Dnes človek spraví tri kliky na internete a vybranú hudbu má v kompe. Lenže vtedy niežeby sa dala muzika stiahnuť zadarmo, no nedala sa kúpiť ani oficiálne. „Skazené“ západné kapely, hrajúce punk, hardcore či metal, komunisti…
považovali za produkt kapitalistického systému, keď mládež s pokrúteným morálnym kódexom nevie, čo má robiť od nudy, nezamestnanosti, hladu, a tak si farbí vlasy, prepichuje uši či obočie spinkami, chodí v otrhanom oblečení, na ktorom má bez zmyslu prišité všelijaké nášivky. Na nohách má „těžký boty“, okolo pásu vybíjané opasky, vlasy po plecia, šticu po bradu alebo na hlave strih „čerokýz“ či model „holá lebka“. V rukách zviera kazeťák na baterky, z ktorého vreští za zvuku gitár trhajúcich uši pravdepodobne pavián s chvostom privrznutým vo dverách.
Vonkajší imidž bola jedna stránka veci, horšie to však bolo so zháňaním samotnej muziky. Keď tu niekto prišiel so správou, že v Ostrave sa konajú „čierne burzy, kde dostať všetko“. Tak sa tam vybrali naše prvé volavky. No predtým sme ešte dali dokopy bank. Každý z partie dal po dve stovky a za tieto peniaze sa zo severnej Moravy doniesla prvá várka platní. To bolo radosti, nadšenia, emócií! Mali sme týždeň na to, aby si každý z partie (bolo nás vyše desať) nahral približne päť až desať platní. Množstvo prinesených nových albumov záviselo od toho, čo nové vyšlo a či sa podarilo stretnúť sa s našimi spojkami, teda podobnými partiami, ktoré počúvali thrash metal ako my a vymeniť si s nimi naše už nahraté platne za niečo, čo sme ešte nemali, prípadne rovno kúpiť novinky.
Neskôr sme sa začali v chodení na burzy striedať, a vyrážali sme na burzy aj do Prahy a Bratislavy. V meste na Dunaji však vládol nadobro punk, metalu tam veľa nebolo a ak áno, väčšinou sme to už dávno mali. No aspoň sa tam dali predať platne, ktorých sme sa nevedeli dlhý čas zbaviť. Takto nám odľahlo aj pri jednom albume Celtic Frost, keď sme si už cez „kameň – papier – nožnice“ strihali, kto si tú platňu pribije doma na stenu. A zrazu sa chalani vrátili z nášho hlavného mesta a vraj ju predali! Dokonca veľmi draho.
Moje prvé stretnutie s Černou loukou (áno s tou, kde som sa ako malý chlapec stratil mame a museli ma doviesť až na pódium, ďalšia neklamná spojitosť energií miest) bolo mrazivé. Z vlakovej stanice šli húfy ľudí. Okolo zástupu napredujúceho tovaruchtivého obyvateľstva sa vznášal ranný opar. Šli sme za tými, ktorí kráčali pred nami. Nevedeli sme kam, lebo burza naberala z týždňa na týždeň väčšie rozmery.
Tovar, ktorý ponúkali šmelinári alebo adaptovaní Vietnamci, bol porozkladaný na dekách či plachtách. Boli tam súčiastky do automobilov alebo predmety do domácností, ktoré sa v bežnom obchode kúpiť nedali. Do očí mi udrel zadok nejakej objemnej ženy, ktorá si za stromom skúšala vysnívané rifle. Kabínok na prezliekanie nebolo, všetci si chodili probovať oblečenie do húštin a kriakov, pričom predávajúci striehol, aby mu „zákazník“ v novom oblečení nezmizol v rannej hmle. Až keď vyšlo slnko, trh sa ukázal v celej svojej kráse. Pripomínal jeden obrovský hučiaci ľudský úľ.
Píšem o období okolo rokov 1986 až 1987. Boli sme mladí, životom neostrieľaní „chlapci
z dediny“. Dodnes si rozprávame príhodu, keď za Psychom prišiel na burze chlapík a spýtal sa:
– Kluci, nekoupíte seno?
Psycho sa na neho začudovane pozrel a chladne mu odvetil:
– Načo by nám bolo seno?!? Nechováme doma králiky…
– Ty vole, marihuanu, né?
Fúúú, to bola ťažká káva aj na nás. Drogy! „Chápadlá skazeného Západu nás teda dobehli!“
Boli sme v partii proti fajčeniu i proti drogám, takže sme od týchto vecí dávali ruky preč. Neskôr sme síce začali mierne koketovať s trávou, ale navždy sme zostali verní zvyku našich dedov – pitiu.
Celá mánia kupovania a menenia platní vytvorila po celom Česko-Slovensku fanatické partie podobné našej. Neskôr si začali tieto skupinky nadšencov podzemnej hudby vyrábať aj vlastné pečiatky, ktorých odtlačky sme nachádzali vo vnútri kartónových prebalov vinylov. Ešte neskôr sa platne začali meniť aj poštou, a tak som napríklad LP Bathory posielal na Oravu, kým LP Messiah som očakával z Ústí nad Labem.
Na burzách sme kupovali čisté magnetofónové kazety, ktoré sa bežne nedali zohnať. Teda okrem zašumených česko-slovenských „emgétoniek“, ktoré nikto nechcel. Tak som začal zarábať na kazetách typu TDK D, Maxell UR alebo Sony EF, ktoré som s desaťkorunovým ziskom za kus predával na priemyslovke.
V Ostrave sa dalo zohnať veľa vecí. Topor tam kúpil hádam jedno z prvých videí, ktoré sa vyskytlo v Martine. Prvé mal určite martinský rockový bard Milan Polák, od ktorého sme kupovali aj veľa platní. Na to, že začínal na „zeppelínoch“ a po toľkých rokoch stíhal vnímať aj agresívny thrash a death metal, bol pre nás ikonou milovníka a zberateľa hudby.
Topor býval v priľahlej dedine pri Martine a naša partia sa s ním spoznala vďaka ŽOS-ke, kde sa učil. Chodili sme k nemu potom na filmy. Hmm, filmy? Na porno sme chodili, nebudem okolo toho chodiť ako okolo horúcej kaše. Sci-fi či nejaký dobrodružný film šiel tridsať minút, druhý sedem a potom sa už na obrazovke mihali nahé telá. V izbe samí chalani, keď tu raz vošla do dverí babka:
– Janko, to čo je?! – prikovane pozerala na televízor a prežehnávala sa, keď spozorovala akt rozmnožovania.
– To beží v telke program… to už je dnes normálka, starká… – odbil ju Janek.
Babka odišla a potom na dedinskej schôdzi otvorene vystúpila a riešila, čo štátna televízia vysiela za prasačiny. Viem si predstaviť, ako potom v noci všetci ladili, hľadali, no nenašli.
Daný úryvok je z knihy Vždy pripravený! (Socializmus, heavy metal a čučo), ktorá vyjde 8. novembra 2016.
