Či už v osobnej rovine, tak aj v národnej rovine to bez ospravedlnenia nepôjde. Ak si človek či hocijaký národ neuvedomí svoj prehrešok, nevystaví svoje konanie dostatočnému sebazhodnoteniu a nedôjde k záverom ospravedlnenia a opravy, ďalej sa mu do cesty budú vracať spätné údery, ktoré ho budú viesť k očisteniu a pochopeniu nevhodného správania a činom.
Ospravedlnenie v osobnostnej rovine
„Viete, náš otec si nikdy nič nepriznal. Za všetko vždy vinil iných, večne všetkých kritizoval, napádal, podrýpaval… Až sa s ním nakoniec naša mama rozviedla. Našiel si novú priateľku, s ktorou teraz v spoločnou súžití obaja prežívajú penziu. Mal to byť odpočinok, no vyzerá to skôr na partnerskú agóniu. Jeho družka ma minule poprosila o pomoc, lebo jej zdravotný stav ohľadne srdca a tlaku sa výrazne zhoršil. Má to súvis s jej častými výbuchmi zlosti nasmerovanými na otca, ktorý ju vraj provokuje. Otec mi však všetko vysvetľuje úplne inak, teda že má strach, že ho družka napadne, či mu dajako inak uškodí a že je zrelá na psychiatriu a nech zasiahnem. Viete čo je paradoxom? Že môj otec je vyštudovaný psychiater s dlhodobou praxou,“ rozprávala mi svoj problém jedna klientka.
Po rade otázok a odpovedí sme sa dopracovali k schéme vzťahu, ktorý sme mali liečiť. Otec vinil, pripomienkoval, priam despotickým spôsobom vždy vinil okolie a druhých z ich pochybenia, no sám sebe si čistého vína nikdy nenalial. Bez toho, aby som do toho výrazne vstupoval, si aj sama klientka odpovedala, že v sebe nemá žiaden program na harmonizáciu svojho vnútorného napätia a postupne si vybudoval management kradnutia energie od druhých tým, že keď je podráždený, alebo v ňom narastá nervozita, obráti svoje delá na najbližšiu osobu a to bez ohľadu, či je to jeho kolega, dcéra alebo iná milovaná či blízka osoba. Veď to poznáte – najväčšie lekcie nám dávajú naši najbližší. Stačí začať ironizovať, negatívne komentovať či negovať správanie vytipovanej obete a už len vytrvať v ničivej paľbe slov, ktoré neraz môžu byť servírované pokojne, v malom počte viet, ale o to viac cielené priam s chirurgickou presnosťou. A energie praskutých nervov začne tiecť… „Síce čierna, ale inak neviem, žijem z odpadu“.
Len váš partner či rodinný príslušník tak dokonale pozná vaše slabiny. Po rokoch večne sa opakujúcich provokácií stačí i jedno slovíčko a Krakatoa môže rupnúť. V Šlabikároch šťastia som opisoval vznik „pamäťovej stopy“. Ak sme čosi riešili odporom, prudkou obranou, hádkou, tak o mesiac je z toho železná košeľa a o pol roka už za dve sekundy dobre pripravená aktívna rozbuška.
V našom príbehu teda čertovo kolo roztáčal otec, ktorý postupne dostával svoju partnerku do vývrtky, tvoril jej diagnózu a „odborne“ pomenoval aj jej zhoršujúci nervový systém. Nebránil sa ani vypísať u bývalých kolegov recept pre ňu. Ak by vykonala samovraždu, či zabila by jeho, jeho mustra sa naplní – ona bude tá zlá a on baránok, ktorý podľahol nerváčke. O tom, že prvotné „elektrické impulzy k týraniu“ vysielal on však už nič nepovie. Najhoršie je odborný problém riešiť u odborníka, ktorý všetky svoje znalosti využíva proti iným, v konečnom dôsledku však proti sebe.
Konečne sa môžem dostať k ospravedlneniu, téme tohto blogu. Veta „on si nikdy nič nepriznal, sebakritika u neho neexistuje“ je kľúčová v celom príbehu. Keďže o pomoc nepožiadal samotný pár osobne a nemohol som sa v tomto prípade stať mediátorom, všetko zostávalo na dcéru. Radil som jej ako sa má pretaviť do laického psychológa, kde sa musí čo porozprávať najprv s jedným, potom s druhým a to najlepšie v čo najhlbšej ľudskej rovine a požiadať ich, nech si obaja sadnú k jednému rokovaciemu stolu, kde ona bude usmerňujúcim sprievodcom dialógu, kde sa rozoberú dva-tri príklady nejakej ich roztržky a schéma „dravca a myši“ sa samá nakreslí. A úplne najlepšie pokračovanie by bolo sedenie u odborného psychológa, či dať si kávu v manželskej poradni. Lenže z mojej praxe mi vyšlo jedno: agresor a pôvodca nedobrého vo vzťahu ako prvý a dôrazne odmietne návštevu u „psychopatov“ (prepáčte mi, odborná verejnosť, ale v tomto slovnom podaní sa mi to veľakrát dostalo do uší). Ak sa jedná o vyštudovaného psychológa či psychiatra, vystane o to väčší blok požiadať kolegu o pomoc vyliečenia seba. Hrdosť nepustí. Pravda, ktorú vinník väčšinou dobre pozná, nepustí. No v prvom rade nepustí chybný mechanizmus nepriznania si pravdy o svojom konaní. Sebahodnotenie absentuje a bez toho sa človek o sebe nič nedozvie. Bez popísania a pripustenia si nemoci sa nedá neduh liečiť. Tak sa nedostane ani na ospravedlnenie.
