Oklamali ma! (11. kapitola)

Kráčal som naším námestím. Bol obyčajný všedný pracovný deň doobeda, ale ulice boli plné, ako keby tu zavládol komunizmus. Áno, našimi pionierskymi vedúcimi tak krásne opísaný čas, keď už ľudia nemusia pracovať a peniaze strácajú svoj význam, pretože všetkého je prebytok. Asi ja jediný som zmenu spoločenskej formy nezaregistroval, pretože majiteľ bytu, v ktorom som býval, mi každý deň volal, kedy zaplatím činžu za meškajúce dva mesiace.

Boose

Mesto bolo ako vždy plné bábok a ponúkalo plnú plejádu malých divadelných foriem. Na terasách sa ukazovali všetci tí, čo ráno vstanú a už majú zarobené. Sú bezchybne oblečení a vždy s perfektným úsmevom. Všetky časopisy, ktoré chcú byť IN radia: „Buďte pozitívny, usmievajte sa!“ A tak všetci ukazovali prácu svojich zubárov a boli strašne funny.

Opak tvorili na kožu vyholení ramenatí svalovci v poľských šušťákoch. Každý z nich mal pri sebe podľa nepísaných pravidiel mladú šušku. Aj keby bol homosexuál, opatril by si ju, aby na neho nikto neukazoval prstom a aby nebodaj neklesol v očiach svojich bossov. Nikto z nich sa neusmieval, pretože práve on bol ten maximálne tvrdý a hrozivý typ človeka, takže beda! Na jeho pleciach ležal celý drogový obchod sveta, ako aj prepieranie čiernych peňazí z celosvetovej prostitúcie. Teda aspoň podľa výrazu tváre tomu tak určite bolo. Mali toho proste veľa, nemohli byť smajlíci.

Okrem umelákov a pseudozabijákov kráčali hlavnou triedou bezchybne oblečené mladé mamičky podnikateľov hrdo tlačiace pred sebou drahé kočíky. Zastavovali sa pri podobnej cenovej skupinke a navzájom sa chválili, aké je to ich mláďa o čosi väčšie a aké má pekné šatočky, ktoré sa dajú zohnať iba na druhej strane zemegule. Áno, všetky tie mladé maminy, na ktoré nemajú ich zaneprázdnení bohatí a vysoko postavení muži čas a tak ich aspoň zahŕňajú dostatkom financií. A oni pokorne hrajú svoju rolu a zamilovane sa im vešajú okolo pliec na každej spoločenskej akcii, nech vidno, že je všetko v poriadku. Ale večer čo večer sa opakovane ozývajú výčitky, či nie je lepšie mať menej peňazí a žiť ako rodina. Ale to nejde, pretože sú dokonale v pazúroch kapitálu a ten treba točiť čo najrýchlejšie, pretože potom sa nedostanú v lete na Madagaskar. A tak si ženy potajomky zadovážia milencov a naopak – ich druhovia minimálne o desať rokov mladšie babenky. A pri večeri sa tento párik na seba milo usmieva. Po jedle sa pomilujú a pri zaspávaní si nezabudnú zašepkať do uška, ako sa majú strašne radi. Dokonalá súhra. Ale iba na papieri.

Horšie to bolo s kurvičkami. Tie kráčali väčšinou vo dvojici ako najlepšie kamarátky mliečnej dráhy. Na tvárach niesli reklamy na posledný hit dekoratívnej kozmetiky, pričom výrazy mali sto percentne nacvičené od nedostupných hollywoodských hviezd. Oblečené mali tričká s nejakým perleťovým nápisom, ktoré len-len že udržali kozičky v ohrádke. Na hocijaký náznak akcie zo strany mužskej populácie krútili urážlivo blonďavými hlavami, čo v preklade znamenalo: „Sedlák, čo ty chceš!“ Keď však vystúpil z posledného modelu Mercedesu nízky zakomplexovaný ťuťko, boli schopné vyčariť sympatický úsmev na pol hlavy, čím mysleli: „Si sexi sympoš, mohol by si ma pozvať na kávu, odpadla by som od radosti!“

A tak som kráčal okolo tých preplnených terás a pozeral sa po nejakom kúte, kde sa z toho vyvraciam. Zastavil ma nejaký nemecký manželský pár turistov a zostal úplne prekvapený, že im neviem odpovedať v ich rodnej reči.

„Som zvedavý, keď prídem do toho tvojho Mníchova, či mi odpovieš po slovensky,“ povedal som dederónovi mojou rodnou rečou. Ten nechápavo pokrútil hlavou ako hračka zavesená na spätnom zrkadle auta. Otočil sa na svoju manželku a niečo jej nemčinou kúskoval. Chýr o kráse nemeckých žien neklamal. Táto vyzerala ako Fantociho dcéra prejdená na dôvažok trolejbusom. Preložil som im teda tú moju vetu do angličtiny, aby si neodkrútili hlavy a mňa potom nezavreli za vraždu v pouličnom divadle.

