Otavalo (Ekvádor – 4. časť)

Som zasa u „mamy“, ktorá sa čuduje, ako rýchlo som sa vrátil. Vyzúvam si topánky, chodidlá mi len tak horia. Vravím jej, nech mi spraví pescado (ryba po španielsky, pozn. autora) na jej spôsob. A že poprosím ešte pivo, že si zaslúžim. Ide ho kvôli mne kúpiť do vedľajšieho obchodíka, netušil som, že takýmto prepotrebným nápojovým sortimentom nedisponuje. Určite si myslí o ľuďoch vyspelej civilizácie svoje: „Len by pili, fajčili a hrali sa vďaka peniazom, ktoré majú, na bohov.“

 

Pivo vypité, nohy odparené a ryby nikde.
– Mami, kde je ryba?
– Aká ryba? Poď sem do kuchyne a ukáž mi prstom do hrncov, – prekladám si z jej mimiky. – Tu je arroz (ryža po španielsky, pozn. autora).
– Si, aróz, si, – je zo mňa zrazu rodený Španiel.
– Tu je mäso, – ukazuje do ďalšieho hrnca.
– Búúú? – začínam zapracovávať do nášho rozhovoru esperanto.
– Sííí, búúú, – smeje sa.
– No bú, – krútim hlavou.
– Kikirikí?
– Si, kikirikí, – pritakávam a dúfam, že mi nedonesie na tanieri skutočne kohúta, ale kura.
Ako odchádzam z horákového brloha, zbadám v miske tmavočervené horské plody, ktoré som si včera kúpil aj v Otavale na tržnici.
– A kompót z tohto, – ukazujem na plody.
– Kompót? – nechápe „mama“. Vyslovuje nejaké španielske slovo, ktoré nemám šancu zapamätať si, a nalieva mi do pohára šťavu z vysnívaného ovocia.
– No skvelé, ešte lepšie, – teším sa a po vypití si dávam naliať ešte celý pohár.

Pri odchode platím smiešnych dva a pol dolára, ktoré si neisto vypýtala. „Mamina, pohodička, len smelo,“ vravím si v duchu a dávam jej zaslúžené mince.

 

Zákazníci nikde, tak sa aspoň najeme…

„Osamelosť.“

Biznis s napaľovanými CD-čkami frčí na 100%.

 

Na izbu sa vraciam ustatý, chystám sa do sprchy, keď tu mi niekto klope na dvere. Otváram dvere len tak v trenkách. Predo mnou stojí zamestnanec hostela a nejaký nižší pán s jazvou pod okom. Niečo sa ma pýtajú, ale nerozumieme si. Napokon pochopím, že chcú asi vedieť, či som na chodbe niečo nevidel. Vyjdem pred dvere, tie vedľajšie sú otvorené, dochádza mi, že ten napätý nízky pánko bude môj sused a zrejme mu niečo potiahli, lebo sa natisne do mojej izby, pozerá po kútoch aj pod posteľ. Evidentne mu voľačo chýba a myslí si, že to nájde u mňa. Beriem do rúk topánky, ale obaja krútia záporne hlavou. Skúšam vetrovku, lebo si ukazujú na chrbát. Až potom sa mi rozsvecuje – hľadajú batoh! Vravím im, že som prišiel pred piatimi minútami, ale na chodbe som si nič ani nikoho nevšimol. Sused sa ešte raz vracia do svojej izby, otvára skriňu, aby sme začuli výdych úľavy, lebo našiel, čo hľadal. Problém je vyriešený.
– Nič to, – vravím mu, – ja si tiež občas nepamätám, čo som spravil pred pol minútou.

Neubehne ani polhodina a Paľko von Ekvádorko pláva v mestskom bazéne. Ďakuje telu, ale hlavne svojim nohám, že ho dnes tak dlho niesli, a toto je spôsob, ako sa im odvďačiť. Sem-tam sa vyvalím na vyhriate dlaždice a nechávam sa hladiť slnkom, ktoré občas vykukne spoza mrakov. V duchu sa usmievam: „Neuveriteľné, Ekvádor, začiatok februára, kúpalisko, slnko, opaľovanie!“

 

Nechajte všetko tak, poďte si zaplávať…

Ekvádorsky kurz nosenia detí v plachtách. Nádhera, dieťa cíti maminu, bude v živote sebavedomé.

A ešte posledná fotka z Otavala…

Po viac ako hodine plávania a relaxu sa idem rozlúčiť s Otavalom a keďže som v Latinskej Amerike, nejde to ináč ako cez námestie, ktoré je aj v tomto meste priestranné a pekne architektonicky riešené. Nechýba veľký kostol s oltárom plným zlata, množstvo historických budov, centrálna fontána so sochou, množstvo lavičiek, na ktorých vysedávajú domáci, rozprávajú sa a oddychujú. Z reproduktorov hrá hudba domorodých Indiánov, presne taká, akú zvykli kedysi každé Vianoce produkovať Peruánci pred naším Priorom. Teraz ich možno vidieť už len na jarmokoch – prispôsobili sa, čo svedčí o ich podnikavom duchu.
Pozorujem jednu mamičku, ako si viaže batôžtek so svojím malým dieťatkom. Kočík v Ekvádore uvidíte naozaj len zriedka, väčšina matiek si deti nosí poctivo na svojom chrbte. Milujem pohľad, keď im spoza pleca svietia dve zvedavé očká. Dieťa je vlastne celé zahalené v jednej veľkej plachte, ktorú má matka prekríženú na prsiach. Cípy plachty sa vracajú späť na chrbát, kde sa viažu na uzol, a to popod zadoček batoľaťa, takže nemá šancu vypadnúť a látka mu vytvára improvizovanú sedačku. Jednoduché, ale hlavne účinné – dieťa neustále cíti svoju mamu, nie je len tak položené do neosobného kočíka, odkiaľ nevidí takmer nič, nieto svoju rodičku.

 

„Oddych.“

Sedím si na lavičke, nechávam sa tým pokojom naplniť. Prosím nebesia, aby ma tento pokoj našiel vždy, keď stratím harmóniu. Zrazu však námestie napĺňa hluk. Z jedného rohu sa valí dav, v rukách majú zástavy a plagáty s volebným číslom, ktorému veria. Najprv kráčajú ľudia oblečení v bielo-modrých farbách politickej strany, za nimi sa valia autá, trúbia, z okien vejú zástavy, no hystéria. Poviem si, že povyzvedám od domácich, kedy majú vlastne tie voľby prebehnúť. Pre cestovateľa je to pomerne podstatný fakt. Neraz sa stalo, že sa politická situácia v štáte tak vyhrotila, že prestali lietať lietadlá. Niektoré krajiny tretieho sveta majú dokonca počas volieb zákaz vstupu pre cudzincov.

Hluk ma neteší, vraciam sa radšej k hostelu. Po ceste riešim adaptér na mobil, lebo akosi mi prestal nabíjať telefón, ktorý je jednak najrýchlejším spojením s mojou rodinou, ale aj s budíkom, čo sú dosť dôležité súčasti môjho cestovania. Hneď v prvom obchodíku s mobilmi mi oznamujú, že adaptér je pokazený. Kupujem za tri doláre nový, ten starý im nechávam. Viem, že ho ešte opravia a predajú. Milujem chudobné krajiny, ničím sa v nich neplytvá, zužitkuje sa všetko do najmenšieho špendlíka, konzum sa tu ešte nechytil dirigentskej taktovky. Šetria planétu a nemusia kvôli tomu organizovať žiadne semináre, kongresy, vytvárať nové zákony.

 

Blížia sa voľby, bude hluk…

Každého „slávneho“ nakoniec oserú vtáky.

Deň končím na stanici, kde si dávam pečenú zeleninu s kuraťom a s ryžou. Toto môžem vždy. Bravčové a hovädzie mäso naopak nemusím. Prisadajú si ku mne dvaja mladí. Dievča s čarangom pochádza
z Argentíny, chalanisko s píšťalou a gitarou z Čile. Hrajú na ulici, v autobusoch aj v reštauráciách a Ekvádor si pochvaľujú, vraj je to oproti ich domovským krajinám bohatá zem už len preto, lebo ako menu má americký dolár.
– Žijete asi z turistov, však? – pýtam sa.
– Áno, ale nie z Američanov či Európanov. Tí sú skúpi. Najviac nám dávajú domáci turisti, tí, ktorí sem prídu napríklad z hlavného mesta.
– Ako dlho sa už takto túlate?
– Ja rok, Juan šesť rokov, – odpovedá mi dievča, ktoré ako-tak ovláda angličtinu.

Ako rýchlo prišli, tak aj rýchlo odišli. Platím dolár za večeru a sám seba sa pýtam, komu tu s tými cenami šibe. Keďže som blízko stanice, idem ešte raz zistiť, či prvý spoj do Quita ide skutočne o pol piatej ráno, na čo mi dievčina v búdke odpovedá, že áno, „cuatro media mañana“, či čo to vyslovila.

Veľa krojov – veľa bavlniek.

Balím batohy, ten väčší sa akosi nafúkol napriek tomu, že som dokopy nič nekupoval. Premenovávam ho na Samorast. Budík nachystám na trištvrte na štyri, potom už padám do postele ako kameň. Som ustatý, však som aj niečo prešiel. Zajtra ma čaká premiestňovací deň. Mám v pláne presunúť sa cez hlavné mesto do mesta Latacunga a odtiaľ do El Chaupi, kde už to mám len na skok k jazeru Quilotoa a sopke Iliniza Norte. Vravím si, že pravdepodobne zajtra toho veľa nezažijem, ale to sa veľmi mýlim.

Buďte šťastní, Hirax

 

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *