Potichu a naho

ležali skrytí trávou,
plachí, čistí cez dlane.
V diaľave zúrilo ľudstvo,
Boh neodpisoval na pozvanie.
Bol v steblách vánok…

Prežili krutú zimu,
spievali úžasne farebne
farebné motýle v srdciach.
Znova spolu, tí istí, len iní,
už si vážili bolesť,
už si vážili seba.

Poslovia vrelých dlaní,
nečuli vytia slepých.
Len šepot krídiel, ticho pier,
hojivá sonáta neba.
Boh, lúka, pár živých a slnko,
ostrov ticha v hluku bytia.

Mlčala krehká labuť,
nahá, skrytá v tráve,
prameň, čistá rieka,
myjúca duše pravé.
Mĺkvo sledovala balet oblakov,
slová zdali sa jej zbytočné.
Láska.

 

 

Buďte šťastní, Hirax

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *