Počkal si naň. Ako vystrkovalo lúče, vhuplo mu naivne do vreca. Hlúpe…
Kráčal na tržnicu. Všetci preľaknute šomrali, vraj kde sa pominulo slnko, že už malo byť dávno na oblohe. Stisol pevnejšie vrece.
Vo vrave obchodu začal ho ponúkať. Nik mu neveril, ale potom sa spustili sumy. Keď bola hora zlata tretíkrát odklepnutá, uvoľnil vak.
Noc sa zmenila na deň, ľudia si chytali oči. „Lotor, ukradol slnko!“ a už ho aj niesli na popravisko.
Povraz škriabal mu krk, keď sa zrazu slnko ozvalo z lavice svedkov: „Je nevinný! Celé popletené som omylom vošlo do jeho vreca. O ničom nevedel.“
Pustili ho.
…
Odvtedy, keď začul niekde hádku, či zacítil zlobu, všetkým hovoril o slnku. A ono mu z nebies hladilo úsmev…
Buďte šťastní, Hirax
