozval sa milý ženský hlas v slúchadle.

„Neviem ako by som začal… proste stal som sa obeťou sexuálne zvrhlých bytostí…,“ začal som rozvíjať klbko mojich starostí.

„Ale miláčik, to je skutočne vynikajúca predohra,“ odvetila Veronika, pričom mi jemne sťahovala nohavice.

„Niekto vás sexuálne zneužíva? Koľko máte rokov, ak sa môžem spýtať?“ vrhla sa žena v kancelárii do vyšetrovania.

„Ako by som vám to vysvetlil, hmhm… som normálny dospelý jedinec… samec, muž…,“ koktal som, „ale natrafil som na partnerku, ktorá to má veľmi rada…,“ pokračoval som.

„Zatiaľ v tom nevidím žiaden problém, jedine že by sa tam dialo niečo proti vašej vôli,“ skočila mi do reči.

Na šťastie, Veronika už začala vykonávať činnosť, pri ktorej sa už rečovo nemohla zapojiť do našej debaty. Okruh rečníkov sa teda zmenšil na počet dva.

„Áno, to je ono! Niektoré veci sa tu dejú proti mojej vôli. Stávam sa voľne pohodenou bábkou na javisku oplzlosti a morálneho úpadku…,“ aj by som pokračoval, ale ucítil som nič nešetriaci Veronikin chrup na citlivom mieste môjho tela. Toto sa jej nikdy predtým nestávalo. Usúdil som z toho, že našla spôsob, ktorým mi chce dať najavo svoj nesúhlas s mojimi výrokmi.

„Dobre, dobre,“ oznamoval som pod perinu, „už budem jemný, ale aj ty buď, ok?“

„Prosím? Asi som vám nerozumela?“ oznamovalo mi slúchadlo.

„To nepatrilo vám, prepáčte,“ mlel som do telefónu.

Situácia sa mi zjavne začala vymykať spod kontroly. Dopil som brandy namýšľajúc si, že pijem zo studnice nápadov. Stačí si dať pohár a všetko ide ako po masle. Jedna myšlienka strieda druhú, stačí vybrať tu najtrefnejšiu a dialóg sa valí ďalej.

„Pane, vy si tu zo mňa robíte asi dobrý deň a bez výčitiek svedomia blokujete linku! Čo keď práve teraz si niekto podrezáva žily, pretože sa mu v poslednej sekunde záblesku zdravého rozumu ozval obsadzovací tón?!“ zvýšil sa hlas o oktávu.

„A čo keď sa ja nedožijem rána ako normálne rozmýšľajúci človek?“ zabrala moja studňa fantázie.

„Miláčik, to už stačilo!“ povedala Veronika a vytrhla mi mobil z ruky, ktorý obratom spadol vedľa postele.

A potom ma nabrala lyžica žeriava vášne. Uchopila ma do svojich chápadiel, ktoré ma vynášali do najvyššej výšky, aké dovoľovalo rameno. A keď som si myslel, že už je na doraz, pokračovalo o ďalších desať metrov vyššie. V jeden moment by som si dal ruku odtrhnúť, že už sa nedá ísť vyššie, ale šlo to. Až kým som si nespomenul na Mata v skrini. Vtedy som opäť padol na prvé poschodie a musel som tú túru absolvovať znovu. Ale dočkal som sa. A potom som už iba letel. Krásne a voľne ako kondor. Niet krajšieho pocitu, ako keď napínate v celej svojej kráse krídla a vychutnávate si ten beztiažový stav, až kým sa nespamätáte, že ležíte spotený vo vlastnej posteli a srdce vám ide vyskočiť z hrudníka.

„Bolo to úžasné,“ vyslovila Veronika, pričom sa sama čudovala, že sa naučila tak rýchlo rozprávať. Srdce jej totiž tiež búchalo ako o preteky.

Mal som odvetiť ako správne naladený romantický muž niečo na spôsob: „Áno, bolo to niečo neopakovateľné,“ ale nechcelo sa mi pretvarovať a tak som sa spýtal niečo z praktického súdka, „napiješ sa? Ja som fest smädný.“

„Áno, podaj mi prosím ťa minerálku.“

Podal som jej bielu umelohmotnú fľašu so žiadanou tekutinou. Ja som pil Vineu zo zelenej umelej fľaše. V tej chvíli som si uvedomil paradoxnosť tohto života: dve neľúbiace sa bytosti stretávajúce sa kvôli sexu sa každá o své napila zo svojej obľúbenej umelej fľaše. Všetko navôkol mňa bolo zrazu umelé. Bŕŕŕ, striaslo ma. Toto som predsa nikdy nechcel! Túžil som sa vyhýbať konvenčnosti tohto sveta, nerobiť nič podľa pravidiel, ktoré sa mi zdali zastaralé a teraz som sa prichytil, ako som spadol do tej diery v lese, ktorú som mal na hony obchádzať. Nadal som si do zradcov.

Veronika vstala a začala sa nahá obzerať pred mojou zrkadlovou skriňovou stenou. Zmenil som sa na soľný stĺp. Ak jedol Mat cesnak, mohla ho pokojne vycítiť.

„Čo… čo robíš?“ vyjachtal som konečne po sekundách, ktoré v skutočnosti trvali stáročia.

„To ty ako chlap nemôžeš nikdy pochopiť,“ odsekla nadradene.

„Ja viem čo robíš, ale poď už ku mne,“ lákal som ju najnaivnejšie, ako ma v tej chvíli napadlo.

„Tak čo robím?“ otočila sa ku mne a dala si ruky v bok. Postavu mala úžasnú. Predstavil som si, ako Mat zatiaľ vychutnáva jej zadoček a toho som sa bál.

„Pozeráš sa, ako ti to krásne steká pomedzi prsia,“ snažil som sa nahlas uvažovať rozumom nadržanej krásky, „a pritom periférne obdivuješ svoje dokonalé telo.“

„Správne kovboj. Prekvapil si ma! Dva presné zásahy! Nebol si v minulom živote náhodou ženou?“ Otočila sa opäť k zrkadlu a pokračovala: „Pozerám sa, ako si ma krásne obstriekal.“

„Do pekla!“ šlo mi hlavou. „Ona si ani neuvedomuje, čo tým robí!“ Myslel som len na Mata, ako sa škvarí v tej skrini, škrípe zubami a sliny mu stekajú na kameru. Teraz by už len stačilo, aby odsunula tie zrkadlové zasúvačky. Mám takú teóriu, že keď niečo nahlas vyslovíte, nestane sa to. Tentoraz som ale dlho váhal, či do toho ísť.

„Nechceš tú skriňu otvoriť a vyutierať sa do mojich tričiek?“ zakoktal som.

„To by som ti nikdy nespravila zlatíčko moje,“ vyslovila Veronika a ja som sa zo soľného stĺpa zmenil opäť na človeka. Síce dokonale bieleho ale hlavne, že som to prežil. Podišla ku mne a skoro stúpila na spadnutý mobil. Zdvihol som ho zo zeme a priložil si ho k uchu. Tá operátorka – záchrankyňa tancujúcich duší nad priepasťou, na druhej strane spokojne onanovala. Počul som, ako tam beznádejne stoná a topánkami búcha o stôl.

„Beštia jedna, bodaj by si sa nespravila!!“ zakričal som do mobilu.

„Ukáž?“ schmatla mi Veronika telefón z ruky a zvedavo počúvala na ktorom poschodí sa dotyčná práve nachádza.

„Ešte pred chvíľou by ma hnala do Haagu pred súd ako vraha, že som na minútu obsadil kanál vydedencom tohto sveta a ona si nás zatiaľ spokojne odpočúva s rukou v nohavičkách,“ soptil som, „vypni ju, lebo si budem o tebe myslieť, že si zvrhlá!“

„Ale ja som zvrhlá,“ odvetila sladko Veronika a vplýžila sa na mňa.

V súboji jazykov a ručných prác som sa po pár minútach prichytil, ako periférne počúvam prichádzajúce zvuky z mojej skrine. „Ja toho debila zabijem!“ presvišťala mi stíhačka hlavou. „Asi nebolo dosť paradoxov na tento večer, čo?“ Nie, nebolo – odpovedalo mi obrazne pomaly sa odsúvajúce sa zrkadlo na skrini. Okamžite som si vymyslel improvizovanú modlitbu a omieľal ju tisíc krát za sekundu. Keby som bol Tibeťan, bol by ten modlitebný mlynček roztočený tak rýchlo, že by sa odparil. „Ó Bože, ak existuješ a máš tu moc, uchop tie dvierka a zavri ich. Nesmierne ťa o to žiadam! V tejto slabej chvíli som ti ochotný sľúbiť, že budem do konca svojho smiešneho života aj do kostola chodiť, len nech sa to zrkadlo privrie. A dolej prosím ťa Matovi do hlavy trošku rozumu, nech si uvedomí, že môže niekomu privodiť infarkt, ktorý dokáže aj zabíjať. Amen.“ Ale Boh ma prekukol. Spoznal vo mne falošného ľudského červa plaziaceho sa po horúcej zemi, ktorý je vo svojej bezradnosti ochotný sľúbiť všetko možné na svete, len nech sa odvráti prichádzajúca katastrofa. Tá prišla o pár sekúnd – Mat stojaci v mojej otvorenej skrini masturbujúci pred nami so zažmúrenými očami. Pohľad pre Bohov, ktorý si ten môj určite vychutnával. Skamenel som a hľadel som na neho ako puk. Veronika takisto stuhla a pozerala na mňa, čo sa so mnou zrazu stalo. Potom sa otočila podľa smeru mojich oči a vykríkla. Mata trhlo, otvoril oči a vykríkol. Celé sa mi to zrazu zdalo komické a tak som vykríkol aj ja.

„To je môj upratovač. Mal vyriadiť byt a odísť,“ habkal som, „čo tu robíš ty somár!?!“ zabľačal som na Mata v skrini.

Veronika mi vyťala zaucho, vstala, obliekla sa a odišla rýchlosťou častice v neutrónovom urýchľovači.

„Prepáč Klever, celé som to posral,“ zašepkal skleslo Mat, keď sa za Veronikou zaklapli dvere.

„To nič, v domove dôchodcov sa budeme na tom smiať,“ odvetil som.

„Ale s tou linkou dôvery si ma dostal! Ona sa tam skutočne robila?“ usmiala sa na mňa Matova tvár.

„No dlho si v tom pokání nevydržal. Mohol si sa premôcť a pretvarovať sa ešte aspoň chvíľu, že ťa to mrzí,“ vyčítal som mu, „áno, masturbovala tam. Asi tvoja sestra.“

„To ona ma vzrušila! No a ešte keď sa Veronika začala predo mnou točiť pred tým zrkadlom… myslel som si, že ju schmatnem aj cez to sklo. Tvoje pohyby ma skôr rozosmievali,“ neuvedomoval si Mat citlivosť mojej nervovej sústavy.

„Tak dík. Zase som z toho vyšiel ako najväčší blbec. Zajtra to napíš celé do novín a kazetu nezabudni odniesť do televízie. Nech ma uvedú v titulkoch mojim indiánskym menom ´Smiešna riť´.“

Zasmiali sme sa. Potom mi Mat podal Rubikovu kocku. Už len tá mi chýbala do kompletizácie tohto umelého sveta.

„Dúfam, že vieš, čo to pre teba znamená,“ spýtal som sa ho.

„Dal som slovo a dodržím ho,“ odvetil pevne Mat.

A potom sme tam len tak sedeli. Ja bez šiat, Mat s výčitkami. Dopíjali sme brandy a uchechtávali sa Veronikinej smske: „Už mi nikgy nevolaj!“

„Ja som ti vravel, že bola tupá!“ zamiešalo sa moje podvedomie medzi nás.

„Vy tomu nerozumiete, tu šlo predsa o sex,“ bránil som sa.

„Prečo mi vykáš?“ gánil na mňa Mat.

„Ja do tohto sveta nepatrím. Prosím vás, vystreľte ma na späť moju planétu,“ začal som žobroniť. Ale ako vždy, zostal som nevypočutý.

Hirax

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *