Ľubo Čajági je rádioterapeutický asistent a pracuje na onkologickom pracovisku. Preťahuje sa o ľudské životy s pani rakovinou… Ale dušou je vodák, slobodný človek, ktorý sa tára svetom s gitarou a vníma svet ako miesto, kde sa máme učiť hlavne stavať, lebo búranie ide ľahko. Občas niečo napíše, ale nechce to nikde uverejniť. A mne je to ľúto, lebo jeho vety sa môjmu srdcu veľmi prihovárajú. Chcem ich posunúť aj vám, tak som po ňom prešiel jeden textík…
Asi tak desať rokov dozadu vonku mrholilo. Všetci boli nervózni, ja by som spal ako dudok a na pracovisku ma držal len prerastený pocit pre zodpovednosť. Z bežného šumu čakárne vyskočili tenké tóny detského vzlykania. Ako keď v Národnom ladí orchester a prvé husle si začnú dolaďovať tenkú strunu.
Otvoril som dvere. Na kolenách mladej panej trónila princeznička, ktorá mala miesto očí dve blankytné slzavé jazierka. Iba tenulinká hrádza zadržiavala vodopád, ktorý jej hrozil vytrysknúť z očí. Závoj zlatých vláskov jej spadal na trasúce sa ramienka.
Chňapol som plyšáka Pedra z police a napochodoval som do čakárne. „Ľudkovia, Pedro sa potrebuje vyvetrať,“ žmurkol som na ľudí v čakárni. „Ja nemôžem…“ odpovedal som si. „Ja tiež nemôžem, musím pracovať,“ viedol som imaginárny dialóg. Malá zbystrila. „Čo ty, ty môžeš?“ obrátil som sa na ňu.
Plyšák v mojich rukách bol veľký ako ona. Váhavo zdvihla rúčky. „Ale donesieš ho potom naspäť,“ zdanlivo som vyjednával, „vieš, on má tam u mňa na polici miesto a v noci mi to tam stráži.“ Zošuchla sa mame z kolien, v jednej ruke Pedra, druhou nepustila mamu. Šepol som mame: „Desať minút, dobre?“
Došla šéfka. „Luboško, budeme robiť takú špeciálnu techniku. Dieťa, očná jamka. Oko má preťaté okohybné svaly a drží len na nerve. Vyberieme očko, ožiarime spodinu a očko dáme naspäť. Pätnásťkrát.“
Do dverí vošiel Pedro. Zbadal som, že jedno očko sa dievčatku nehýbalo. „Ahoj, dáš ho na poličku?“ Vyskočila na stoličku a naaranžovala Pedra, aby mal dobrý výhľad. „Ideš si pozrieť moje kráľovstvo? Tu pomáham ľuďom od bolestíčok.“ Za chvíľu presnorila celú obsluhovňu i ožarovňu, postískala a pošťukala všetko, čo sa dalo, povozil som ju na stole.
„Aj mne dáš preč moju bolestíčku?“ spýtala sa. „No keď to pôjde… Vieš, ja ešte neviem, čo potrebuješ. To mi povie tuto táto teta,“ ukázal som na doktorku. „A ako sa voláš?“ vyzvedal som. „Nasťa,“ odvetila princeznička. „Ja som Luboško, tak ahoj. Poďme sa opýtať tety, čo treba.“
Fyzik nám dal podklady a doktorka mi začala vysvetľovať, čo treba. Poučený som nesmelo dvíhal svoje drevorubačské ruky k jej očku. Maličká vybadala moju neistotu: „Neboj sa, to nebolí,“ a šup – jej malé prstíky mali očko na dlani. „Len to nesmieme ťahať ďaleko…“ vravel som celý vystrašený skôr sám sebe.
Šéfka s fyzikom cúvli, nechali to na nás. Ožiarili sme, vysvetlili Naste i mamine, čo a ako. Tak sa to neskôr dialo ešte štrnásťkrát. To už bola Nasťa u nás ako doma. Cvičila s celou čakárňou a ešte aj tí starší sa chovali ako trojmesačné bernardíny. Znásilnil som nášho počítačového, aby som si mohol potichúčky nainštalovať na počítač aplikáciu Hair. Jednalo sa o virtuálne kaderníctvo a s fotkou Nastenky sme na ňom neskôr čarovali rôzne účesy.
Na posledný ožiar s ňou prišiel akýsi pán. Otecko. Vraj sa musel prísť pozrieť, lebo žene neveril, že to ide tak dobre. Skončili sme s ožiarmi, dali poučenie a papiere. „Tak, Nastenka, tu máš CD s Hair, aby si si mohla aj doma robiť pokusy s účesmi. Tu je ešte moja vizitku… keby si niečo potrebovala, tak zavolaj.“ Ocko ju jemne nasmeroval: „Poďakuj.“ Poďakovala. Potom sme sa vystískali, vypusinkovali, potriasli si rukou. Až potom povedala: „Ale prídeš mi na pohreb, dobre?“ Vzduch v tú chvíľu zamrzol, svet zaradil spiatočku, onemel som.
O tri mesiace mi prišlo parte. Nenabral som duševnej sily tam ísť… Len som si bytostne uvedomil, že si málo vážime to najcennejšie, čo sme dostali do daru. Život.
Buďte šťastní, Hirax
