Vstal som ešte za tmy. Došuchtal som sa k oknu a sadol si na parapetnú dosku. Bola mi zima. Na tele aj na duši. Cez žalúzie som pozoroval tých anonymných susedov, ako sadajú do svojich krvopotne vydretých moderných áut a ponáhľajú sa muklovať pravdepodobne na ďalší najnovší typ auta, ktorý včera večer videli v televíznej reklame. A potom na nový a zasa nový a takto do nekonečna, až kým na smrteľnej posteli nezistia, že si na onen svet nemôžu so sebou zobrať nič. Potom budú trasúcimi stareckými perami prosiť, aby sa ešte mohli na chvíľku vrátiť do života v plnej sile. Žeby sa chceli ešte prejsť lesom, pohladkať nejaký ten strom, ovoňať kvitnúcu rastlinku alebo si zatancovať bosý na lúke. Striaslo ma za nich a v duši som plakal. Ronil som imaginárne slzy, pretože všetci okolo mňa si nahovárali, že víťazia. Hnali sa ako šialení, kto z nich prví pretrhne cieľovú pásku. Ten tenký prúžok, ktorý existoval len v ich gebuliach. Míňali sa cieľa. Bežali do priepastí, pieskových dún, do utrpenia a krutého sebaklamu.
Boose
Mal som ísť do práce, ale strašne sa mi nechcelo. Závidel som Smajlovi, ktorý bol na podpore a zobúdzal sa každý deň prelínaním posledného sna do reality s pomalým otváraním očných záklopiek smerom hore. Odmietal pracovať a podporovať túto spoločnosť, ktorá mu ponúkala samé bezvýznamné hodnoty. Avšak na pivo za moje peniaze chodil – to mu žiaden problém nerobilo.
„Janka?“ spýtal som sa opatrne telefónneho slúchadla.
„Čo je chlape?“ ozval sa po chvíli zaspatý hlások na druhej strane káblika miznúceho v stene.
„Ako vieš, kto je to?“ spýtal som sa.
„Na svete nie je väčšieho idiota ako si ty, ktorý by ma tak skoro zobudil,“ vysypala so seba.
„Vieš koľko je hodín?“ pokračovala sekretárka nášho riaditeľa.
„Neviem. Koľko?“
„Chlape, je štvrť na šesť. Rozmýšľaš niekedy nad tým čo robíš a aké to má následky pre tvoje okolie? Ty si snáď vypatlaný, alebo čo? Keď dnes vkročíš do mojej kancelárie, hodím ti vagón štrku do hlavy!“
Takýto mierumilovný oznamovač času som skutočne nečakal. Bola zlatá.
„Ja ale dnes asi neprídem,“ nalial som trošku nafty do ohníka.
„Ty sa zahrávaš so svojim životom, uvedomuješ si to?“ vyšla o oktávu hore.
„Zakryješ ma? Povedz že som volal a že som chorý,“ robil som sa hluchý.
„Klever, Blanka ťa zabije na diaľku. Dnes máš pre ňu dokončiť tú reklamu!“
„Pošlem tam Sikiho. On to dorobí.“
„Blanke sa to nebude páčiť. Ty si to začal, tak bude chcieť, aby si to aj dokončil. Pôjde rovno za riaditeľom.“
„Do riti, ja tú našu televíziu tak milujem…,“ povedal som a zložil.
Meškal som skoro tri štvrte hodinu. Otvoril som Jankine dvere na kancli len na šírku kúpenej čokolády a prosil farebnou etiketou o prímerie.
„Prosím vás, nechajte ten vagón štrku nehybne odpočívať na koľaji. Sladká odmena vás neminie,“ šepkal som do štrbiny.
„Klever, poď dnu.“
V hlase som necítil ani náznak veselosti. Tušil som zlé. Otvoril som dvere a vošiel. Môj pozdrav „Ahojte“ patril len kvetom v kúte. To mi ale stačilo. Farbili sa do okienka za svojou energiou a úplne ich míňali naše človečie hlúposti. Boli krásne. Na rozdiel od manažérky Blanky, ktorá okolo mňa prešla ako fúria a odišla z miestnosti.
„Myslela som si, že neprídeš…,“ jachtala Janka.
„Vyvracal som sa a prešlo ma to,“ improvizoval som.
„Ako sa dá vyvracať zo sveta?“ spýtal sa ma riaditeľ stojaci zrazu vedľa mňa. Prekvapil ma, že do mňa až tak vidí. „Klever, poďte so mnou,“ povedal nečakajúc na moju odpoveď.
Pravdu povediac, ja som tú odpoveď v živote ešte len hľadal. Prišiel som zatiaľ iba na to, že jedlom, alkoholom a inými drogami to nejde.
„Nie je to prvý krát, čo ste manažérku Blanku takto vytočil,“ začal debatu konštatovaním, keď sa za nami zavreli dvere jeho kancelárie.
„Ale mne bolo skutočne zle nedobre,“ odrazil som loptičku.
„To vám verím. Moja manželka bola tiež na tej omši,“ zasmečoval a ja som sa len bezbranne díval ako míček presvišťal do druhého rohu ihriska. Nemal som najmenšiu šancu ho dobehnúť, nie to ešte odraziť. Mal ma skutočne slušne prečítaného. Začal som naberať dojem, že on tú moju knihu života aj napísal.
„Klever, keby ste neboli taký šikovný a plný invenčných nápadov, už dávno vám dám padáka. Čo vás už táto práca nebaví?“ nahodil jemne svoje nové podanie.
„Nebaví ma už vôbec nič na tomto svete. Nenapadá ma ani jedna činnosť, na ktorú by som sa mal tešiť. Do práce chodím na silu, pretože stále narážam na bariéru ľudskej hlúposti. Snažím sa riešiť veci čo najprogresívnejšie, ale nikto moje myšlienky nepočúva. Všetci sú „múdrejší“ ako ja, len z jedného posraného princípu a to z toho, že stoja nado mnou. Uberajú mi energiu, pretože všetko musí byť podľa nich napriek tomu, že by sa veci dali robiť rýchlejšie a úspornejšie. Ale všetko je márne. Nemám síl predierať sa lakťami cez tento húf nadriadených namyslených ignorantov, aby som po rokoch driny zasadol na ich post a bol potom takisto zaslepený ako oni. Nebaví ma tento život. Neviem prečo ho žijem. Neviem prečo som tu a čo je mojim poslaním. Cítim iba to, že ako ráno vstanem až kým si neľahnem v noci unavený do postele, musím žiť život podľa pravidiel iných. Musím zohýbať chrbát pred touto spoločnosťou, pred týmto súkolesím kapitalizmu, ktorý ženie všetkých do jednej veľkej ohnivej jamy. A ľudia o tom aj vedia, ale nič s tým nechcú robiť. Slepo kráčajú proti sebe a tvária sa, že všetko je okej. Ale ja už nenachádzam energiu bojovať s tým. Je mi z toho všetkého zle. A tak som ráno zavolal Janke, že vraciam. Že už mám celú vaňu plnú zvratkov. Pretekajú cez okraj tej plechovej nádoby a zapĺňajú celý môj byt. Sused, čo býva podo mnou, nahnevane tlačí zvonček pri mojich dverách a chystá sa mi hodiť päsť do tváre ako náhle nájdem odvahu otvoriť mu dvere. Lenže ja tie dvere nemôžem otvoriť, pretože zvratky siahajú až po kukátko. Je to neriešiteľná situácia. Stojím tam ako debil, držím si nos, aby som neodpadol od smradu a rozmýšľam, čo mu poviem. A preto j…m na celú túto robotu a dávam padáka ja vám! Dáte si čokoládu?“ roztrhol som obal, rozlomil tabuľku a načiahol sa s ňou smerom k riaditeľovi, „Snáď nám Janka odpustí, mala byť pre ňu.“
Loptička roztrhla sieť. Riaditeľovi ovisli ruky. Dvadsať tisícovou raketou škrtol o betón a zostal tam stáť so zvesenou hlavou ako opica. Spodná sánka mu spadla až na zem. Hra bola dohratá. Zistil, že si doteraz iba namýšľal, že ma má prečítaného. Tak tú knihu života predsa len nenapísal on. Vydýchol som si.
„Posledná výplata vám príde na účet. Janke odovzdajte kľúče a ostatné veci. Keď nájdete energiu bojovať so životom, na moje dvere už neklopte. Veľmi ste ma sklamali. Dovidenia,“ povedal ako robot, ktorý v každej situácii nájde správnu formulku.
„Tú čokoládu si nedáte?“ spýtal som sa pokojne.
„Vypadnite!“ jeho prst vystrelil k dverám.
„Dovidenia a opatrujte sa.“
Vstal som a zatvoril za sebou dvere. Janka asi všetko počula cez dvere. Mala smutnú tvár.
„Klever, prečo to robíš?“ spýtala sa po tichu.
„Nemáš nejakú jednoduchšiu otázku po ruke? Napríklad koľko kilometrov má rovník? Aha, ja viem položiť aj normálnu otázku: Nedáš si čokoládu?“
„Nie, ďakujem. Nemám chuť.“
„Aspoň viem, čo poviem vnúčatám, keď sa ma budú pýtať na moju obezitu.“
„Čo budeš robiť?“
„Ležať v húpacej sieti a nechám sa voľne unášať vetrom.“
„Pýtam sa, čo budeš robiť teraz.“
„Ľahnem si do húpacej siete a nechám sa voľne unášať vetrom.“
„Vždy si bol strelený. Blanka dostane infarkt keď jej poviem že končíš.“
„Idem za ňou.“
„Šetri ju, prosím ťa!“
„Máš dojem, že som voči okoliu necitlivý?“
„Kdeže! Ty a necitlivý? Vidíš ju?“
„Čo?“
„Tú moju novú vrásku pod okom?“
„To je z môjho odchodu alebo z raňajšieho zobudenia?“
„Aj aj.“
„To bolo z lásky.“
„Bude mi chýbať tvoj recesistický humor.“
„A mne tvoje nepochopenie môjho recesistického humoru.“
„Vypadni už, lebo sa rozplačem.“
„Smrk smrk,“ začal som herecky fňukať. Chytila pero a napriahla sa. Stihol som vykĺznuť z dverí bez ujmy na zdraví. Krajšiu rozlúčku som si nevedel ani len predstaviť. Vždy som si myslel, že mi budú všetci pri odchode podávať ruku a ďakovať. Miesto toho som musel utekať pred letiacim perom…
Potom som vybavil Blanku. Zurkala viacej ako som očakával. Nejako ma to míňalo. Čudoval som sa, ako sa vedia ľudia zožierať pre nič za nič. Pre úplné NIČ. No Bóže, jeden človek dal vale. Príde druhý, nahradí ho a hotovo. Žiadna tragédia, iba klasický trhový kapitalizmus. Veď nikomu neodtrhlo ruku, či nohu, tak prečo sa toľko rozčuľujú, nadávajú, zatínajú pästičky, kričia, ničia zdravie sebe aj okoliu? Divná to sorta tento ľudský národ.
Vyjedal som čoklid a kráčal z bývalej rachoty. Bolo mi zrazu nejako krásne. Paradoxné – prišiel som o prácu, o peniaze a ešte som sa z toho veselil. Šiel som do blízkeho lesíka, sadol si do trávy, oprel sa o starý, dobre známy strom, zažmúril oči a vdychoval vôňu prírody. Zachcelo sa mi zatelefonovať Bohu a tak som ho vytočil…
„Počúvaj starček, mám ťa rád,“ začal som debatu.
„Aj ja teba. Si síce šibnutý a ešte sa veľakrát narodíš, aby si pochopil, že sa dá kráčať aj kratšou cestou, ale si na tom oproti iným viac než dobre. Až na tie tvoje vulgarizmy,“ odvetil Boh.
„Dobre, dobre deduško. Sľubujem, že sa polepším.“
„Kvôli mne sa nemusíš. Dal som ti rozum preto, aby si si sám vyberal cestu.“
„Neboli na sklade lepšie typy mozgov? Mám dojem, že všetci kráčame úplne chybným smerom.“
„To nič. Veď vy sa to raz naučíte. Keď si prežijete svoje bolesti pochopíte, že musíte rásť od konárov ku koreňu. Až keď precítite ten základný a pevný koreň v sebe, môžete si od spodku blahodarne vychutnávať, aký silný a košatý strom nad sebou držíte. Rozumieš?“
„Nie.“
„To je dobre. Raz si to odžiješ a pochopíš. Klever čau, na druhej linke mám pápeža. Zasa si nevie dať rady…“
„Čau deduško. Nech sa ti darí.“
Vetrík mi hladkal tvár, vtáčiky spustili svoju prvú symfóniu čo si pre mňa nacvičili a strom mi začal dávať energiu. Mal som ich za to všetkých nesmierne rád…
Hirax
