Všimol som si, že určitá skupina ľudí v súčasnosti svoju energiu a lásku prehnane investuje do zvierat. Neberte to ako útok na svoju osobu, ak popis sedí na vás. Úcta k prírode, stromom, rastlinstvu a všetkým druhom zvierat je pre mňa na vysokom a prepotrebnom osobnostnom stupni. Všetko živé si zaslúži úctu, lásku, ochranu a podporu, ale…
… ale všetko tu na Zemi podlieha určitej hierarchii a ak viac zachraňujete zvieratá, no seba, či ľudí dávate nižšie, niečo vám táto skutočnosť hovorí. Nie málokrát za to môže ťažké detstvo, zrada zo strany ľudí alebo od partnera, ktorá človeka dovedie k nedôvere voči ľuďom či opačného pohlavia, až dokonca k odporu voči mužom, ženám, ľuďom… Nie je to harmonický postoj.
Občas mi ľudia oponujú: „Žiadna hierarchia – manžel, deti, ja, naše mačky, pes a potkan – nik nie je viac, všetci sme si rovní, sme rodina!“. Vzťah k strýkovi je iný ako k vašej manželke, bzdocha nemá v prírode rovnaké postavenie ako lev, tak ani láska k mačke by nemala byť rovná láske k vášmu dieťaťu. Jedine ak ste na úrovni Ježiša či Budhu, ktorí naozaj dosiahli všelásku najvyššieho pozemského stupňa. Ak ste, ďalej nečítajte…
Podľa mňa všetok prehnaný prístup k niečomu najviac hovorí o samotnej osobe – o prázdnom vnútre, vyhorení, neviere v seba, neláske voči sebe… Vtedy sa daná bytosť vo svojej osobnej vyprahnutosti začne čoraz viac upínať na zdroj, ktorý jej poskytne uspokojenie, lásku, nehu, pochopenie, realizáciu… Tak predimenzovaný prístup k práci (workoholizmus), premrštená charita, prehnaná citová väzba na dieťa, partnera, rodiča alebo zaslepené extrémne zachraňovanie a starostlivosť o zvieratá, kedy sú tieto nemé a úžasné bytosti dané na najvyšší piedestál, môžu danému človeku hovoriť: Buď je to o mojom egu – „nech to všetci vedia, chvália ma, hovoria o mojej záslužnej činnosti“, ale väčšinou to môže signalizovať precitlivelosť, ktorá sa hojí smerovaním k bytostiam, ktoré lásku vždy opätujú a nekalkulujú. Lenže ak sme sa narodili ako ľudia, mali by sme dať na poriadok naše pošramotené vzťahy s inými ľuďmi, ale hlavne prístup voči sebe.
Predošlé generácie vnímali a chovali zvieratá hlavne z dôvodu úžitku, no teraz mám dojem, že dnešný „človek moderný a civilizovaný“ sa prehupol do módu, aby si cez zvieratá dotankovával svoju emocionálnu vyprahnutosť. Kto číta Šlabikáre vie, že tvrdím stále to isté: Nech našim zdrojom je naše vnútro a nie vonkajšie okolnosti. Keď ste raz šťastný, prijímate a milujete sa, vylieva sa to z vás do všetkého s čím sa stretnete. Tok je obojstranný, vracia sa vám. No prepiate konanie vedie k strachom a tak sa ľudia boja o majetok, vzťahy, zdravie, zvieratá… Nemáme sa báť, máme žiť. Nemáme bojovať, máme dávať na poriadok bez toho, aby sme sa stali extrémistami.
Iné je, keď má ktosi osemdesiat rokov, potomkovia sa o neho nezaujímajú a zostala mu na láskanie cica na gauči. Ale i tak hovorím – neprestať žiť, spájať sa s ľuďmi a novým ide v hocijakom veku. Tak mi aj niektorí oponujú zvýšenou empatiou voči utrpeniu zvierat. Kto má v sebe takúto zvýšenú citlivosť vyvierajúcu z adekvátneho duchovného stupňa bytia, už nekričí, neviní, nenadáva, iba pomáha. Nebojuje, neplní sociálne siete nenávisťou, šíri lásku cez reálnu pomoc, no nikoho nepripomienkuje, nenapáda, neodsudzuje. Je to veľký rozdiel.
Predpokladám, že za tento blog schytám nemálo kritických reakcií. Kto však číta srdcom vie, kam mierim: Zlatá stredná cesta. Pravá miera. Máme zachraňovať a pomáhať slabším, chrániť prírodu a zvieratá, svojim osobným postojom a konaním mať všetko cítiace na Zemi v úcte. Desať rokov som vegetariánom a to kvôli tomu, že dnes nie je problém zdravo sa stravovať bez toho, aby som musel podporovať mechanizmus „chovania a zabíjania zvierat“, no nikdy som si neodsadol od ľudí, ktorí vedľa mňa jedli mäso. Je to ich rozhodnutie, ich život, ich cesta a posudzovať ich, či viniť je to posledné, čo cítim. No poznám zatrpknutých vegánov, ktorí tak činia. Poznám ľudí, ktorí zanedbávajú vzťah, či aj rodinu, lebo na prvé miesto dali zvieratá. Myslím si, že tak idú proti hierarchii a pravidlám, ktoré tu stanovila Prozreteľnosť a životné nárazy ich budú viesť k poznaniu, že boj nie je cesta. Vinenie, súdenie a radikálny postoj je pokračovanie bolestí… Už neraz som na osobných sedeniach riešil totálne psychické dno, kedy človek prišiel o svojho miláčika, či operácia domáceho zvieratka sa nevydarila a prišlo zničujúce súdenie doktorov, zdravotného personálu alebo depresia.
Človek by mal byť so všetkým navôkol seba v súlade, všetko vyosené prinesie len a len ďalšiu lekciu. Upínajte sa, bojte sa, prehnane očakávajte a je jedno či to bude pri partnerovi, dieťati alebo zvierati, ale bude to viesť vždy len k rozchodu, rozkolu, nárazu, vyčerpaniu, lebo to bude boj. Ak je niekde čistá láska a v podvedomí nepôsobia skryté mechanizmy, ktoré človeka vedú k očiste, bolesť neprichádza.
Nech mi je odpustené, ak som sa kohosi dotkol. Nebolo to mojim cieľom. Ale som za zdravý rozum a zlatý stred. Milujme, no nie ako nevedomé pokračovania vlastného nemilovania sa.
Pavel