„Ale nemčina je predsa svetový jazyk,“ zaútočil Nemec ako gepard na zomierajúcu žirafu.

„Ako vidíš, nie je,“ usmial som sa na neho.

Odchádzali bez slov. Vedel som jednu vetu po nemecky, konkrétne: „Du bist krank?“, ale to by som si asi u dederónov moc nepolepšil. A tak som sa aspoň slušne odzdravil:

„Auffííídersééén.“

„Do-vi-de-nia,“ zaslabikoval Nemec cez plece.

„No vidíš, keď sa chce, ide to,“ odvetil som.

Zasa som bol sám a tak som sa mohol ďalej pokojne kochať vyumelkovaným svetom dneška. Pozerať sa do tvárí masiek a škrabošiek. Maškarný ples pokračoval, stačilo si len nasadiť tie pravé 3-dé okuliare.

Kde-tu sa mihli aj starší spoluobčania. Tí jediní sa náhlili. Určite zháňali nejakú potravinu, ktorú je dostať o korunu lacnejšie v obchode niekde za rohom.

„Ahoj, Klever.“

Predo mnou stála moja mama.

„Čo tu robíš?,“ zarazene som odvetil, „ahoj.“

„Ale, v Priore majú cukor za dvadsať päť korún…“

„Aha, dobre dobre, stačí mi…,“ skočil som jej do odpovede.

„Klever, čo to máš na sebe?“ zvýskla mama.

Sklonil som hlavu. Na mojom tričku sa niesol nápis „Boh áno, cirkev nie!“

„To je také oblečenie z bavlny. To vymysleli Číňania, aby ľuďom nebola zima. Volá sa to tričko.“

„Prečo to nosíš?“ povedala sklamane mama.

„Mami, ja sa ťa tiež nepýtam, prečo máš v ruke tašku Tesco a v nej dvadsať lunchmeatov dva dni po záruke za päť korún kus,“ pokúšal som sa vyjsť z toho remízou.

„Zahoď to, prosím ťa! A nebuď drzý!“ rozkázala mi mama, ako keby som mal dvanásť rokov.

„Prečo? Aha, na chrbte je postavička kňaza, ako naháňa s postaveným pipíkom malého chlapčeka. Samozrejme je to v červenom trojuholníku.“

Chcel som sa otočiť a demonštrovať to aj naživo, ale mama to vzdala. Odzdravila sa mi, zaradila rýchlosť a ponáhľala sa za ďalšou vytúženou surovinou.

Začal som v duchu porovnávať socializmus s týmto uponáhľaným kapitalizmom. Niečo mi na tom námestí chýbalo. Oproti súčasnosti sa samozrejme stratili ošumelé a zostarnuté barabizne domov, tak hodnoverne symbolizujúce vtedajšiu dobu. Ahá, už ma to napadlo. Chýbali mi tam dôchodcovia kŕmiaci holubov. Buď naši starší spoluobčania nemali už vďaka malým dôchodkom financie na dotovanie okrídlených chúďatiek, alebo tieto prezieravé mestské zvieratká prekukli faloš dneška a odišli do inej krajiny, kde ešte každý žije svoj život a nie podľa umelo stanovených pravidiel spoločnosti obklopujúcej nás. „Nemohlo sa síce cestovať, ale boli sme si všetci tak nejako rovní,“ dumal som si, „každá rodinka mala ten svoj trabant či varburg a vládla všeobecná spokojnosť. Každý kradol zo spoločného, ako sa len dalo a to bola možnosť polepšiť si. Ale na druhej strane môžeme teraz otvorene nadávať na politikov.“

Napadlo ma, že vojdem do predajne Billy, ktorú som míňal a pôjdem sa vyžalovať prvej pani pokladníčke, ktorá mi príde do rany.

„Myslíte si, že fúzatý Miky si už dostatočne nakradol pre svoju rodinu cez železnice?“ opýtal som sa jej. Nejaká žena okolo tridsiatky, čakajúca na zaplatenie, mi hodila konzervu tuniaka v oleji do hlavy.

„Ja si myslím, že Fico je taký náš novodobý slovenský Musolini. Je z neho cítiť nastupujúceho diktátora,“ pokračoval som s krvou na čele. To sa ale nepáčilo statnému športovcovi, ktorému hlúposť priam sršala z očí. Poslal ma s profesionalitou vrhača oštepov k zemi dobre mierenou trefou päťkilovým balením kečupov.

„Hádam budete so mnou súhlasiť, keď vyslovím tvrdenie, že Janko Es ze Žiliny postavil celé mesto cez svoje firmy, stal sa milionárom a svojím morálnym kreditom tým pádom zapadá do línie väčšiny slovenských politikov. Do tankóóv!“

Až potom som zbadal vystupujúce dvojmetrové vyholené hovädo stojace v pozadí z davu. Krátkym slovným spojením by sa dal opísať ako „humanisticky zmýšľajúci skínhead“. Pristúpil ku mne a s detskou hravosťou mi snáď dvestokilovou bagančou premenil tvár na krvavú kašu.

„A aký máte názor, že sa na scénu vrátil psychicky pokuľhávajúci Vladko. Veď keď nám zaspieval, sľúbil že sa už nevráti. Je ako nezničiteľný bumerang,“ sipel som zo zeme a vykašliaval krvavé hlieny. Stavil by som sa, že tomu nemohol nikto rozumieť. Zabudol som ale, že doba pokročila a v geriatrických ústavoch inštalujú starším ľudom do uší prístroje na lepší odposluch. A práve jedna takáto dvojica dôchodcov vyštartovala proti mne obhajovať svoje farby. Pochopil som, prečo už nikto nemá čas kŕmiť holuby – všetci totiž musia čakať v dlhých radoch multimarketov a konzumne nakupovať. Starček ma začal biť košíkom po hlave, v ktorom bolo desať kilogramov hladkej múky, päť polohrubej múky, dve hrubej múky, pätnásť kíl cukru, desať fliaš octu a tri kilá divne vyzerajúcich mandariniek, ktoré by americký milionár nedal už ani do kompostu. Tetuška mi zatiaľ s vrodenou láskou nemeckého vojaka voči židom narážala do brucha nákupným vozíčkom, v ktorom mala skromne nakúpených sedem päťlitrových olejov, asi tonu cestovín a možno vagón hnijúcich banánov, ktoré už mali dosť svojho života a mizli z tohto sveta cez kvapalné čierne skupenstvo. Vrátila sa mi veta z detstva: „A čo keď príde vojna? Radšej zoberieme viacej…“ Veru tak, zoberte si celý obchod. Odrežte ho od základov, naložte ho na kolesá a odvlečte k svojej chladničke. Priviažte ho k nej dlhou reťazou a tancujte okolo neho ako indiáni okolo totemu. Okolo tej svojej modly, pretože myslíte iba žalúdkami! Ale ja sa pýtam: „Budete už potom konečne spokojní?“ A rovno si aj odpovedám: „Nebudete, lebo čím viac máte, tým viacej chcete!“

Niekto sa nado mňa sklonil. Ani si neviete prestaviť, aká vlna nádeje ma zachvátila. „Môj anjel strážny, tak ty skutočne existuješ? Zdvihni mi hlavu a pohladkaj ma. Prosím, stačí mi tak málo. Iba úprimný ľudský dotyk z lásky,“ žobral som v duchu.

„Ja si myslím, že tí komunisti mali zostať pri moci,“ povedal slušne oblečený pán vo vyšedivenom obleku a začal mi so zanietením uväzovať zväzácku šatku okolo krku.

Z posledných síl som vytiahol zo zadného vrecka nohavíc ústrižok z časopisu ABC z roku 1965 a podal mu ho. Pán začal pred všetkými tými milými ľuďmi, s ktorými som mal tú česť sa túto minútu zoznámiť, nahlas čítať:

„Až bude tobě, pionýre, čtenáři, třicet, pětatřicet let, vzbudíš se do světa, který už v mnohém nebude podoben dnešku. Budovatelé komunismu v Sovětském svazu i u nás budou mít k dispozici moderní automatizované závody, zvládnou zemědělské práce průmyslovým způsobem, budou pracovat šest hodin denně. V té době proniknou hluboko do tajů vesmíru. To všechno se promítne do každodenního života: 250 milionů tun oceli ročně, hojnost všech prostředků, městská doprava zdarma, bezplatné stravování ve školních a závodních jídelnách, bydlení v prostorných bytech bez nájemného, levné nebo bezplatné turistické základny. To není začátek fantastické povídky našeho časopisu, to je reálný dvacetiletý program Komunistické strany Svazu sovětských socialistických republik, o kterém píše, mluví a přemýšlí celý svět. Bledne sláva kapitalistické techniky a výroby. Vždyť za deset let předstihne SSSR Spojené státy americké dvaapůlkrát a v roce 1980 bude jeho náskok sedminásobný. Je krásné žít v takovém světě! Všichni se musíme přičinit! Učit se a pracovat. I mimo školu ve svých pionýrských oddílech, kroužcích i ve speciálních kolektivech. Komunismus potřebuje lidi odvážné, čestné, muže a ženy, kteří umějí žít v kolektivu a pro kolektiv.“

„Myslíte, že stačilo vydržať už len tých pár rokov?“ obrátil som na neho moje posledné funkčné oko. Slamka z džúsu sa totiž odlepila od svojej papierovej krabičky a tetuška mi ju s nabiehajúcim vozíkom zatlačila do môjho ľavého senzora videnia. To oko okamžite osleplo.

Pán neodpovedal. Chytil sa za hlavu a utekal preč. Po ceste bolo vidieť, ako trhá svoju komunistickú legitimáciu a kričí hystericky do vzduchu: „Oklamali ma! Oklamali ma!“

„Aj mňa. Nič si z toho nerob…,“ zašepkal som a vypľul krvavý chuchvalec z natrhnutých úst.

Hirax

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *