Začal som vnímať zvuky okolo seba. Nejaká francúzština. Bál som sa otvoriť oči. „Dostal som sa do francúzskeho pekla, aby som to mal o to tvrdšie,“ pomyslel som si, „budem tisícročia umierať a s nikým si už nepoviem ani len jedno slovíčko.“ Potom som naškrabal odvahu a otvoril viečka. Obzeral som sa očami po nepredaných novinách, ale žiadne som nenašiel. Bol som vo svojej posteli. Vedľa mňa ležala v polosede Ráchel a pozerala v televízii nejaký francúzsky kanál. Chrbtom sa opierala o čelo postele a spodok jej mladých a pevných pŕs sa jemne dotýkal obruby paplóna. „Dostal som sa do raja! Konečne mi to došlo! Óóó, aký si Bože dôsledný a spravodlivý, každému nadelíš raj podľa najkrajšieho okamihu v jeho živote,“ zasvietilo mi v hlave.
A potom som sa rozplakal. Ráchel sa otočila ku mne a začala sa smiať:
– Čo ti je, miľubko môj prekrásny? Čo zlé sa ti prisnilo? – hladila ma po vlasoch.
Vyhrabal som sa z pod periny a objal ju. Stískal som ju pevne ako dieťa prvýkrát rúčku bicykla, až som ju skoro rozpučil.
– Ráchel, veľmi ťa ľúbim! Si pre mňa všetko, všecičko! – plakal som jej do lona.
– Aj ja teba, Kleverík môj, veď ty to vieš a cítiš. Čo také zlé sa ti snivkalo? – bojovala o pravdu.
– Nechcem o teba nikdy prísť. Nechcem sa o teba s nikým deliť! Ľúbim ťa neskutočne obrovskou láskou! – nemohol som prestať nariekať.
– Kleverko môj, nikdy o mňa neprídeš, aj keby si ma opustil. Som tvoja do konca života. Viem, že už nebudem nikoho takto veľmi ľúbiť ako teba, tak sa už konečne spamätaj a povedz mi, čo ti ide hlávkou, lebo budem zlá, – začala sa vyhrážať Ráchel.
Plakal som a koniec bol z môjho pohľadu v nedohľadne. Ronil som slané kvapky šťastia. Od nesmierneho naplnenia radosťou, že som opäť s milovanou osôbkou môjho života. S dušičkou, ktorá mi dávala zmysel života a bytia.
Ráchel zatiaľ vyskočila z postele a išla do kuchyne. Počul som, že púšťa vodu. Zrazu sa opäť zjavila vo dverách a chrsla mi plný pohár vody do tváre.
– Klever, je sobota ráno a za chvíľu príde Steve. Ak sa nezačneš správať ako dospelý jedinec, budem mu musieť povedať, že si sa zobudil nie ľavou nohou, ale ako uplakané a usoplené batoľa a že musí chvíľku počkať, lebo ťa idem akurát prebaliť. Ja viem, že mi neuverí, ale keď ho dovediem za ruku k tvojej posteli, vystaví mi obratom šek na celoživotnú opatrovateľku pre nesvojprávnych.
Konečne mi zaplo. Dnes má prísť Steve a máme sa dohodnúť na spolupráci. „Do pekla, tak toto bola pekelná šupa! To brutálne vlnobitie výmyslov fantázie ma tak zovrelo do svojich pazúrov a predviedlo mi tento neskutočný tanec bolesti a absurdnej fantázie, že som skoro uveril, že sa to deje naozaj.“ Len čo mi to došlo, ozval sa pri dverách zvonček.
– Ráchel, choď, prosím ťa, otvoriť. Ja sa zatiaľ oblečiem. Moc ťa milujem, ty moja studnička lásky, – povedal som bez divadelného afetku a dal jej sladkú pusu na čelo.
– Aj ja ťa miľubim. A vitaj medzi ľuďmi. Som rada, že si budeš svoju kakaničku zo zadočku utierať naďalej sám.
Potom vyskočila, ako keď laň stúpi na konzervu odhodenú neposlušnými turistami, hodila na seba župan a išla otvoriť Stevovi. Chvíľku som rozmýšľal, čo mu poviem, ale odpoveď som už dopredu poznal.
– Klever, je tu Steve. Ja idem do obchodu. Chceš niečo kúpiť? – nakukla Ráchelina hlávka do spálne.
– Áno, kúp mi dve sójové tyčinky. Mám na ne chuť už týždeň. Alebo vieš čo? Kúp ich rovno päť.
– Prosím? Dobre počujem? Dúfam, že si potajme nepestuješ bulímiu, – nechcela uveriť Ráchel, či dobre počuje.
– To len dneska. Skutočne mám na ne neskutočnú chuť.
– Dobre masiasik môj, papa, – zmizla hlávka z dverí.
– Ahoj, Steve, rád ťa vidím. Dáš si niečo? – vítal som Steveho a obliekal si pri tom džíny.
– Ani nie. Skôr by som rád prešiel k veci. Vieš, čo sa ťa chcem spýtať. Rozmýšľal si nad tým? – vynechal Steve tak prepotrebný úvod o počasí či o včerajšom večeri zo vzorovej šablóny rozhovoru veľkých manažérov.
– Áno, rozmýšľal a idem do toho, – odvetil som.
– Dobre teda, môžem prejsť k detailom? – dával mi Steve poslednú šancu.
– Nech sa ti páči, – odvetil som a bol som samé ucho.
Nerozprával dlho. Toto som vždy obdivoval na múdrych ľuďoch. „Striebro hovoriť, zlato mlčať,“ vynorilo sa mi múdre porekadlo. V tých vetách mi jasne a stručne objasnil, čo bude mojou úlohou. Nezabudol ani na negatívne úskalia tejto činnosti a po pár mojich pomocných otázkach sme boli raz-dva na konci rozpravy. Dokonca ešte skôr, ako sa Ráchel vrátila z obchodu s vytúženou sójovou energetickou bombou.
Moja práca začínala v pondelok a celkom som sa na ňu tešil, pretože dokopy nešlo o nič zložité či namáhavé. A hlavne, finančné odmeny boli skutočne vábivé. Na zlé úskalia som kašlal. Odvtedy, ako som splynul s Ráchel, som sa ničoho nebál. Keby som o všetko prišiel, neprišiel by som o nič. Stačila mi Ráchel.
Všetko do seba zapadalo, pretože môj pokrivkávajúci obchodík si zobrali do prenájmu Smajlo s Tinkou. Mali celkom dobrý nápad s kompletnou výmenou sortimentu a úplným otočením smerovania obchodu. Mne už neostávali sily na realizáciu ich plánov, ktoré do mňa húdli každý večer pri pive. Nakoniec som nahovoril ja ich, aby sa nebáli a išli do toho sami. A tak šli. Čas ukázal, že dobre spravili, aj keď Smajlo stále bojoval so svojimi predsudkami, že správny pankáč by sa nemal nikdy poslušne zaradiť do systému a nie to ešte začať podnikať. Ja som sa topil v dlhoch a chcel som zbohatnúť. Jediné riešenie bolo začať pracovať pre Steva.
Keď som za Stevom zavrel dvere, priznal som sa Ráchel s mojím snom. Trpezlivo si ma vypočula a odvetila mi rovnako, akoby som ja odpovedal niekomu, kto by mi porozprával podobný príbeh. Začínal som mať obavy z našich rovnakých pováh.
– Tvoje podvedomie sa len vyrovnáva so strachom, ktorý si si vyrobil. Bojíš sa, že o mňa prídeš. Prepáč, možno to znie z mojich úst namyslene…
– Nie, nie. Máš pravdu, aj ja by som to tak analyzoval. Ale čo tí anjeli?
– Pohodička, nie, hehe? Držia ich tam celé roky v celibáte a v povinnej abstinencii. Musia nám byť stále v pätách a ide ich vyrútiť, keď robíme to, čo robíme, a oni to za nás musia hasiť. Nečuduj sa, že si začali hneď tak bezhlavo užívať. Čo spraví murár, keď dostane padáka na stavbe? Ide do prvej putiky a zleje sa, nie?
– Ty si tam už bola, keď o tom tak isto rozprávaš?
– Ako myslíš, či som už bola anjelom v nebi?
– Nie, pýtam sa, či si už robila na zaoceánskom parníku kuriča. Jasné, že sa pýtam na tvoju anjelskú minulosť…
– Neviem. Keď som sa sem zasa narodila, resetli mi pamäť. Je už na mne, či si v tomto živote spomeniem, kam som sa dostala v tom poslednom. Ale mám tušáka, že som tam už bola.
– Že som ťa tam nevidel…
– Ja som tam nevidela teba!
– Bol som zašitý v kuchyni pri koláčoch, hehe.
– Poď, Klever, idem ťa pobaliť do toho Egypta, lebo ty si v týchto veciach nesvojprávny. Aby sme to stihli. Mat s Veronikou prídu pre nás ráno autom. Zabudla som ti to povedať, včera volali.
Objal som ju. Nahol som sa k nej, že jej dám bozk bozkov. Odmietla celovesmírnu premiéru najnovšieho typu pusy so slovami:
– Čo chceš? Čo si myslíš, že som tvoja sexuálna otrokyňa?
Žartovala a ja som vedel, ako sa to skončí. Vytrhla sa mi z náručia a začala so smiechom utekať po byte. Dobehol som ju v kuchyni a zložil na zem ako tiger ranenú antilopu.
Tá pusa nakoniec prebehla. Najprv sme sa milovali v kuchyni pod stolom. Premiérovo. Posledné panenské miesto v byte padlo ako veža hradu pred Turkom. Keď už som mal hlavu dobúchanú od dosky stola ako prváčik jednotkár od neustáleho zauškovania od prváka grázla, ktorý sedí za ním v lavici, premiestnili sme sa na kuchynskú linku a potom sme skončili ako správni pôžitkári dvadsiateho prvého storočia v mäkučkej posteli. Ak boli naši susedia doma, určite kvôli morálnej záchrane svojich detí pridávali zvuk televízorov do maximálnych znesiteľných hlasitostí. To aby nemuseli svojim deťúrencom vysvetľovať, prečo ten divný pán odvedľa, čo chodí domov iba za tmy, žije iba v noci a cez deň spí, štvrtí svoju partnerku zaživa tupou pílkou na železo. Preto ona tak kričí.
– Krásne balenie kufrov. Také som ešte nezažil, – povedal som.
– Mne je to jedno, môžeš na tej dovolenke stále chodiť v jednom tričku a v jedných trenkách.
– Žijú tam muchy?
– Myslíš, že to bude až také akútne? – spýtala sa ma Ráchel.
– Neviem. Dva týždne je dosť dlhý čas, – povedal som.
– Bojíš sa kŕdľa hmyzu obletujúceho tvoje zadné partie?
– Bojím sa mäsiarky, ktorá mi vyletí z pipíka, keď pôjdem cikať.
– No lepšie, ako keby ti odtiaľ vyliezol potkan.
– No fúúúj, ty si ale nechutná! – odvetil som.
– Nemáš rád toto zviera? – spýtala sa ma Ráchel.
– Mám rád všetky živé tvory, kým nevyliezajú z môjho tela.
– Raz budú, ale to už nebudeš živý, – povedala Ráchel.
– To ma netrápi. Som zmierený so smrťou, ak budeš stáť pri mojej posteli.
– Určite si zmierený? To dokážu len veľkí ľudia, – odvetila Ráchel.
– Nie som zmierený, lebo ak tam nebudeš, budem trpieť.
– Každému podľa jeho želaní.
– Boh s tebou, amen, zabudla si dodať, – vzdychol som.
– Zaujímavé, ako sme rýchlo prešli od mäsiarky k Bohu, – povedala Ráchel.
– Boh je všetko a je všade. Nepohli sme sa ani o kúsok, stále sa bavíme o tom istom.
– Takže sme zasa pri tom istom, u toho vrcholu pyramídy, pri konaní dobra, pri nekonečnom čerpaní vesmírnej energie, o nájdení samého seba a uvedomení si Boha v sebe samých. Je to uzavretý kruh, len používame iné slovíčka.
– Myslíš si, že všetky tieto princípy sú pravdivé? – spýtal som sa.
– Nikdy neobjavíš celú pravdu. Zaregistruješ iba jej odlesk.
– Správne. Vždy ju vidíš adekvátne k svojmu stavu vedomia a podľa ostatných vonkajších okolností, – pritakal som.
– Nevieš nič, kým nepochopíš úplnú a záverečnú pravdu, – vyslovila ticho Ráchel.
– Týmto si spravila, okrem pár jedincov na svete, z celého ľudstva stádo tupo chodiacich debilov potulujúcich sa slepo od jednej životnej udalosti k druhej. Trpiacich, radujúcich sa, hľadajúcich, tešiacich sa, nechápajúcich. Veselosmutné postavičky tancujúce na rozpálenej panvici života. A tam hore nad nami niekto len prilieva olej a mieša to obrovskou varechou.
– Miešame to sami. Našimi skutkami. A už je to rozpálené a rozmiešané pekne dávno, ide to už samé svojou zotrvačnosťou. Čaká sa len na to, kedy dôjde plyn či elektrika vyrábajúca to teplo pod panvicou, – dodala Ráchel.
Potom sme už len mlčali a každý osve prežívali tú svoju osobnú rolu hranolčeka na pekáči. Jedinú výhodu som videl v tom, že sme boli spolu s Ráchel spečení do jedného kúska a tá spaľujúca žiara nás tým pádom úplne míňala. „Dokedy?“ pýtal som sa.
Neskoro poobede odišla Ráchel domov pobaliť sa. Pred spaním som jej poslal esemesku:
„Maličká, želám Ti naklonenú noc plnú ticha a papradí istoty, ktoré Ťa ovinú do lona bezbolestnej ničoty a hluku, ktorý je nepočuteľný. Som na polceste k Tebe. Stretneme sa v sne ako každú noc…“
Odpoveď prišla obratom:
„Vždy, keď Ťa objímam, cítim akúsi nesmiernu silu a neuveriteľný pocit šťastia a lásky. Ty si ten prútik, čo ma ženie dopredu a šepká mi, že sme tu jeden pre druhého navždy, nech sa deje čokoľvek… Tak v sne, Tvoja Ráchel.“
Zaspali by ste?
Hirax
