Veľa ľudí trávi svoj čas pri počítači a hlavne pri internete. Miesto reálneho života žijú virtuálne životy v sieťach Facebook, Pokec, Birdz, Wayn, Second Life, Hi5, Twitter či Bebo, kde nadväzujú virtuálne vzťahy, zbierajú virtuálne vzrušenia či dokonca pravidelne vykonávajú virtuálny sex s neznámymi náhodnými partnermi. Netušia, čo je to skutočné splynutie a cez internet to môžu zažiť len ťažko.
Namiesto skutočných priateľských medziľudských vzťahov vzniká závislosť, prázdna náhrada a falošná forma oslobodenia. Do skutočnej hmatateľnej spoločnosti kráčajú perfektne imidžovo oblečení citoví roboti obrnení mobilom, iPodom, no disponujúci akurát tak vystrašeným vnútrom a škraboškou nasadenou na tvári. Boja sa vložiť účasť do slov, gest, reči tela, vymýšľať vtipné repliky, naučiť sa používať citlivosť pri modulácii hlasu, aby sa pokúsili získať dôveru človeka. Vyhýbajú sa riziku sklamania. Získavajú cez net potešenie, ale nikdy nie skutočné priateľstvo a lásku. Prilepení na obrazovke držia spúšť prstom na myši s možnosťou kedykoľvek niekoho vypnúť neuvedomujúc si, že v prvom rade vypnú seba. A tá bytosť na opačnej strane tuší, že ten druhý vie, že ona takisto o tom jednom smrtiacom kliku vie.
Vznikajú stretnutia s obmedzeným rizikom, kde si každý uvedomuje utajenosť toho druhého. Všetci sú bezpečne ukrytí vo svojich nedobytných kyberhradoch, vlastnom osobnom priestore svojej dobre známej a bezpečnej izby. Klikajú na seba ako na produkty vystavené v internetshope, kde je všetko dovolené, za nič sa neplatí a cnosti ako spravodlivosť a odvaha sa stratili sťaby odlesk zrkadla v tuneli, pretože ich už nikto nepotrebuje. Bez týchto vlastností však ľudia nie sú schopní riskovať sami seba v skutočných vzťahoch a radšej sa ukrývajú do narcistických snov v tvare zvona. Odmietajú vystúpiť z klamlivého zlatého voza a dávajú prednosť okamžitej webovej skúsenosti, kde je bezpredmetnosť ďaleko dôležitejšia ako uvažovanie nad následkami. Pri počítačovej hre sa totiž všetko dá zahrať znova.
Ľudia strácajú schopnosť vcítiť sa do pocitov druhých ľudí, lebo prestávajú čítať knihy. V počítačovej hre je cieľom oslobodiť princeznú. V románe sa však človek dozvie aj o princezninom charaktere a pocitoch. Ale koho to zaujíma? Mladí si medzi sebou telefonujú, aby sa dozvedeli klávesové skratky na doplnenie zlata, kameňa, dreva, doplnenia skladu zbraní, nabrúsenia meča, nesmrteľnosti prostitútok a marihuanových polí, aby neprišli v hre o prísun peňazí. Kto je zvedavý, že princezná bola duša citlivá a jemná?
Servery sociálnych sietí znásobili riziko, že v polovici dvadsiatehoprvého storočia bude myseľ dospelých ľudí na úrovni malých detí. Nebude totiž schopná sa dlhšie sústrediť, nebude schopná empatie voči druhým a bude mať veľmi chabé povedomie o vlastnej totožnosti. Neustále nové obrazy na monitore či televíznej obrazovke, ktoré blikajú na zatlačenie klávesnice, vyžadujú rýchle akcie a reakcie, ktoré ľudský mozog nútia fungovať v krátkych časových intervaloch.
Mám profil na Facebooku i na Pokeci, ale keďže mám čo-to odžité, už dlhšie sa riadim pravidlom o „zlatej strednej ceste“. Facebook je pre mňa výborné promo, návštevy Pokecu oživujem vždy, keď niekam cestujem a využívam jeho mailové služby. Náznaky sexuálnych RPéčiek odmietam, je to pre mňa viac než strata času. Oba portály využívam skôr na komunikáciu s ľuďmi, ktorí ma prosia o radu či na dialóg s geograficky vzdialenými priateľmi. Už dlho sa nesmejem anonymným pokecovým hláškam typu: „Ktorá sa chce povoziť na motorke a potom na mne?“ či „Nájde sa tu nejaká babenka, ktorú by som mohol obsrať?“.
Keď som bol malý chlapec, cigánčatá bývajúce blízko mňa oblizovali Pamelu v plavkách zo seriálu Baywatch cez televíznu obrazovku. No teraz ako keby všetko smerovalo k tomu, že onedlho budú ľudia súložiť počítač cez cédečkovú mechaniku a rodiť sa budú DVD deti. Keď po čase dôjde k zakrpateniu pohlavných orgánov, súloženie bude pokračovať cez USB sloty. Deťúrence sa budú rodiť ako malé úesbé-kľúčiky vyletujúce z ventilátora procesoru… Teším sa, že tu už nebudem.
Buďte šťastní, Pavel „Hirax“ Baričák