Vety, ktoré začínajú čarovným slovkom „prepáč“ liečia. Seba, partnera, vzťah. Ospravedlnenie je pokora. Ospravedlnenie je rozpúšťadlo. Ospravedlnenie je liek. Ospravedlnenie rozpúšťa karmu. Ospravedlnenie lieči chorobu psychiky a teda aj tela.
Ospravedlnenie v národnej rovine
Kto ma čítate viete, že milujem premosťovať mechanizmy fungujúce v osobnostnej roviny do partnerskej, národnej až celoplanetárnej, ľudskej roviny. Nádherný príklad ospravedlnenia, ale aj nepripustenia si vlastného zlyhania poskytla druhá svetová vojna. Japonsko sa za svoje výčiny nikdy nikomu neospravedlnilo. Hlavne Čína a Kórea doteraz nezabudli, čo japonskí vojaci na ich území vykonali a z toho, čo som z kníh prečítal, vám poviem, že Ázia je v spôsobovaní bolesti a tyranie expertom. Japonci doteraz svojim deťom v školách hovoria, aké veľké obete ich ako národ stála druhá svetová vojna, no o svojej roly agresora ich už tak veľa neučia. Karma si nevyberá a ak k ospravedlneniu nedôjde, účet raz bude musieť byť vyplatený.
Čosi podobné čaká Američanov, ktorí v strachu pred rozmáhajúcim sa komunizmom vtrhli do Vietnamu a takmer desať rokov zabíjali, ničili a plienili. Mali dobrý cieľ – udržať demokraciu v Južnej časti Vietnamu, ale snažili sa ho vykonať vrcholne nevhodným spôsobom. Päť amerických prezidentov klamalo vlastných občanov, nikdy nepovedali vlastným voličom úplnú pravdu a nieto, že by so správnou sebareflexiou spravili záverečné resumé o svojom pochybení a ospravedlnili sa vietnamskému národu. Ten nakoniec po víťazstve a nastolení komunizmu vo Vietname musel na vlastnej koži priznať neúspech socializmu, kedy sa sa celá zem ďalších desať rokov zmietala v hospodárskej kríze, inflácií, hlade, kde kolchozy nestíhali živiť tento obrovský národ. Hrdosť na jednej i druhej strane, neospravedlnenie sa obyčajným ľudom zo strany politikov (amerických politikov voči vlastnému národu ohľadne nepriznania celej pravdy zbytočnosti a omylnosti celého tohto vojenského konfliktu, ktorý v plnej sile poukázal na pýchu USA, ale aj ospravedlnenie sa vietnamských komunistických vodcov voči vlastnému národu, kedy na prelome tisícročia už museli po ohliadnutí sa do svojej minulosti vedieť, že socializmus bol omyl), ani samotnej Ameriky voči Vietnamu…
Úplný opak je Nemecko. Západonemecký kancelár Willy Brandt dňa 7. decembra 1970 navštívil varšavské geto, miesto neúspešného židovského povstania proti nacistickej okupácii. Pred davom Poliakov spontánne pokľakol, priam padol na kolená, priznal milióny obetí nacistov a požiadal o odpustenie za Hitlerovu diktatúru a kataklizmu druhej svetovej vojny. Dokonca aj tí Poliaci, ktorí voči Nemcom pociťovali nenávisť, uznali Brandtov čin ako neplánovaný a hlboko úprimný. Nemci na rozdiel od Japoncov svoje deti učia celú pravdu o koncentračných táboroch (dokonca ich do Dachau vodia), priznali svoj prečin, šli do pokory. Ja to vnímam ako veľmi vhodné prehodnotenie vlastných dejín a ukážkovitý príklad ako sa vyrovnať s vlastnými chybnými krokmi.
Ospravedlnenie je súčasť cesty vyliečenia
Pravda o sebe samom oslobodzuje a otvára dvere anulovať v sebe choroby. Zastavuje rakovinu, ktorej tak nebude možné šíriť sa ďalej a napadnúť iných – partnerov alebo národy. Pravda bolí, presne tak isto, ako bolí telo nemoc. Kto sa chce zbaviť súženia, pozbiera všetky dáta, sadne si nad stôl, konštruktívne popíše mechanizmus a stav zamorenia, ospravedlní sa tým, ktorým spôsobil traumy, ospravedlní sa sebe a začne činiť opatrenia, otočí svoju loď správnym smerom. Veď kto čítal moju knihu Psychický OBOR vie, tam som sa tejto tému venoval úplne detailne.
Bez ospravedlnenia sa šanca na opätovné vybudovanie dôvery zmenšuje, prinajmenšom výrazne spomaľuje. Kto zažil neveru, vie, o čom píšem. Ale platí to aj na veľa iných oblastí – všade, kde sme sklamali, zradili, porušili dohody, boli priveľa agresívni, neudržali svoje negatívne emócie na uzde atď – tam všade bude skorocelom ospravedlnenie. To je moja skúsenosť. A ešte jedno viem – keď mi ktosi opakovane ubližoval, a aj keď sa potom vždy na druhý deň ospravedlnil, začal som byť po dlhšom čase na tie jeho slová hluchý. Proste ak sa človek po ospravedlnení nemení, nechce sa zmeniť, nehľadá pomoc u odborníkov, aby mu napomohli zbaviť sa zlých rovníc, ktorými škodí okoliu, začne byť aj ospravedlňovanie „prázdne“.
Ďakujem všetkým, ktorí sa dokážu ospravedlňovať. Učia to aj svoje deti, lebo presne toto tento svet potrebuje. Pochopenie seba a sebapremenu nás všetkých v čistejšie bytosti.
Pavel
