Zobudili ma policajti. Vraj nech nepohoršujem okolie. Slnko už bolo za polovicou svojej každodennej púte, mohlo byť okolo druhej až štvrtej poobede. „Vstávajte občan!“ kričal na mňa nejaký tieň z okienka policajného auta. „Čo… čo je?“ snažil som sa zareagovať „Bol som na turistickej túre a zdriemol som si tu. Nohy ma už nevládali niesť…“ „Mám dojem, že aj močový mechúr to už nevládal uniesť, čo?“ spýtal sa ma s pohŕdavým úškrnkom fízel. Sklonil som hlavu a zbadal fľak na mojich nohaviciach. Pošťal som sa. „Asi ma ocikal potulný psík pán seržant. Však v sebe nájdete súcit a zaveziete ma domov? Máte nás za naše dane chrániť a zároveň nám aj pomáhať. Vidím vo vašich očiach, že nepoviete nie,“ povedal som prosebne. Okienko na aute sa v tichosti zavrelo a motorizovaná hliadka pomaličky odišla.
Boose
Zavrel som oči. Bol som opäť sám. Len pokoj a mier. Púšť a ticho. Vyhral som? Ale do kedy? A vlastne nad čím som vyhral? Bojoval som s niekým? Súperil som vlastne s niečím okrem so sebou samým? Musím každou sekundou zisťovať, aký som slabý? Ja plus celé ľudstvo, všetci tí obyčajní človiečikovia plahočiaci sa touto zemeguľou hrajúci sa na bohov? A pritom stačí tak málo a máme po nálade. Sme obyčajné bábky, ktoré nevedia pracovať s vesmírnou energiou. „Ja osobne sa musím ešte veľakrát narodiť, aby som pochopil, že sa dá kráčať aj kratšou cestou,“ spomenul som si na deduška. Toto bola tá výhra? Toto zistenie? Tak potom ďakujem pekne… Z mojich úvah ma vytrhlo zvonenie mobilu.
„Klév?“
Volala mi Nika. Moja posledná láska, ktorá mi dôkladne objasnila význam slova paroháč. Stále som nemohol uveriť displeju. Nepočul som jej hlas minimálne tri týždne.
„Áno?“
„Čo robíš?“
„Čo mi voláš?“
„Je mi smutno.“
„Áno? Čo ti zomrel škrečok?“
„Nie, niečo iné vo mne zomrelo a chýba mi to.“
Moja nedôvera k mobilu narastala.
„Ty si si asi zmýlila číslo. Chceš volať tomu svojmu „Karolovi“ a vytočila si omylom mňa, všakže? Tak čus, stretneme sa v ďalšom živote.“ Chcel som to vypnúť, ale nejaký úpenlivý hlások na druhej strane ma zadržal.
„Kléééév, kde si? Môžem za tebou prísť? Musím ti niečo povedať.“
„Ležím tu obšťatý, po krásnej opici, na jednej ulici,“ zanôtil som hiphoperovsky.
„Hehe, som rada, že máš dobrú náladu. Si domka, áno?“
Zrazu som zbadal, ako sa ku mne opäť blíži to fízliarske auto. Kopol som do vrtule.
„Nika, obratom pre mňa príď na aute. Ak to nestihneš, nájdeš ma vo forme utiahnutého vystrašeného zvieratka v policajnej klietke. A zober si respirátor na dýchanie a igelit.“ Nadiktoval som jej adresu. Ničomu nerozumela, ale sľúbila, že do troch minút príde. Dal som jej pol hodinu, predsa len, bola to žena.
Okienko sa pomaličky začalo posúvať dole. Povedal som si, že zaútočím ako prvý.
„Ste horší ako jehovisti,“ usmial som sa do opálenej bravčovej tváre policajta.
„Občiansky preukaz!“ vyštekol mäsitý nahnevaný jazyk.
Začal som voliť jednu z nasledovných odpovedí: a, „To je čo?“ b, „Nemáš cígo?“ c, „Ešte slovo a si mŕtvy muž!“ d, ,,Strč sa do riti ty vyžraté prasa!“ e, „Máš tri sekundy na to, aby si vystrelil aj s tým tvojim priblblým kolegom na tej vašej rozheganej káre sakramentsky ďaleko od mojej osoby. Raz -dva -tri!“. Rozhodol som sa ísť na to.
„Prepáčte pán príslušník, ale skutočne už idem. Letí pre mňa kámoška na aute. Aha, aby ste mi verili, už sa aj dvíham a kráčam jej naproti.“
„Ak tu budeš aj za desať minút, keď sa budeme vracať, neskončí to dobre. Dovidenia obšťan,“ zasmialo sa výdatným smiechom to rozprávajúce vrece naplnené tukom. Auto sa pohlo.
Vo mne sa pohlo niečo iné, pretože Nika práve vystúpila zo svojho auta a kráčala ku mne lahodným krokom v minisukni pripomínajúcej opasok. Hneď bolo jasné, že nič nenechala na náhodu. Mierila ku mne a nemohla uveriť vlastným očiam. Na tvári mala výraz ruského vojaka vracajúceho sa z fronty, ktorý keď odchádzal do boja, mal len dve čerstvo narodené deti. Lenže teraz otvoril dvere na svojej zemlianke a kukalo na neho sedem hladných detských tvári, jeho strapatá ženuška a nejaký cudzí chlap. A tak vytiahol samopal. Nika vytiahla servítku. Ruský hrdina to najprv naprášil do ksichtu toho muža a potom narobil kašu zo všetkých ostatných detičiek, ktoré nepoznal. Nika si utrela slzy. Chlapík si očistil hlaveň a sarkasticky poznamenal: „Dúfam, že to neboli susedovci na návšteve. Čo máme na obed?“
„Toto je obraz tvojej duše?“ spýtala sa Nika a prstom zacentrovala na môj rozkrok.
„Moja duša je prázdny kráter. Občas sa začne zaceľovať, ale potom príde tisícka nákladných áut a vysype mi do neho opäť plné vlečky životnej beznádeje a prázdnoty.“
„Mám dojem, že teraz prišli aj nejaké cisterny a niečo do neho aj vyliali.“
Neodpovedal som. Moje telo a jeho stav boli jasnou odpoveďou aj pre človeka, ktorý sa narodil s plastelínou miesto mozgu.
„Ako si sa sem dostal?“
„Včera som vybehol so Smajlom na pivko…“
„Stačí, už si mi odpovedal.“
„Vždy som chcel mať inteligentnú ženu.“
„Klever, ale veď ma máš,“ sklonila na mňa Nika svoje smutné oči. Stále som nechápal o čom točí.
„Mám v duši prázdny kráter. Občas sa začne zaceľovať, ale potom príde tisícka…“
„Pssst! Toto som už počula. Sadaj ty trdlo. Vo dverách je tesková igelitka.“
„Fúúúj, v žiadnom prípade nebudem podporovať nadnárodné organizácie! Nemáš igelitku s logom vašej rodiny?“
Neodvetila, iba naštartovala premiestňovadlo a vyrazila. Doma som sa ospršil. Nika zatiaľ uvarila čaj.
„Vraj si odišiel z telky. Čo teraz robíš?“
„Chodím sa opierať o strom.“
„O ten náš strom? Keď si predstavím, koľko sme sa pri ňom nabozkávali…,“ zvlhli jej oči.
„Pýtal sa na teba. Vraj ako sa máš a či neprídeš. Nevedel som mu odpovedať.“
„Určite si nájdem čas. Aj mne chýba.“
„To vravia všetci, ale len na smrteľnej posteli sú schopní to vykonať,“ poučoval som, „mala by si sa poponáhľať. Vraj tu už nebude dlho medzi nami.“
„Nerozumiem. Veď vyzerá zdravo.“
„Neviem. Ale rastliny a zvieratá to cítia. Nie sú bezcitní ako my.“
„Narážaš na mňa?“ zvlykla Nika.
„Narážam na ľudstvo ako celok. Teba nevynímajúc.“
„Klever, moc mi chýbaš. Spravila som najväčšiu chybu na svete. Prosím ťa, odpusť mi.“
„Ale veď sa som ti odpustil. Všetko podľa vzoru: odpúšťajte ľuďom, ale neodpúšťajte im ich činy.“
„Daj našej láske ešte jednu šancu. Ľúbim ťa!“ rozplakala sa Nika a ja som nevedel, čo mám robiť. Vždy som bezradný, keď niekomu začnú padať slané perly z očí.
„Ale veď chodíš s tým jebom z lesa, či nie?“
„Neľúbim ho. Nič pre mňa neznamená. Všetko mi zobral. Našu lásku, teba, náš svet, všetko… najradšej by som sa k tebe hneď vrátila.“
„Ale ja už nie som ten, ktorého si poznala. Moja budúcnosť a sny spadli na dno priepasti, kde sa rozbili na márne kúsky. Všetko na tomto svete mi je už ukradnuté.“
„Ľúbim ťa Klever celým mojim srdcom a pomôžem ti všetko opäť nájsť.“
„Paráda! Najprv mi všetko zoberieš a teraz mi to pomôžeš všetko pozbierať. Tak poď, ešte maľuj plnofarebný obraz do kopy uhlia.“
Mlčala a tichučko fňukala do ticha izby. Kde niet slov, tam niet ani pomoci. Zapol som nejaký film. Zatúlili sme sa do deky a potom aj do seba. Chcel som si spomenúť na Niku, ale zistil som, že už nemusím. Ležala vedľa mňa. Hladkal som ju po chrbte, ako mačiatko po jemnom kožúšku. Bolo jej očividne dobre. Na rozdiel od môjho tela, ktoré sa ešte triaslo po včerajšom alko výlete. A čo moja duša? Tá si hovela v olejovom kúpeli spokojnosti. Teda až dovtedy, kým mi Satan neprihral myšlienku na Veroniku – otrokyňu z raňajšieho duelu. Začal som dostávať chuť na sex. Chemická reakcia spodnej čakry nenechala na seba dlho čakať. A tak som do hladkania zapojil aj nechtíky. Nika slastne vzdychla. „Aj ja raz môžem niekoho spraviť paroháčom, nie?“ spýtal som sa v duchu sám seba. „Máš predsa pravidlo, že sa nebudeš chytať žien, ktoré sú zadané, nie?“ mával vo mne vlajkou ostražitosti strážca morálky. „Aké požičaj – také vráť!“ prísne som ho zahriakol. Už mi neodpovedal. Žiadna odpoveď – dobrá odpoveď a tak som šiel do toho.
Hirax
