Stalo sa to každému z nás. Pochybili sme, pošmykli sme sa, niekomu sme „ublížili“, proste spravili sme niečo, čo nás neskôr vnútorne bolelo. Skutok, ktorý nám dokonale prebral svedomie, oživil v nás slabocha aj zviera. Udalosť, ktorá nám nedala spať, dohnala nás k hrane priepasti, či sa priznať, mlčať, vyplakať, vykričať, vyspovedať, posťažovať, pravdou všetko doterajšie zbúrať alebo zamlčať, prestať riešiť, nejakou okľukou to hodiť za hlavu, nech si to ukradne čas.
Sme obyčajní omylní ľudia, čo v preklade znamená, že všetci sme zázrační, originálni, jeden pre druhého takí prepotrební. Sme fyzické predĺženie Boha, no vďaka tomu, že sa nachádzame v tele, sme nedokonalí. Nesnažme sa teda o dokonalosť. V tomto smere neexistuje. Iba sa ňou trestáme, ničíme sa, škodíme si. Tým však nemyslím nechať všetko tak!
Vlna výčitiek príde vtedy, keď človek spraví niečo, s čím nie je stotožnená celá jeho bytosť. Nastavme si citlivosť spätnej väzby na harmonický stred. O čom píšem? Nemať skamenené svedomie ako päťnásobný vrah, ktorý si aj po „hroznom“ čine pokojne ľahne na pričňu a bez výčitiek zaspí. A zasa naopak netrestať sa za každú taľafatku, nerobiť z mravca slona.
Nič sa nedeje náhodou, všetko má svoju príčinu, vo všetkom je božský zámer. Analyzujme teda naše skutky, robme nápravy, veď na to sme sem prišli. Počúvajme okolie, čo si o danej veci myslí, ale vnímajme to cez sito, lebo ak niečo tvrdí sto ľudí, neznamená to ešte, že je to aj pravda.
Sme tu na učení, narodili sme sa sem, aby naša duša rástla. Podľa tohto scenára sa nám dejú „nepekné“ veci. Preto sa aj ľuďom, ktorí nastúpili tvrdú cestu očisty, stane zrazu nejaká osobná „galiba“. Mám na mysli ľudí, ktorí každý deň chodia na omšu a skutočne berú Desatoro či iné náboženské zákony ako pevné životné pravidlá, žijú podľa nich. Nie sú pokrytcami, myslia to úprimne, ich cesta nie je len divadlo, ale skutočná snaha o vzorový život. Iní zasa meditujú, sú vegetariáni, čistia si čakry, vkladajú dlane do svojho vnútra, nachádzajú svoj vlastný stred, z harmónie ich nevyvedie len tak hocičo. A znenazdajky vykonajú niečo, čo bolí a trhá ich dušu na franforce.
Samozrejme, že sa to udeje. Veď neustále nakladali na jednu stranu váh, ktorá sa nakoniec prevalila a spadla. Duša chce rásť. Po čase ticha si sama pritiahne potrebné stimuly, tie vytvoria situáciu plnú bolesti, v ktorej sa môže dosýta čvachtať. Rastieme cez pády, to sme si už povedali.
Nie, bolestivé veci nemajú nič spoločné s osudom, Bohom, nik za to nie je vinný, na nikoho nedvíhajme päste. Nevzdávajme sa našich cirkví, nehaňme osobných bohov, nemeňme majstrov, nepáľme knihy. Všetko sa deje, ako sa má. Dôležité je sa týmito pravdami naplniť, všímať si symboly a načúvať šepkania života, pýtať sa, čo mi chce táto situácia povedať, čo mám zmeniť, v čom sa mám opraviť. Na svete totiž môžete zmeniť len jedného človeka. Seba. To sú dôležité závery plynúce z našich „hriechov“.
Je dobré potykať si so svojím vnútrom. Bolí to, ale pravda oslobodzuje. Porozprávať sa sám so sebou, oľutovať, dospieť k očistnej ceste. Prípadne spraviť kroky nápravy – priznať sa, ospravedlniť, čo sa dá napraviť. No potom si treba odpustiť. Už sa neviniť, netrestať, nežialiť. Poučiť sa a ďalej kráčať s vystretou hlavou. Nekonečné sebaobviňovanie nám berie iba energiu, čím píšeme scenár ďalšej galiby. Určite ste to zažili – stalo sa vám niečo „strašné“, pričom ste si namýšľali, že nič „strašnejšie“ sa už nemôže stať. A zrazu sa vám o pár dní prihodilo niečo ešte „výchovnejšie“.
Dajme si príklad. Partnerka vám dala kopačky a vy ste si šli vyplakať dušu. Vtedy by ste nikomu neuverili, že sa môže udiať ešte niečo „horšie“. Lenže týždeň na to ste rozbili otcove auto a mesiac na to vám pre istotu diagnostikovali šedý zákal. Ako radi by ste všetko vrátili späť, „len“ k tomu rozchodu, ale nedá sa. Buď ste si takúto extrémnu skúšku, ktorá má zaťažiť vaše citlivé miesto v duši, naplánovali ešte pred narodením, alebo je to len následok vášho predošlého upadnutia do bezradnosti, teda svojím čiernym magnetizmom ste začali vytvárať čoraz väčší lievik, ktorým ste priťahovali stále väčšie karamboly.
Je dôležité, aby ste pochopili, že ak neodpustíte sami sebe, nedokážete odpustiť nikomu na svete. Keď neprijmete seba, neprijmete nikoho cudzieho. Ak nezačnete milovať samých seba, nikdy nedokážete plnohodnotne milovať nič živé. Všetko sa môže začať jedine vo vás. Vyhláste teda zajtra svoj vlastný posledný súd, sľúbte si, že prestanete súdiť seba i druhých, odpustite si.
Píšu mi ľudia. Sú to smutné príbehy. Zamilovala sa, podviedla manžela, mrzí ju to, kvári. Nastal rýchly sled udalostí: rozvod, bývalý na ňu zanevrel, deti sú smutné, týždeň sú u otca, týždeň u mamy, rozvrátená rodina. Dokonca sa pár príbehov skončilo aj smrťou. Vina. Ťažké, preťažké bremeno sebaobviňovania, sebatrýznenie.
Stalo sa a už sa neodstane. Ak sa budete sústavne len súžiť a robiť zo seba donekonečna obeť, je to akoby ste prosili nebesia o chorobu, nevedome k sebe privolávali smrť. Buď sa to stane „náhodou“ – prejde vás napríklad opitý motocyklista, alebo sa to udeje pomalou cestou – vaše telo postihne ťažká choroba. Krutý a prísny Boh neexistuje, to my sami sa trestáme, tak to potom láskavo nepripisujte jemu, on s tým nič nemá. Áno, bolesť je nevyhnutná, no utrpenie dobrovoľné. Aj dieťa vám povie, že je lepšie zažať sviecu ako plakať v tme.
Vždy je množstvo uhlov pohľadu na vec. Skúste to z tohto: aby sme tvorili jednotu, musíme byť naplnení temnotou i svetlom. Pokúste sa utopiť „vinu“ s nadhľadom – bolo asi potrebné ísť si načapovať trochu toho čierneho, aby ste znova mohli vytvárať svetlo.
Ak ste podnikli všetky možné cesty k náprave a viac sa už spraviť nedá, je čas si odpustiť. Všetko prijať ako súčasť života, ako niečo, čo sa jednoducho malo stať. Tak ako ste pred narodením prijali dohodu o živote, tak ste na seba zobrali aj túto neľahkú úlohu a stali ste sa na krátky úsek vášho života pre niekoho „učiteľom“. A ďalšiu úlohu, ktorú ste si do tohto života vypísali v kolónke na zvládnutie, je lekcia o odpustení. Odpustení sebe. Život sa končí len vtedy, keď sa má skončiť, alebo keď sa vy rozhodnete ukončiť ho. Nepáchajme vedomé samovraždy.
Žite svoj život naplno, do posledného dychu a s láskou. Buďte vďační za tento život, tak dlho ste oň žiadali a tak dlho ste sa naň pripravovali. Dôverujte a milujte ho, bolo by hlúposťou prežiť akúkoľvek jeho časť v apatii. Vráťte sa k pozitívnemu zmýšľaniu, objavte a naplňte svoje poslanie. Všetko je dokonalé. Aj keď spadnete na dno, je to zámer dokonalosti. Vtedy musíte pochopiť, že jediná cesta vedie nahor.
Buďte šťastní, Hirax
