Pán policajt, nikdy vám to nezaplatím!

Už som pochopil, prečo človek z New Yorku nadáva na Moskvu, Moskovčan na Bratislavu, Bratislavčan na Martin a ja – Martinčan na Leopoldov. Prečo celý vytočený cedí cez zuby, v akej dedine sa to nachádza a že tu nič nefunguje… Že tu chýba taký úrad, onaká služba, hentaký princíp… že to a to nie je otvorené nonstop, že on aj zaplatí a dobre, len nech mu niekto pomôže, zoženie, vyrieši, poradí, lebo on to nechápe, pretože v jeho megameste je to proste úplne normálna a bežná vec.

Spomenul som si na kamaráta Žilinčana, ktorý ma prišiel na víkend kuknúť a chcel sa u nás v Martine po 22 hod najesť. Nechcel mi uveriť, že všetko je zavreté a okrem bagety na tržnici už žiadne iné jedlo nekúpi. Pochopil som to, keď som v Leopoldove hľadal súrne net kaviareň. Celé mi to do došlo, keď mi vo všetkých (asi šiestich) reštauráciach oznámili, že v ich mestečku sa nič také nenachádza. Teda omyl! Posledná mamička s kočíkom (keď už som sa pomaličky chystal ísť za šťastím do Hlohovca) mi oznámila, že internet je jedine v mestskej knižnici.

Kričím „Heuréka!“ a otáčam auto podľa jej smeru. Po chvíľke sa pýtam ďalšieho človeka na cestu a keď dostávam odpoveď, že je to hneď oproti policajnej stanici, padá mi kameň zo srdca – to už proste musím nájsť. A je tomu skutočne tak. Zjavuje sa stanica a na ľavo je materská škôlka, kde je aj vysnívaná knižnica, internet a ja už sa vidím, ako platím súrnu faktúru, na ktorú som zabudol… zastavujem auto, beriem GRID kartu a vystupujem.

– Pán vodič, poprosíme vás predložiť doklady, – kričí mi cez cestu úsečne jeden z dvoch policajtov, ktorí práve nastupovali do auta, ale nakoniec si ma nenechali ujsť a vravia si, že sa kvôli mne ešte chvíľku zdržia. „Ľudského tepla nie je nikdy dosť,“ hovorím si. Ten „tvrdý“ precízne kontroluje papiere a ja správne tuším, že niečo na mňa má, len ešte hľadá ďalšie slabiny, aby kopa narástla.

– Čo som takého zlého urobil, – šetrím tetivu napätia.

– Šiel ste v protismere. Bude vás to stáť dve tisíc korún. – zaznel rozsudok.

– Preboha, pán príslušník, prešiel som na druhý kraj vozovky a zaparkoval. Tak ako stoja aj tie dva autá predo mnou.

– Nebudete tu chodiť ako pirát! – zvýšil hlas. – Máte peniaze?

„Aký pirát, ty orgán a symbol sily? Veď po tejto cestičke prejde auto maximálne desať krát za deň! A to z toho ty päťkrát – keď ideš počas služby zaviesť deti do školy a späť, keď ideš s kolegom na zmrzku a keď vás volajú z miestneho pohostinstva, že traktorista Jožo opäť rozdrbal v opilosti automat,“ ide mi hlavou, pretože neviem udržať na uzde svojho čierneho-zlého.

– Pán príslušník, veľmi sa ospravedlňujem, mrzí ma to, ale nič som nespravil naschvál. Nešiel som rýchlo, veď ste ma videli. Päť metrov, kým so to dal ku krajnici. Sme predsa ľudia a vy nás máte za naše peniaze aj ochraňovať a vychovávať a to nielen cestou pokút, – snažím sa kráčať peknou cestou, ktorá zatiaľ na policajtov vždy zabrala.

– Zaplatíte pokutu v hotovosti? – dáva mi vybrať, či má problémy so sluchom alebo s rozumom.

– Mám, ale ja tu pokutu nezaplatím, – chladnem.

Volá na kolegu, čo má službu pri okienku. Vysvetľuje mu môj priestupok, oznamuje mu sumu trestu, sadá do auta a odchádza hliadkovať a vykonávať si svoju službu. Trestať, byť nemilosrdný a tvrdý, pretože všetci sme lotri, zloduchovia, vrahovia a nie je u nás iná cesta nápravy, len ako nás pokutovať. „Zákon hovorí jasne – mňa nezaujíma, že si zasnený a nezbadal si značku. Mne tiež ráno nedala manželka, lebo som prišiel v sobotu v noci úplne na šrot a dostal za to on nej sexuálne embargo, zle spávam, decká ma serú, lebo nosia domov len samé zadné zuby (štvorky, päťky…), proste celý život je na mňa zlý, tak prečo ja mám byť na vás dobrý?!? Na pirátov – he?“

 

– Dajte aspoň päťsto a je to vybavené, – dostáva sa mi teplejších slov od „mladého“ za okienkom.

– Prepáčte, ja vám to nikdy nezaplatím. Vnútorne som si pred sebou samým čistý, že som nič zlého nespravil.

– Nemôžem ináč, to bol náčelník tejto stanice. Keď sa vráti, bude sa pýtať, za koľko som vás vyriešil. Dám to na šek za tisíc.

– Ste milý, ale ja to aj tak nikdy nezaplatím. Ani vtedy to nebude zaplatené, keď mi príde po exekučnom konaní domov štát zobrať televízor. Rozumiete mi?

– Rozumiem…

– Máte príjemného nadriadeného. Rád by som pod ním niekedy pracoval. Slovíčko ako ľudskosť mu hovorí asi toľko, čo boxeristovi s rukavicami riadenie stíhačky. Dovidenia.

Toto sa stalo na jar tohto roka a ten nezaplatený šek som hodil do koša. Bez výčitiek svedomia, úplne vyrovnaný a s pokojom na duši. Dúfajúc, že to skončí tak, ako keď kamarát dostal dve tisíc na šek za prekročenie rýchlosti. Za štyri roky mu prišiel domov papier, kde mu oznamovali, že štát premeškal dobu na vymáhanie pokuty a že vec má brať ako bezpredmetnú. V preklade: spravil ste priestupok, my sme vás za to zákonne pokutovali, vy ste nezaplatil, my sme totálne zahltení, takže sme vás nežalovali ďalej, pretože systém nefunguje ako by mal, máme málo ľudí, súdnictvo odnáša kopy nevybavených sporov do skladov v pivničných priestoroch – proste sme úplní idioti. Prepáčte nám… S ľahkosťou pierka im odpustil.

 

P.S: Ďakujem martinským policajtom, ktorí ma minule zastavili a ja som nemal pri sebe papiere. Klasika – stále ich so sebou nosíte, ale práve v ten večer ich v rýchlosti necháte na stole. Som totiž iba človek. „Ja som ich zabudol doma, prepáčte,“ odpovedal som bez snahy si niečo vymýšľať. Niekde telefonovali, pracovali s mnou vysloveným menom, overovali si a potom mi iba oznámili: „Pán vodič, nech sa to na budúce nestáva. Príjemnú a bezpečnú jazdu.“ Zostal som stáť ako obarený, skutočne! A teraz sa podržte – ten príslušník to povedal s úsmevom. A vďaka tomu úsmevu ich mám všetkých rád. Aj celý Leopoldov (tú faktúru som nevybavil, mali otvorené iba od druhej do štvrtej, hmhm, kto by to čakal…) vrátane toho milého náčelníka v uniforme. Snáď už zdravo súloži a deti mu nosia domov prsia dievčat vo vývine (jednotky).

 

Hirax

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *