Je to totiž najlepšie spojenie pre vyliečenie oboch zúčastnených vo vzťahu. Obeť sa má naučiť hovoriť „nie“, tyran má pochopiť nezmyselnosť fackania a je jedno, či ho koná rukou, alebo slovom. Ak bude obeť neustále mlčať
a odmietne hľadať rôzne cesty, ako vysloviť agresívnemu energetickému upírovi „prestaň robiť toto a hento, mňa to bolí!“, nepriamo vyzýva ubližovateľa, aby ešte viac pritvrdil.
V takejto vzťahovej konštelácii sa môžete školiť v hľadaní súvislostí prečo váš partner koná ako koná. Nazriete do jeho detstva, pravdepodobne tam nájdete jedného rodiča, od ktorého tento chorý program odkukal, pochopíte schému, prečo uchopil práve takýto krutý a slabošský nástroj. Neprídete však na nič iné, iba na to, „že mu bolo a je zle“. Keďže nik z nás nechce byť na dne, štverá sa hore. A nevybral si na to nikoho iného, leč vás.
Radím zamerať sa na seba. Pochopiť osobnú pozíciu obete, ktorej je v tejto partnerskej polohe taktiež nedobre a začať konať (viac v druhom dielyŠlabikára šťastia). Bolesť vás bude viesť k cibreniu sa umeniu komunikácie, preciťovaniu „čo vlastne chcete“ a či sú vaše odpovede a konanie v súlade s vašim vnútrom. Ak sa zameriate na plač a vinenie druhého pri sťažovaní sa „kávičkovej terapeutke“, váš vlak osobného bôľu sa bude neustále rútiť ďalej. Neverte, že situáciu vyrieši infarkt „zrúdy“, skôr vy kráčate k nejakej chorobe (škrtám).
Modlenie pomáha, ale v prvom rade radím konať a využiť vzťah plný neúcty, nerešpektovania a nepodpory na vlastnú sebapremenu. Nie ste v takomto vzťahu náhodou. Páry typu „obeť-obeť“ či „tyran-tyran“ takmer neexistujú. A viete prečo? Lebo neliečia.
Paľko von Na vzťahy sa zamerjako
