Keď sme túto zimu stavali bunker zo snehu, môj jedenapolročný Leo mi neúnavne pomáhal. O viac ako rok od neho staršia dcérka Ráchel sedela na priedomí a nudila sa. Ona zasa ale nosí macíka do práčky a „perie ho“. Ale nám aj varí na umelohmotnej kuchynke čaj a ponúka nás s ním. Áno, je to tak, synčekovia si viac všímajú ockov, dcérky mamy.
Volá sa to učenie sociálnym rolám. Ako hovorí psychológ Emil Bulla: „V každom vývinovom období si človek potrebuje osvojiť určité vzorce správania, ktoré mu neskôr umožnia „výkon“ vlastnej rodičovskej úlohy. Tieto vzorce správania sa takmer výhradne učíme napodobňovaním prejavov osôb rovnakého pohlavia. Teda syn od otca a dcéra od matky. Chlapec sa učí výkon mužskej roly a dievča ženskej. Tieto prejavy neskôr pretransformujeme do vlastného konania a postojov (k osobám vlastného aj opačného pohlavia, k vlastným deťom, v rámci pracovných návykov a pod.). Najčastejšie imitovaným vzorom je samozrejme vlastný rodič. V prípade neprítomnosti starý rodič a pod. V tejto súvislosti som si nie úplne istý, či „rodičia“ rovnakého pohlavia (homosexuálny pár) dokážu túto vývinovú potrebu dieťaťu dostatočne zasaturovať. Oponenti môjho názoru mi na tomto mieste môžu vyčítať, že dieťa ani od heterosexuálnych rodičov nepreberá iba pozitívne vzorce správania. S tým samozrejme súhlasím. Negatívne spôsoby však môže dieťa kopírovať aj od vychovávateľov s rovnakým pohlavím.“
Prenesme teda rodičovské roly do fungujúceho homosexuálneho páru, kde takisto jeden z členom vykonáva rolu „mami“ a druhý rolu „otca“. Tým pádom by sa v takejto rodine udiali veľmi podobné vzorce, situácie, ale aj spory, kde by osvojené deti na seba kopírovali postoje „mami“, či „otca“. Syn sa teda viac zameria na „otca“, a dievča by si viac všímalo postojov a činností „mami“.
Sám som toho dôkazom. Vyrastal som bez otecka (mama sa rozviedla, keď som mal šesť rokov a o rok neskôr náš ocino umrel). Aj s bratom nás teda vychovala mama. Napriek tomu som vzorový chlap, teda plním si svoje mužské úlohy najlepšie, ako len viem. Postavil som dom, finančne zabezpečujem rodinu, starám sa o údržbu domu, vykonávam všetky fyzicky náročné práce. A sexuálne som asi najväčší hetero na svete. Mužskú rolu som ale nemal od koho odpozorovať, lebo mama nemala žiadneho ďalšieho partnera. Bola silná, áno, veď sme aj s bratom skončili ako vysokoškoláci a každý rok sme chodili do Bulharska k moru. Ako to dokázala z platu ženskej sestry, doteraz neviem. Nazval som to zázrakom.
Alebo tu zohráva dôležitý fakt, že dieťa si svoj pevný základ vybuduje do šiestich rokov? Otec veľa pil, bitky a úteky z domu boli u nás na dennom poriadku. Práve preto som ženu nikdy v živote neudrel. A čo dospelí, ktorí niektorého zo svojich rodičov nikdy nevideli, lebo mama zomrela pri pôrode a otec si inú ženu nenašiel. No nestali sa homosexuálmi a ani dcérky neskončili ako „sparťania“ v sukni, ktorým v neskorom veku vyoperovali maternicu či prsia, lebo sa vďaka neláskavej výchove nepriali ako ženy, a tak im boli postupne odoberané znaky ženskosti.
Jedna vec sú záležitosti, ktoré sa dejú na povrchu, ale rovnako dôležité, ak nie viac, sú pochody, ktoré prebiehajú na úrovni našich astrálnych tiel. Poďme teda na toky energií. Raz, keď nebudete mať ako dcéra vyriešené vzťahy s otcom, nebude vám fungovať ani vzťah s manželom a celým mužským svetom. Kľúčom je zharmonizovanie vzťahu s mužom čísla jedna vášho života, teda otcom. Platí to aj naopak. Ak sa ako muž nestretávate s mamou, lebo ste pohádaní na život a na smrť, budete vo vojnovom stave aj so svojou ženou, šéfkou a väčšinou žien. Tým pádom vám bude chýbať aj ženská energia, ktorá by k vám cez mamu prúdila. A nie je to len jej energia, ale energia celého rodokmeňa, teda celej ženskej časti vašej rodovej línii.
Ako sa budú ale správať toky energií v homosexuálnej rodine? Bude žena, ktorá by vykonávala v takejto rodine „otca“, skutočne vyžarovať mužskú energiu? Strihať sa na krátko, mať pod pazuchami ježkov, nosiť rifle, večer piť pivo, občas chlapsky zanadávať, pokričať na ženu, nosiť uhlie, hrať so synom fucik, vedieť niečo vybojovať pre rodinu, chrániť ju a zabezpečovať, je jedna vec. Ale čo sa bude diať na energetickej úrovni? Nepôjde k dieťaťu od takejto ženy s náznakom fúzikov stále ženská energia?
Kamarát robil v Prahe čašníka v homosexuálnej krčme. Muži, ktorí hrali rolu ženy, sa aj správali ako ženy (sami ich nazývali „bukvice“). Hašterili sa so svojimi partnermi, ťahali ich domov, keď už mali veľa vypitého, ukazovali si s inými „ženami“ nechty, rozprávali tenkým hláskom, proste kopírovali správanie žien. Odmyslime si pohostinstvo, uveďme tieto „ženy“ (mužov v sukniach) do imaginárnej rodiny, kde budú stopercentne plniť svoju ženské úlohy. Budú vysielať mužskú energiu alebo ženskú?
Dajme slovo opäť odborníkovi, pánovi Bullovi: „V súčasnosti vedecká obec vo väčšine uznáva názor, že homosexualita nie je primárne vecou osobnej voľby, či rozhodnutia. Za dôležité okolnosti pri jej rozvoji sa považujú genetika, ako aj podmienky vnútromaternicového vývinu, teda všeobecne faktory vrodené. Nie je teda na základe týchto názorov príliš pravdepodobné, že sa dieťa svoju sexuálnu orientácii naučí.
Sú však situácie, kedy sa aj „vrodený heterosexuál“ môže správať homosexuálne. Ide však prevažne o situácie a prostredie s extrémnou frustráciou uspokojenia prirodzeného sexuálneho pudu. Najčastejšie sa tak deje v rámci dlhodobej izolácie osôb rovnakého pohlavia, bez možnosti kontaktu s jedincami pohlavia opačného. Mám na mysli uväznenie, stroskotanie a pod. Sú však popisované aj častejšie homosexuálne kontakty v spoločenstvách, s uzákoneným mnohoženstvom. Dôvodom je s najväčšou pravdepodobnosťou nemožnosť nemajetných mužov získať životnú partnerku. Pre poriadok treba uviesť, že absolútna väčšina tých jedincov, ktorí sa vo väzenských podmienkach správali homosexuálne, po návrate do prirodzeného prostredia už nemala potrebu sexuálne kontaktovať s osobami rovnakého pohlavia.
Aby to ale nebolo až také jednoduché, homosexualita či heterosexualita v prírode nepodlieha pravidlám binárnej sústavy. Nemožno ju teda klasifikovať spôsobom, že je alebo nie je. Docent Plzák to popísal tak, že každý jedinec sa z tohto hľadiska nachádza na kontinuálnej osi od miernej vlažnosti až po úplnú horúčavu.“
Ja osobne tiež zastávam názor, že ak by nejaké dieťa vyrastalo v harmonicky zladenej homosexuálnej rodine, jeho sexuálna orientácia by nebola narušená. Ale s jedným som si istý. Ak by na otázku v škole „Ako sa volá tvoja mama“ nejaké dievčatko odvetilo v kolektíve „Moja mama sa volá Fero“, pravdepodobne by si to počas detstva poriadne vypila. Deti totiž nič neodpúšťajú. Naša spoločnosť podľa môjho názoru na toto ešte nie je pripravená (viď môj včerajší blog). Daným deťom by sa síce dostalo oveľa viac lásky ako v detských domovoch, ale nik nevie, aké rany by na ich dušiach zanechalo netaktné okolie, ktoré proste ešte duchovne nedorástlo na úroveň prijatia celej záležitosti.
Vraj niekto s tým začať musí? Áno, ale každá úspešná revolúcia čakala na svoju správnu hodinu. Ani pätnásťročný Lenin nechodil trieskať cárovi na vráta „pôdu pre všetkých“.
Niekde som čítal tieto myšlienky a plne s nimi súhlasím: „Adopcia detí homosexuálmi je vo svete vcelku nová téma, takže koľko prípadov odrastených detí naozaj poznáme? Koľko detí bolo odborne sledovaných a na základe akých kvalitatívnych a kvantitatívnych postupov sa bavíme o dopade takejto výchovy a vzorov na ne? Takáto adopcia nie je témou pre referendum, ale mala by byť profesionálne a objektívne skúmaná a analyzovaná odborníkmi, pedagógmi, pediatrami, psychológmi atď.“
Najprirodzenejšie je, ak deti vychovávajú dvaja jedinci, ktorí ich splodili. Ale ani nevylučujem, že dvaja láskyplní homosexuáli môžu dieťa do života pripraviť lepšie ako heterosexuálni agresori. Napriek tomu si stojím za tým, aby sme počkali, a ako som napísal v predošlom blogu, sústredili sme sa radšej na problematiku detských domovov, alkoholizmu a násilia v rodinách, osvetu správnej výchovy detí, zrýchlenia mechanizmu adopcie detí, pomoci rodinám a deťom, ktoré to potrebujú už dnes. Kým budeme naše deti zahŕňať bezpodmienečnou láskou a určovať im výchovné hranice, môžeme jedným očkom sledovať, čo sa deje v krajinách, ktoré sa do experimentu pustili či pustia skôr než my. Nič nám neutečie. Práve naopak. Môžeme sa stať múdrym národom, ktorý vie vyčkať a nezačne hazardovať s deťmi, bohatstvom zajtrajška.
Načrtol som veľa otázok, a kým moje srdce na ne nedostane odpove, pri ktorých bude spievať, dám pri druhej otázke v blížiacom sa referende svoje áno.
Nech svet speje k láske, Hirax
