Afričanka Halima Bashir vo svoje úžasnej knihe Slzy púšte popisuje, ako musela utiecť z milovanej rodnej zeme do Anglicka, konkrétne do Londýna. „Jedného dňa som objavila starú dámu sediacu na lavičke v parku. Začali sme spolu trkotať a ona mi vyrozprávala svoj príbeh. Žila sama vo veľkom dome. Mala štyri deti, ale boli už dospelé a odsťahovali sa. Občas zatelefonovali, ale vídala ich jedine na Vianoce a na narodeniny. Povedala som jej, že v našej kultúre by človek nikdy nenechal rodičov prežívať starobu v izolácii. Matka človeka nosila deväť mesiacov a živila ako dieťa. Otec človeka chránil. Človek sa o nich musel starať a vážiť si ich, keď zostarli. Keď som dohovorila, stará pani mala slzy v očiach.“
V thajskom Bangkoku som si dal šiť oblek na mieru. Majstroval mi ho starší Ind. Rád sa pýtam, takže ani jeho neminuli kaťuše mojich otázok:
– Koľko ste už v Thajsku?
– Viac ako tridsať rokov.
– Putoval som pár týždňov Indiou… Tu máte asi lepší život, však?
– Určite áno.
– Nechýba vám rodina?
– Celá rodina je tu so mnou.
Onemel som, môj rozum nenašiel potrebné odpovede.
– V Indii si vážime rodičov, aj starých rodičov. Najprv sme sa sem s manželkou a našimi dvomi deťmi dostali my. Akonáhle sme získali bývanie a vybudovali si nejakú pozíciu, kúpili sme letenky rodičom, potom súrodencom a nakoniec aj starým rodičom. Každý, kto je z Indie to tak spraví. Celá rodina sa premiestni, aby bola pohromade, lebo v tom je jej sila a zdravie celého rodokmeňa.
Som z tých, ktorý si musia dopredu poznačiť a vytvoriť čas pre návštevu rodiča. Mama zostala sama, ale raz za týždeň-dva ju idem pozrieť, aj keď sa naše názory na svet vo veľa veciach nezhodujú. Jej „veľké“ problémy sú u mňa, „moderného človeka“, hravo vyriešené za pár minút. A naopak, z niektorých mojich životných postojov má mamina stále večnú traumu, silnú potrebu riešiť ich a starať sa, takže nie vždy je takáto návšteva med lízať. Ale mlčím a načúvam. O susedoch, ktorí ju obabrali pri zatepľovaní paneláku, o kamarátke, ktorá s ňou nechce chodiť na akcie predaja ovčích rún a guličiek, ktoré perú samé. Občas príde aj na radosti, ako keď našla päťeurovú bankovku pri pokladni v Bille či pán farár jej na spovedi potvrdil stanovisko na nejaký problém. Sedím, počúvam, z podvedomia počuť jemné klopanie, otváram a pritakávam: Honobíme bohatstvo, ale prichádzame popritom o skutočné hodnoty. Získavame moc, ale naše vnútra sú bez života.
Dobrá kamarátka sa pol roka túlala po Mexiku. V jednom meste bývala u starej panej, ktorú chytil obličkový záchvat. Najprv ju šokovalo, keď ju podopierala a peši spolu kráčali do nemocnice, „vraj veď je to už tu, iba kúsok.“ Nakoniec to bolo sedem kilometrov cez kopec. Hospitalizovali ju. Najprv jej bolo zaťažko nechať ju v jednej obrovskej miestnosti, kde boli po všetkých štyroch stranách poschodové postele a ležalo tam množstvo ľudí.
– Nerob si starosti, duša dobrá, už volali synovi, príde rodina.
Vysvetlila si to po našom – príde syn s maximálne jedným potomkom, ktorý tam bude nasilu uhundraný stáť a hrať sa s iPoodom. No na druhý deň sa z celého Mexika zbehli všetci, ktorí ju poznali. Ten zatelefonoval tomu, oný onému a už sa šírilo, že totke je plano. Prišlo sto ľudí!!! Henten z blízka, iba dvesto kilometrov, iný cestoval celý deň až z hlavného mesta. Viete si predstaviť tú energiu, keď vám toľko ľudí príde dať najavo, že im za to stojíte, vážia si vás a nepriamo vám ďakujú? Veď oni tej babke predĺžili život o ďalšie roky…
Píšem tieto vety ako mantru. Viem, že keď sa nad touto vecou zamýšľam, dejú sa vo mne zmeny. Maličké, ale tie sú predsa najpotrebnejšie k veľkým zmenám, že možno budem maminu navštevovať zajtra častejšie a budem vždy jej hromozvodom o kúsok dlhšie, nielen na presne stanovenú hodinku a dvanásť minút. A možno je to iba taká poistka zo strachu… že keď budem ja ležať na smrteľnej posteli, nech okolo mňa stojí môj rod a ticho načúva starcove výmysly. Viete, aká to bude energia vzájomnej úcty, lásky a pochopenia?
Buďte šťastní, Hirax
