Prosím, tu Jimmi Hendrix (13. kapitola)

Prišiel čas dať tomu tučniačikovi meno. Nečakal som, že ma bude navštevovať tak často, ináč by som to urobil už skôr. A tak som ho nazval Frank. A práve Frank mi sedel celou svojou váhou na hrudi a búšil do mňa mobilom. „Zvoní, čo to nepočuješ?“ vysielal na mňa telepaticky. Otvoril som oči. Ležal som nahý na svojej posteli. Bola tma. Vôbec som netušil, ako som sa dostal domov. Trávometer v mojej hlave ukazoval štyri dieliky z piatich, takže výlet sa ešte neskončil. Aj by som začal prosíkať, nech sa to už skončí, ale nebolo komu. Bol som vyhulený až steny praskali. V mojich žilách samozrejme a ja som mal možnosť si to detailne pozrieť na videoprojekcii, ktorá sa mihala na stene spálne. Stačilo si niečo pomyslieť a začalo sa to bez problémov okamžite premietať. A do toho vyzváňal ten mobil. Čisté šialenstvo. Frank začal byť čoraz nervóznejší. Jeho sluch musel brutálne trpieť. A tak som ho kvôli nemu zdvihol. „Prosím, tu Jimmi Hendrix,“ vyslovili moje ústa vyslobodzujúci počet slov.

Boose

Frank zo mňa zliezol a postavil sa vedľa postele ako vojak držiaci stráž pred pražským hradom. Nepohol ani brvou. Trošku som sa začal hanbiť, predsa len bol som v Adamovom rúchu.

„Čus, tu Smajlo. Dúfam, že som ťa nezobudil.“

„Koľko je hodín?“ spýtal som sa zaspato.

Frank len kývol plecami na znak, že nevie. A potom, ako keby chcel napraviť svoju nevedomosť, vybral si teplomer spod pazuchy a podal mi ho. Tridsať osem a pol.

„Choď do kuchyne a zober si penicilín. Na tú otravu ti to nezaberie, ale aspoň ti to trošku stiahne horúčku.“

„Klever, ty tam niekoho máš?“

„Nie, prečo?“

„Hulil si?“

„Nie, ale spapal som trošku hrianky.“

„Mám ti zavolať o týždeň, keď sa ti vráti rozum aspoň na úroveň tretiaka na základnej škole?“

„Nie, nie, už som v pohode,“ zaklamal som a zapchal som slúchadlo rukou, aby Smajlo nepočul môj výkrik. Asi polmetrový čierny extrémne chlpatý pavúk sa mi totiž spustil z lampy priamo do môjho lona. Mohol mať tak okolo tridsať kíl.

„Je pol piatej ráno,“ oznámil mi Smajlo.

„Ty si blázon, hádam si si nemyslel, že o tomto čase spím.“

„Nie, nie… minule si predsa vravel, že prechádzaš na život upíra. Sklamal by si ma, keby si teraz spal.“

„A klamem? Som ti k dispozícii. Čo ťa trápi?“ zakrýval som svoje prekvapenie nad tým, čo som zasa natáral pri pive. Musím si dávať väčší pozor, varoval som sa v duchu.

Pavúk sa zatiaľ začal uvelebovať medzi mojimi nohami. Postavili sa mi všetky chlpy na tele. Čakal som, čo iné je na rade sa mi postaviť. Viem si toho predstaviť veľa, ale bizarný sex s obrovským pavúkom som vo svojej mozgovej videotéke hľadal márne. Odľahlo mi.

„Mám obrovský prúser.“

„Čo sa ti zlomila tuha na pentelke?“

„Včera sme sa so Stevom úplne zbúrali.“

„No zatiaľ si ma moc neprekvapil…“

„Lenže potom ma v noci zobudili dvaja policajti, ako spím pred potravinami.“

„Pekné od nich, že ťa odviezli domov.“

„Výklad bol rozbitý a ja som mal v ruke otvorenú fľašu vodky.“

„Ale veď ty vodku nepiješ!?“

„Pointa príbehu príde až teraz. V tom obchode chýbal chľast za desať litrov!“

Chvíľu sme obidvaja mlčali. Potom mi to nedalo:

„No to si mal skutočne veľkú slinu.“

„Niekto na mňa ušil búdu. Stal som sa obeťou nejakej vykrádačky!“

„Neboj, to sa nejako vyrieši. Ty si to určite nespravil. Viem, že máš okno veľké ako letiskový vestibul, ale celému tomu chýba logika. Vyrieši sa to.“

„Nič sa nevyrieši. Celé dopoludnie som bol na vyšetrovačke. Tí dvaja fízli uviedli, že ma videli vychádzať cez ten výklad von. Prípad uzavreli, som vinník.“

Stratil som reč. Odhodil som pavúka, vstal a poprosil Smajla, aby mi ešte raz dopodrobna vyrozprával celý večer. Nevedel som mu odpovedať, bol som totálne mimo a ešte sa k tomu na mňa valila ďalšia vlna hrianky. Nekonečné burácanie nie a nie prestať. Trávometer v mojej hlave začal opäť stúpať na extrémnu päťku. Problém bol v tom, že už som bol vyspatý a tušil som, že si tento stav budem musieť vychutnať pri plnom vedomí až do konca. Nabudúce Červíkovi ukážem rovno vztýčený stredný prst. Takto klamať slušného človeka! Toto bolo na psychiatriu.

Sadol som si do mojej izbovej vzducholode a premiestnil sa do chodby. Chladnička bola otvorená. Na zemi pod ňou sa pyšne týčil nedojedený jogurt. Zavrel som vchodové dvere, ktoré boli dokorán a priam kričali: „Vítame vás! Poďte sa pozrieť do Kleverovho bytu. Aha, tu je. Spí ako mláďa. Zasa je nadrbaný. Chudák chlapec a vyzeral byť taký slušný…“

Následne som balón nasmeroval do kuchyne. Trošku som ale košom šúchal o zem a tak som po ceste vyhodil jedno vrecko piesku. Zdvihol som sa o potrebných desať centi a doplachtil ku kuchynskému stolu. Zlé tušenie neklamalo. Na stole bolo nedojedené kura. Moje šaty a kosti z mŕtveho vtáka ležali porozhadzované po zemi. Boli tak nedôkladne pooberané, že keby sa dostali do rúk nejakému Somálcovi, určite by si obratom otvoril reštauráciu.

Nič som si nepamätal. Ale keby tieto fakty poskytli Sherlockovi Holmesovi, určite by ten prípad uzavrel tak, že sa v tomto byte natáčal film Veľká žranica. A ja som bol herec, režisér, scenárista a osvetľovač v jednej osobe.

Snažil som sa listovať v pamäti, ale niekto mi pedantsky vytrhal všetky stránky týkajúce sa posledných hodín môjho života. Našťastie, mohlo to dopadnúť aj horšie. Na stenu kuchyne sa okamžite začal premietať nejaký film. Spoznal som sa. Ležal som pred národnou bankou, kráčali ku mne dvaja policajti a cez rozbité sklenené vstupné dvere ku mne prúdil príjemný teplý vzduch z vnútornej klímy budovy. Radšej som okamžite vytiahol sieťový kábel z premietačky. Trpel som aj bez toho dosť. Nechcel som sa dozvedieť, ako som ukradol celú finančnú rezervu našej krajiny a že si za to v žalári odsedím stotridsať rokov.

Vzducholoď sa mi prepichla na meter vysokom vianočnom kaktuse. Nemal som čas zvesiť z kaktusu vianočné žiarovky, ktoré som tam v náhlom návale štedrovečernej improvizácie navešal. Rok sa už prehupol za polovičku a tak som sa klamal, že načo ich dávať dole, keď za chvíľu je tu opäť čas vianočný. Koniec vysvetľovania výrazu „vianočný kaktus“, aj tak to nemalo vplyv na to, že som musel ísť späť do spálne peši. Po ceste som sa potkol o vrece piesku. „Ktorý debil ho tu dal?“ spýtal som sa chladničky, keď som hodil klobásu tvárou rovno do toho nedojedeného jogurtu. Začal som si nadávať, prečo som nebol v noci viacej pažravý, nemal by som ten sajrajt teraz na líci. Vstal som a poutieral sa. Smajlo zatiaľ finišoval s rozprávaním. Ja som vstúpil do spálne. V posteli súložil Frank s tým strašným pavúkom. Natiahlo ma. Zavrel som dvere a zhlboka sa nadýchol.

„Tak čo na to hovoríš?“ podal mi Smajlo štafetový kolík rozhovoru.

„Nemám slov, to som ešte nevidel!“

„To je všetko, čo mi na to povieš?“ bolo počuť kamarátove sklamanie v hlase.

Rodičia by mu na to odvetili: „Dobre ti tak! Nemal si sa opiť, ty somár jeden!“

Manželka by chytila nervový záchvat a potom by sa hystericky rozplakala.

Psychológ by začal pomaličky vysvetľovať: „Každá akcia prináša so sebou aj svoju reakciu.“

Psychiater by otvoril skriňu s liekmi na akútne prípady a pichol by Smajlovi nejakú stopercentne upokojujúcu injekciu.

Narkoman by nepovedal nič a tiež by si pichol.

Ježiš by ho pohladil po hlávke a povedal by mu: „Brat môj, nes pokorne bremeno svojej bolesti.“

A ja som sa Smajla spýtal: „Myslíš si, že aj Gustáv Husák bol taká sviňa ako naši terajší politici?“

Odpoveďou mi bolo pípanie telefónu. Myslel som si, že to imituje Smajlo a tak som sa s ním ešte polhodinku rozprával. Keď som sa ale prichytil, že kecám sám so sebou, zložil som aj ja. Stojan na cédečká, stojaci blízko mňa, sa mi začal smiať:

„Ty si vypatlaný, Klever, choď si radšej ľahnúť!“

„Ty somár jeden – myslíš si, že som to nevedel? Hral som to pred tebou!“ snažil som sa ho lacno okabátiť.

„Bla, bla, no ešte ma oklam! Myslíš si, že mám rozum z dreva?“ komunikoval so mnou stojan.

„Kdežé, ty a z dreva? Stojan vyrobený zo stromu má predsa špičkový ľudský rozum! Cédečkové stojany disponujú tými najlepšími duševnými hnacími strojmi, to vie predsa každé malé dieťa. Hádam si nemyslíš, že som totálny hlupák?“ sarkasticky som sa uvoľňoval.

„Mám vedomie ako každá iná živá či neživá vec, lenže keď budeš naďalej praktizovať takýto prázdny život plný alkoholu, sexu a omamných látok, zbytočne ti budem o tom niečo hovoriť.“

Začal som sa neveriacky usmievať. Zapovedal som sa, že už mu neobetujem ani jednu myšlienku. Všetko to bolo choré a zmätené…

„Myslíš si, že som sa v tvojej domácnosti vyskytol náhodou? Veď my sme v minulom živote boli partneri!“ štartoval ma bez zábran ďalej.

„Tak teraz si ma vytočil! Čo mi to tu ideš rozprávať, že som bol v minulom živote Pinoccio a že sme spolu pichali?!?“

„Ty si bola bohatá panička a ja chudobný sluha, čo sa ti staral o kone. Vydržovala si si ma kvôli sexu. Nakoniec sme sa zobrali. Ale ty si zo dňa na deň viacej pila a rozhadzovala v kartách čoraz väčší majetok. Ja som ti to stále vyhadzoval na oči, pretože späť do chudoby sa mi nechcelo. Až som ťa raz v amoku zúrivosti zabil.“

„A potom si sa ráno zobudil a bol z teba prekrásny mladý bukový stromček, čo?“ odvetil som s divadelným úškrnkom na tvári.

„V tomto živote mi to vrátiš – rozbiješ ma…“ odvetil mi skleslo stojan.

„Červík! Čo si mi to dal zjesť za halucinogén?!?“ začal som byť nahnevaný. „Tento model patrí do dvadsiateho druhého storočia a nie sem!!“ vysielal som odkaz môjmu včerajšiemu pokušiteľovi. Potom som sa otočil znovu na stojan: „Nerozbijem ťa! Dokážem ti, že všetko toto je čistý nezmysel a výmysel môjho opantaného rozumu!“ povedal som mu a debatu som považoval za ukončenú. Už nepovedal ani slovo, a to ma tešilo.

Ďalšiu polhodinu som si nalieval do žíl odvahu, aby som dokázal otvoriť dvere na spálni ako statočný muž a nie ako kopec sračiek vytvarovaných do ľudskej podoby. Bál som sa pohľadu, ako je Frank splynutý s chlpatou obludou a to práve v mojej prekrásnej postieľke. Keď som to konečne dokázal, zabudol som si pre istotu otvoriť oči. V spálni bolo nečakané ticho a tak som šiel do toho – otvoril som viečka takou rýchlosťou, že slimák bol oproti mne dedinský šamster na motorke. Nikto tam nebol. Po Frankovi a obrovskom pavúkovi nikde ani stopy. Bola to ideálna situácia využiť to a tak som skočil pod perinu. No a potom mi nezostávalo nič iné, ako hodinu tupo zízať na stenu, kde sa mi premietali neuveriteľné zjavenia ťažko opísateľné ľudskou rečou. Vydali by na jednu knihu, ale nikto by jej nerozumel. Určite by skončila ako učebná pomôcka pre študentov psychiatrie.

Zrazu sa mi chcelo cikať, a tak som sa vybral na záchod. Keď som išiel okolo stojana, s ktorým som si pred chvíľou tak dobre pokecal o mojich starých dobrých minulých životoch, tackavo ma do neho hodilo. Spadol a beznádejne sa rozbil. Pozeral som, ako Sting súloží s Bjőrg, Dežko Ursíny ožil a labužnícky sa vyvaľoval na Vlastovi Redlovi, Yes si podávali s King Crimson ruky a naduto sa im chválili, že vždy boli lepšou kapelou. Všetkých tých muzikantov hostil môj bývalý manžel a zároveň mi zomieral pred očami. Dychčal a chripel z posledného a ja som nevedel, ako mu pomôcť. Potom rupla posledná priečka a navždy odišiel. Vnímal som tú skazu a triasol som sa od strachu ako osika. Poviem vám – hlavou mi šli čoraz divnejšie myšlienky…

Hirax

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *