Prijmite svoje telo

Prijal som sa, mám sa rád a toto radím aj okoliu. Ak chcete niekoho či niečo milovať, musíte v prvom rade milovať samých seba. Ako môžete povedať, že viete, čo je láska, a milujete svet, keď nenávidíte seba, nepoznáte sa a nemilujete sa? Rovnaká somarina, ako keď niekto tvrdí, že miluje prírodu, ale neznáša suseda. Hocijaká zmena sa začína v človeku samom a prvým krokom je čistá a nezištná sebaláska. Nie je to sebectvo alebo egoizmus, je to najčistejšia cesta k sebe samému, spojenie s láskou univerza.

Platí to tak na vnútro, ako aj na vašu telesnú schránku. Telo je váš dom, vy sami ste ho vystavali. Ak z neho odpadáva omietka, je to následok vášho prístupu k sebe, k duši. Vravíte, že ste sa narodili s telesným hendikepom? V tom prípade sa môžete celý život nenávidieť a spraviť si z neho peklo alebo sa prijať a premeniť svoju „nedokonalosť“ na výhodu. Píšem dookola tie isté vety, len mením slová: váš život stojí skutočne na vašich rozhodnutiach, ktoré sa začínajú v orgáne, čo máte napichnutý na krku. Srdce povie, rozum vykoná.

V žiadnom prípade nie sú osoby, ktorých telo nefunguje na sto percent, menejcenné. Život nie je len o tom, kto ako vyzerá a čoho je schopné jeho telo. Kedy naposledy ste svojmu telu povedali, že ho milujete? Kedy naposledy ste sa nechali zaliať príjemnými vlnami jeho odpovede?

Raz som v jednom obchodnom centre kúpil odznak „Som kjásavička“. Chodil som po nákupoch a pri platení som sa pýtal predavačiek, či si myslia, že sú krásne. Asi dvadsať žien mi obratom a bez rozmýšľania jednoznačne odvetilo, že krásne nie sú! Všetky tieto originálne a prekrásne božské bytosti sa na mňa, ako inak, pozerali dosť podivne. A tak som im iba na konci ukázal odznak, ktorý mohol byť pri správnej odpovedi ich. Nepýtal som sa, samozrejme, len na krásu tela, ale na celkovú krásu bytosti. Až ku sklonku dňa som odznak daroval kamarátke, ktorá má zákony o sebaprijatí už dávno vyriešené. A tak som si iba vychutnal jej usmiatu odpoveď: „Ja som krásna! Ja som BOHYŇA KRÁSY!“

V skutočnosti sa nikto z nás nenarodí dokonalý. Každý z nás má nejaký fyzický nedostatok. Ja som napríklad plešatý. Čo myslíte, čo je lepšie – roky plakať do vankúša, že nemám vlasovú pokrývku ako najväčší gitarový hrdina sveta alebo vykročiť do každého dňa usmiaty a veselý? Všetci sme nádherné božské bytosti, zamestnanci vesmíru. Každý disponuje neuveriteľnou studnicou krásy, len ju musí nájsť a svoju prirodzenosť ukázať svetu. Nepozerajte sa po okolí, čo by ste chceli mať, ale nazrite do seba, čo máte.

Milovať svoje telo nemá nič spoločné so slepým, pyšným obdivovaním samého seba. To nie je tá sebaláska postavená na zosmiešnení iných ľudí, keď vy sa „moderne doriešite“. Je to láska, ktorá z vás prirodzene vyjde, keď si potykáte so svojím svedomím a začnete sa usilovať byť lepším človekom, spoznávať svoje vnútro. Sila prijať sa je v nás, Boh na nič nezabudol. Ak chcete napríklad schudnúť, zabudnite na klamstvá médií, reklám a ziskuchtivých chytrákov, ktorí vám veľmi radi za slušné peniaze predajú tabletky, náplasti, terapie, dobré rady a všetky druhy všemožných, prísne vedeckých poznatkov. Dôležité je sa upokojiť, zastaviť kolísanie mysle, dosiahnuť rovnováhu a uveriť, že vy sami si viete dať s problémom rady. Len vlastnými silami dosiahnete konečné riešenie a nie stav trvajúci iba pár mesiacov, ktorý vám predajú múdri šarlatáni s kasičkami v dúhovkách.

Na čítačkách počúvam tvrdenia, ako by sme mali milovať svet, že pomáhať druhým je potrebné a myslieť na seba až druhoradé. Tvrdím opak. Začnite ľúbiť seba! Z tejto lásky vyvrie váš vnútorný smiech, láska sa preleje cez okraj a vy začnete milovať celý svet a pomáhať okoliu bez toho, aby ste kalkulovali, čo z toho budete mať a ako vás budú chváliť. Keby to robili všetci, slová ako altruista či filantrop stratia význam.
Už sú to roky, čo som sa začal rozprávať s vlastným vnútrom a začal sa milovať. Nie, toto nie je o obdivovaní vonkajšej krásy na štýl Narcisa, ktorý sa obzerá v hladine jazera. Narcis zo začiatku nemiloval sám seba. Ponoril sa síce do seba, ale bez lásky. Bola to iba láska voči vlastnému egu, ale nulová láska voči svojej duši. Naopak, neskôr túžil byť milovaný, ale nikdy neuspel, pretože nevedel, že najprv musí ľúbiť seba ako iných, až potom môže byť milovaný.

Nepíšem o egoistickom milovaní sa, hovorím o potykaní si so samým sebou. Prijmite svoje telo, lebo ono bude odmietať vás. Hocijako sa budete snažiť „zdokonalovať“ ho, nebude sa vám to dariť. Pochváľte každú jednu vyrážku, ktorá sa vám vyhodí na čele, veď je vaša! Ak sa vám ich vyhadzuje veľa, začnite sa hladkať a vravte si, že ste pekná. Krémy a tabletky berte až ako druhé. Ženám režú prsníky a vyberajú z tela maternice, a pritom by možno stačilo, aby im niekto v mladosti povedal, že sa majú prijať zo ženského hľadiska. Začať sa milovať a prijať sa ako ženy, ako matky, dať si do poriadku vzťahy
s mužmi, v prvom rade s vlastným otcom.

Niektoré si určite vravíte, že toto ste mali čítať pred rokmi. Nie, mali ste to čítať práve dnes. Celú knihu vám na sto spôsobov šepkám o harmónii vo všetkom. Bez výčitiek, bez obviňovania, naopak s úsmevom a s prijatím všetkého. Všetko má svoju kontinuitu a prichádza v správny čas, nič nebolo a ani nebude preskočené či urýchlené.

Vždy, keď sa vrátim domov z túry, rozprávam sa s vlastnými nohami. Ďakujem im, že ma celý čas niesli, ospevujem ich výdrž a silu, masírujem ich, hladkám. Rozmaznávam ich olejovým a minerálnym kúpeľom, krémujem ich, veď si to zaslúžia. Počujú ma. Všetky bunky spodných končatín hrdo vypínajú hruď, lebo telový rozhlas práve číta ich mená. Na základe tohto princípu ďakujem po nosení ťažkých vecí chrbtici a rukám. Ak dlho čítam, ďakujem očiam. Ďakujem bunkám, orgánom, ďakujem celému telu. Milujem ho! Dokonca ďakujem aj „baktériám a parazitom“, ktoré vo mne žijú. Nie sú vo mne náhodou, niečo ma prišli naučiť.

Keď sa niekoho spýtam, či sa prijal, vehementne a rýchlo odpovedá, že áno. Tak sa pýtam ďalej, hlavne žien, či sa vedia vyzliecť donaha, postaviť sa pred zrkadlo a úprimne si povedať: „Som nádherná a neobyčajná žena! Milujem sa!“ Na toto sa mi väčšinou dostáva ako odpoveď smiech a protiotázka, „či mi nejebe“. Áno, šibe mi. A ako mi začalo šibať, odvtedy som šťastný.

Na záver opäť zo života: „Hirax, ako dlho vydrží byť človek v pohode, keď mu chýba láska? Som v podstate optimistka s mottom: Všetko je tak, ako má byť. Ale v poslednom čase som nesvoja a ťažšie sa teším zo života…“ Presne takto dochádza para ľuďom, ktorí sa spoliehajú na dodávku lásky od partnera, rodičov, blízkych. Staňte sa sebestačnými. Nespoliehajte sa na majetky, slávu, uznania, lásku od druhých. Neposielajte lásku výhradne iba Bohu, On je Láska sama, má jej dostatok. Veď on čaká len na to, kedy sami objavíme svoju božskú podstatu, ktorú nám dal do vienka. Chopte sa čakana a vyhĺbte studňu lásky sami v sebe. Verte mi, oplatí sa…

Sme nádherné bytosti. Tým, že máme depresiu, mračíme sa, považujeme sa za škaredých, tučných a nepotrebných, tým sa takýmito aj stávame. Ale ja vám vravím, že sme úžasné a prekrásne duše. Všetci. Usmejme sa, uverme v seba, niet rovnakého človeka vo vesmíre ako ste my. Sme jedinečné bytosti, od narodenia nás zavádzali, že sme nešikovní a nič nedokážeme, sme NÁDHERNÉ BYTOSTI, ktoré môže mať všetko, po čom zatúžia.

Nedisponujete takou fantáziou, aby ste si vedeli predstaviť, akí ste na tomto svete prepotrební a koľko veľa môžete svetu pomôcť. Vy, nik iný. Žiaden živý organizmus totiž nemá to, čo máte vy. Ste totiž prototyp, nik vás nedokáže nahradiť, nik tu nezanechá rovnakú stopu, nik sem nevdýchne vašu esenciu, disponujete ňou len vy. Tak nespite, neblúďte v tme. Vaše srdce sa nevie dočkať, kedy konečne spravíte prvý skutočný krok za seba a teda aj pre ľudstvo.

Buďte šťastní, Hirax

 

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *