O vlkoch
Prečítal som si knihu O vlkoch a ľuďoch, bola skvelá. Došlo mi, že drvivá väčšina ľudí má otočený pohľad na toto zviera. Napríklad sa vraví, že vlk je nenásytný a zabije všetko s čím sa stretne len tak z roztopaše, či keď sa rozbesní. No v knihe sa opisuje záver z jedného pozorovania určitého revíru, ktorému vládla vlčia svorka (kým teda nemigrovala). Záver? Z 96 losov, ktorí začali pred vlkmi utekať 43 ušlo, 34 bolo obkľúčených, ale nestrhnutých k zemi, 12 zaujalo úspešný obranný postoj, 7 bolo napadnutých a z nich 6 zabitých a jeden zranený a ponechaný svojmu osudu. Nie je teda pravda, že vlk je hlúpe a nenásytné zviera. Vie koho a prečo usmrtiť.
Z rozprávania Indiánov a Eskimákov, ktorí mali s vlkmi najväčšie skúsenosti priam na posvätnej prírodnej báze a nesmierne toto zviera uznávali pre jeho lovecké schopnosti a umnosť vycítiť, kde sa korisť nachádza, či bude putovať. Opisovali, že vlk akoby pred usmrtením vykonával takzvaný „rituál smrti“. Jedná sa o sekundy, kedy predátor a obeť hľadia na seba upreným pohľadom. Spomínaní ľudia opisovali, že ak obeť vyslala čosi v podobe „poď, teda budeme bojovať“, prípadne „prosím, ešte ma nechaj žiť, lebo potrebujem dochovať mladé“, vlčia svorka zviera neraz pustila, čo dokazuje vyššie opísaná štatistika. Samozrejme, museli tomu byť naklonené okolnosti, že neboli extra vyhladovení…
Neskôr biológovia pokračovali v tomto výskume, kedy došli k domienke, že keď vlk vnikne do ohrady domestikovaných zvierat, ako sú napríklad kravy či ovce, ktoré už dávno nežijú v autentickej prírode a o veľa interakcií už boli obraté, a napríklad ovca nevie v „dialógu smrti“ predátorovi odpovedať a vlkovi sa namiesto „komunikácie na úrovni“ dostáva od nej „hlúposti“, môže sa niekedy rozbesniť a usmrtiť veľa jedincov (boli prípady, kedy takto vlk zabil aj dvanásť ovci). Čo viedlo k mýtu, že vlk je nenažraté, hlúpe a zdivočelé zviera.
Príroda je mocná. Ľudia stratili kontakt s ňou, nerozumejú jej, vo svojej spupnosti a nadradenosti si domysleli, že môžu bez zodpovednosti vraždiť a ničiť. No nie vždy tomu tak bolo…
Raz mi jeden pán na Východnom Slovensku rozprával, že za čias jeho mladosti (päťdesiate roky) žili ľudia vo väčšej spojitosti aj s divými zvieratami. Opísal mi príhodu, kedy jeden rok bola naozaj krutá zima a vyhladovení vlci prišli ku kraji dediny. Neprišli zabíjať, prišli za denného svetla poprosiť o jedlo. A domáci im čosi dali, lebo vedeli, že prišli v mieri požiadať… Potvrdzuje to starý sociologický vzorec – keď je zle, všetko sa spája. Keď je dobre, ľudia sa oddeľujú, druhí ich nezaujímajú…
O ľuďoch a zvieratách
Aká veľká podobnosť existuje vo svete zvierat a spoločenstvom ľudí. Každý jeden druh zvieraťa je v hrierarchii potrebný, ak vymrie, bude to mať dopad na celú živú sústavu a nejaký čas sa z toho príroda bude otriasať. Tak aj každá jedna rasa a každý jeden samotný človek je na Zemi potrebný. Keď umrie, rodina sa z toho nejaký čas spamätáva, rozdeľujú sa povinnosti a úlohy zosnulého a po čase ide chod života ďalej. No dopad na sústavu to bude mať…
Zvieratá nestoja na rovnakom piedestály, každé z nich má svoju pozíciu v rebríčku. Komárovi, žabe, slonovi či levovi – každému sa inak žije. Podľa osobných obdarení dostávajú svoje privilégiá, výhody, ale aj zodpovednosť. Tak je to aj u človeka – ak nepracuje a je povaľač, nemal by komentovať bohatého človeka, ktorý na kvalitu svojho bytia a materiálneho bohatstva denne pracuje dvanásť hodín. Každému nech sa dostane podľa toho, ako priložil ruku k dielu. Mimo teda ľudí, ktorí fyzicky či psychicky nemôžu. Týmto treba pomáhať, veď tak sa vraj ľudstvo odlišuje od zvierat, kde panuje tvrdý zákon – slabší a chorý je zjedený silnejšími. Späť k myšlienke: Nie každý z nás môže byť chirurgom, právnikom, lekárom, kňazom, učiteľom, ale ani stavbárom, šičkou či roľníkom. Niet človeka, ktorý by nemal obdarenia. Kto ich objaví a uchopí s rozumom a srdcom, dostane sa mu aj hojnosti (ak mu to spoločenské zriadenie dovolí a nemá v ceste vložené skryté bloky).
Ako vo svete zvierat existujú komáre či planktón ako základný pokrm pre mnohých, sú v nej ale aj kojoty, ktoré žerú mrciny, či levy, ktoré sa nemusia báť nikoho. Vo svete ľudí je to podobné – nachádzajú sa medzi nami tiché pracovité myšky (hovnivál, neúnavné vtáky…), múdri vedci (delfíny, sovy..), šikovní remeselníci (vydry, mravce…), pracanti (včely…), ale aj lenivci (leňochod…), zlodeji (osi…), špekulanti (kukučka…), „zvery“, ktorí ohovárajú, klamú a degradujú iných (kojoty a iní mrcinožravci…). No sú medzi nami aj vnútorne mocní (orly, levy…), ktorí napriek útokom lačných pevne stoja a idú si za svojim životným poslaním.
Neberte prosím vás tieto prirovnania ako urážku dajakého zvieracieho druhu. Ja viem, každé robí záslužnú činnosť, len sa na to treba pozrieť z vhodného uhla pohľadu. Tak aj človek, ktorí rozširuje intrigy, prejavuje sa k druhým neúctivo, či fyzicky ubližuje iným, má svoje poslanie – zobúdza a navádza slabých k liečeniu a zosilneniu.
Vyššie som spomínal myšlienku: „Keď je zle, všetko sa spája“. Na vysvetlenie si stačí prečítať trilógiu od Ali Rachmaninovej, v ktorej opisuje roky po socialistickom prevrate v Rusku, keď komunisti pobrali ľuďom role, majetky a zakázali podnikať, nastal totálny hlad. Vtedy sa ľudia z miest začali sťahovať na vidiek, aby mohli sadiť a pestovať si. A začali sa spájať… Vždy keď príde hospodárska kríza či vojna, ľudia sa začnú spájať. No keď je dobre, ľudia sa oddeľujú, druhí ich nezaujímajú. Vlci sa medzi sebou rovnako tak pobijú o svoje miesto vo svorke, ale potom opäť držia spolu (mimo vylúčených vlkov a samotárov). Ak sa odrazím z tohto sociologického vzorca, vychádza mi z toho, že v súčasnosti sa máme veľmi dobre, lebo mnohí ľudia sa teraz rozhádavajú, škodia si, no cestu späť k sebe už nevedia a nechcú nájsť. Oddeľujeme sa. Neuvedomuje si, že žijeme v mieri a dostatočnej hojnosti. Málo ďakujeme. Kde je slepota a pýcha, zákonite prichádza pád. Mali by sme si brať príklad od vlkov: Po hádke sa opäť zomknú a spoja sa za spoločnú vec svorky.
Pavel
