Oci, keď dorastiem, budem žiť v policajnom štáte?

– Pre Boha, prečo sa pýtaš Maťo? – spýtal sa otec svojho čerstvo osemnásťročného syna.

– Hmhm, ja neviem, mám taký dojem. V piatok sme sedeli večer v pube a vtrhli tam policajti. Kontrolovali občianky, hlavne mladistvým…

– Na to sú zákony, občan ich musí dodržiavať.

– Ja to chápem, že moji kámoši, čo ešte nemajú občianku, by nemali piť alkohol, ale aj tak sa mi to zdá nejaké naopak… – zosmutnel Maťov hlas.

– Čo je naopak? – nedalo otcovi. – Alkohol môžu piť len ľudia od osemnásť vyššie. Čo je na tom také nepochopiteľné? Áno, čítal som to vyhlásenie náčelníka polície v novinách. Tie razie budú v Martine na každodennom poriadku, každý víkend. Nech si dajú tvoji maloletí kamaráti radšej pohov, – dodal otec profesorsky a ďalej si čítal noviny.

– Naopak je napríklad to, že minerálka, či nealko stojí dvakrát toľko, ako obyčajné pivo desiatka. Prečo teda štát nesmeruje zákony tak, aby tomu tak nebolo. Takto všetkých mladých vyženú z diskoték, pubov, klubov a krčiem do ulíc, do šede sídliska, do rozpadajúcich sa areálov posocialistických škôlok, do pivníc, za výťahové šachty, do náručí striekačiek a drog…

– Nepreháňaj… a dúfam, že drogy si ešte neskúšal!

– Oco, k tráve sa dá dostať ľahšie ako k cigaretám. Taká je realita. To je ale v poho, horšie je, že teraz sa dosť rozmohol perník. Nie, nemusíš sa ľakať, – hatal Maťo pravdu, lebo otec zrazu odložil noviny a priblížil svoje oči na dostrel synových, – ja takéto veci skúšať nemusím, v tom mám vďaka tebe a mamine jasno. Ale poznám ľudí zo školy, čo na tom šlapú.

Otec mlčal. Nevedel, čo má povedať. Maťo sa ho chcel spýtať, či vlastne vie, čo v slangovej reči mladých znamenajú výrazy ako perník, kaviár, emo či torrent, ale nechcel spomaliť dialóg, lebo otázok mal pripravených ešte veľa.

– Jeden chalan kúpil za tridsať báb recept na varenie pika. Plus musel ešte investovať do náradíčka – hrncov a tak. Hodí mu to štyridsať papierov mesačne. Nemyslíš si, že tí fízli by mali radšej riešiť takéto veci? Veď kopec mladých na tom zahučí zdravím…

– Maťo, prestať sa takto vyjadrovať! – zahriakol otec syna.

– Prepáč…, – ospravedlnil sa Maťo, ale nepokračovať mu nedalo. – Spomínaš si, keď v Nitre v októbri riešili tých neonacistov? Následne na to kukláči spravili raziu v martinskom klube Elefant. Bolo to na Latino párty. Dokopy nič nenašli, ale dopad bol taký, že zakázali punkové akcie. Chápeš to? Nakoniec na útok fašistov doplatia pankáči, ktorí sa v tomto štáte pomaličky jediní verejne hlásia k otvorenému odporu voči fašizmu a rasizmu. Kukláči vtedy robili veľa represívnych akcií, ale úplne na inom póle – na alternatívnych, rockových, punkových, či metalových akciách. Alebo na diskotékach – to čo je za kravina?!? Myslíš si, že tam nájdu, zmonitorujú, či rozbijú nejaké skinhedskú, či fašistickú partiu? Naopak, tí policajti bijú práve tých, ktorí v pouličných bitkách nastavujú vlastnú kožu a robia vlastne ich robotu, za ktorú sú platení oni. Je to choré a paradoxné, nemyslíš?

– Milý synu, trošku mi to pripomína Franka Zappu. Ten raz povedal toto: Rockovú žurnalistiku robia ľudia, ktorí nevedia písať. Zostavujú historky z rozhovorov s ľuďmi, ktorí nevedia hovoriť, aby pobavili ľudí, ktorí nevedia čítať.

– Vidím, že už vieš, kam mierim. Celý systém je smiešny. A keď nevie kam s „konopím“, pritvrdí. Je to len znak toho, že sa im situácia vymyká z rúk, pretože riešiť ju nevedia. Represívne akcie, kukláčske razie – len samé násilie, obušky, krik, policajti, húkačky, desiatky policajných áut, krv, hrubá sila zakoplexovaných kožohlavcov v uniformách… Len aby sa čosi popísalo, zmedializovalo, vykázalo, zaspisovalo a verejnosť bola oboznámená, že sa niečo deje. Síce zle, ale to je jedno, hlavne že nám nakŕmia hlavy. Keby tento štát povolil pred rokmi vyučovanie jógy na školách, po rokoch by bol pozitívny dopad podľa mňa priam citeľný. Ale to by sme sa dostali k otázke odluky cirkvi od štátu a tú vôbec nevyriešime, lebo za tým sú zasa len obrovské peniaze a nič viacej.

– Je to smutné synu, ale za všetkým je politika. Boh a Ježiš je aj v tomto prípade na druhom mieste. Ale tiež sa mi nepáči, že peniaze človeka, ktorý sa v tomto štáte nehlási k žiadnemu náboženstvu, idú na cirkev. Malo by to byť ako v Amerike – tak si každý daňovník začiarkne, kam pôjdu jeho dane. Ver mi, že ja by som ich radšej videl v detských domovoch, starobincoch, zdravotných ústavoch, ako v zlatých reťaziach, či diamantových korunách na hlavách vypasených biskupov.

– Oci, tebe sa napríklad páči, že štát možno uzákoní zákon, že koncesionárske poplatky budú platiť všetci, aj tí, čo nemajú televízny prijímač? – zmenil oblasť rozhovoru Maťo.

– Ale tam idú peniaze aj na rozvoj kultúry spojenej so zväčšovaním povedomia slovenského národa. Musíš to brať aj takto, – balancovala hlava rodiny nad správnou odpoveďou.

– Otec, teba zaujíma program o nejakých starých tetkách, čo celý život maľujú hrnčeky? Alebo „tvrdo metalová“ hitparáda Poltón? Pre mňa za mňa, nech prestanú vysielať aj zajtra. Znie to tvrdo, ale taká je moja realita. Nepozerám, neplatím. Pozerám iné, im zaplatím. Aj tak nadobúdam dojem, že tieto „papierovo“ najhlavnejšie média slúžia len ako hlasná Ficotrúba. Veď kým vysielalo rádio Rebeca, nepočúval si nič iné, iba ich frekvenciu. Ale peniaze si dával na Slovenský rozhlas, ktorý si ani raz nenaladil. Teda ja som ťa ho počúvať nikdy nevidel… Vidíš tam aspoň štipku logiky a férovosti?

– Na to mám jeden vtip. Japonskí turisti míňajú v autobuse budovu Slovenskej televízie a sprievodkyňa im vraví: Po ľavej strane si môžete pozrieť Slovenskú televíziu. Na to ozve jeden Japončík a pýta sa jej: A na ktorom poschodí v tej budove sa nachádza?

– Slovenská televízia je len obrovský žrút peňazí, dopad socialistického megalomanstva, rodinkárske dohadzovanie kšeftov a potom samozrejme ťažký tlak na manažérske oddelenie, ktoré nemá šancu vyťažiť z reklám peniaze na chod celej tejto obludy. Ale našťastie – je tu štát, ten podojí občanov. Nemôže si predsa dovoliť prísť o páčku na ovládanie ľahko ovplyvniteľných ovcí.

– Rozprávaj prosím ťa potichu! Chceš, aby nás niekto počul?! – zavelil otec, ale Maťo sa rozohnil:

– Od prvého zavedú Euro a všetci obyvatelia našej republiky na to doplatia. Prečo to v náš prospech neodklonia, keď Česi si na to s prehľadom počkajú? Veď majú sledovať dobro väčšiny? Prečo nespravia spoločné referendum s otázkami koncesionárskych poplatkov, odluky cirkvi od štátu, či zavedenia Eura? Sú tí naši politici až takí slepí, keď nechcú počuť, čo vlastne občan chce? Alebo sa hodí slovíčko skorumpovaní? Ak niečo naši politici bravúrne ovládajú, tak je to byť hluchí k občanom. Vláda chce mať k dispozícii údaje o tom, s kým telefonujeme, aké stránky na internete si pozeráme, aký máme pohlavný život či politický názor, aké vyznávame náboženstvo, ale i to, akými chorobami trpíme my a naši blízki. Za chvíľku nám do tela nastrelia čip a slovko „freedom“ zmizne zo slovníkov. Necítiš, kam to všetko smeruje? Politici sú obyčajní populistickí klamári, čakajúci na naše tiché rituály poslušnosti. Orwellove prasce, snažiace sa naučiť chodiť po dvoch. Lízači osakovaných eurorití s nacvičenými podmaňovacími gestami a nahodenými skrášľujúcimi maskami. V Bruseli písknu a halušky s bryndzou budeme potajmo vyjedať v nedeľu v pivnici. Sú to slizké bábky väčšinou sledujúce len svoj profit, ktoré pre nás neúnavne vydávajú zákony a zákazy. Nahovárajú nám potreby a vzbudzujú nádeje. Dávajú nám sľuby, ktoré potom aj tak nikdy nedodržia…

– Ticho Maťo!!!

– Otec, ty sa bojíš?! Ešte si mi neodpovedal: Keď dorastiem, budem žiť v policajnom štáte? Pretože ja mám strach, že áno…

Hirax

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *