Viem, že moje blogy číta veľmi vnímavá duša, takže som si istý, že vďaka príbehom o problémoch našich detí s uškami sa podarí vyriešiť aj choroby iných častí tela vášho syna či dcéry. Snažím sa vám iba nainfikovať metódu
neustáleho skúmania a hľadania prvotnej príčiny.
Keď sa k Rácheliným boľavým ušiam pridali aj tie Samkove, Sárke sa zapálila ešte aj nosná mandľa (takže v spánku chrápala ako ožratý drevorubač) a Samka začal trápiť neutíchajúci kašeľ, bolo by aj slepému jasné, že niekde sa niečo opakuje, dačo nie je vyriešené, a preto to ústi stále do toho istého. Ako som písal v predošlej kapitole, konečne sa nám aspoň pošťastilo nájsť pani detskú obvodnú doktorku s veľkým Dé. Len čo zistila, že ušká sa opakujú, sama manželke navrhla komplexný rozhovor, ktorý sa v jedno popoludnie uskutočnil v lekárkinej konečne prázdnej ambulancii. Tentoraz však bez detí, aby sme záležitosť mohli v pokoji predebatovať. Počas jednej hodiny sme sa ja, Ivka a pani Doktorka snažili pozrieť na problém zo všetkých uhlov.
Veľa škodlivých vecí, na ktoré nás lekárka začala upozorňovať, sme už nerobili. Napríklad už dávnejšie sme prestali deťom čistiť uši po kúpaní, lebo množstvo odborníkov zastáva názor, že týmto spôsobom sa ušný maz iba zatláča k bubienku, až sa nakoniec vytvorí zátka.
Ušká primárne súvisia so soplíkmi. Tu nám pani doktorka poradila, aby sme prestali so všetkými výmyslami chemického priemyslu a vyskúšali metódu, o ktorej nedávno písal jeden islandský lekár, a to vrátiť sa k čisteniu nosa čistou vodou, najlepšie chladnou, ktorá skôr upokojí než teplá. Pýtal som sa na aplikáciu Vincentky či iných slaných roztokov, na čo som dostal protiotázku: „Ako reaguje ľudská pokožka po styku s morskou vodou?“ – „Samozrejme sa vysuší.“ – „Čo na to asi povie sliznica, keď ju trikrát za deň ovlažíme roztokom na podobnej báze?“ – „Nebude nadšená…“ – „Lepšie je večer natrieť obe dierky olivovým olejom pre upokojenie a zlepšenie dýchania.“
S tým sa spájala aj rada, aby sme deti čo najskôr naučili poriadne fúkať soplíky smerom von. Raz jedna dierka, potom druhá, však to poznáte. A vraj lepšie bez odsávača, ktorý môže viac dráždiť ako pomáhať.
K tomu, že predošlá lekárka Samkovi ustavične nezmyselne predpisovala antibiotickú liečbu bez toho, aby sa robili CRP testy, ktoré ukážu, či vlastne nejaké antibiotiká na danú patáliu pomôžu, sa naša nová doktorka radšej nevyjadrovala. Veľakrát som žene vravel, že sa mi nepáči, že Samko napriek tomu, aký je maličký, už dostal toľko antibiotík. Žiaľ, vždy k tomu došlo, keď sme už boli bezradní a nevedeli sme ako ďalej, a tak sme len prikývli a vzali ďalší recept na lieky. Antibiotiká ničia zdravú bakteriálnu flóru v tenkom čreve a práve tento orgán má na starosti imunitu, ktorá sa u malých detí vytvára postupne. Preto nám nová Doktorka poradila, aby sme do jedla zakomponovali čo najviac hlivy ustricovej, ktorá imunitu výrazne podporuje.
Zároveň nám odporúčala, aby sme deti do piatich rokov vôbec nebrali do termálnych kúpeľov, lebo v horúcej vode sa rôznym baktériám darí viac než dobre. Vraj je pre deti lepšie sa kúpať počas tepla v potoku, kde je tečúca voda. Ak bude studená, nič sa nedeje, aspoň budú otužilé. Ach, prečo zabúdame na zvyky starých mám a otcov?
Rovnako nám bolo poradené, že je lepšie spávať skôr v chladnej miestnosti ako v prekúrenej. A zvlhčovač vzduchu preč, lebo to môže byť taktiež tichý roznášač baktérií, hocijako často ho budeme čistiť.
Ohľadne nosnej mandle nám lekárka povedala to, čo sme už vedeli, teda že ak je mandľa dlhodobo zapálená, je skôr zdrojom baktérií a zápalu ako ochranným valom. Ale napriek tomu povedala, že sa ju pokúsime zachrániť, lebo do ôsmeho roka dieťaťa má svoju dôležitú funkciu, až potom zakrpatieva.
Nasledovalo prízvukovanie častého chodenia von, lebo nie je nič lepšie ako dobre prekysličený organizmus. „Nevadí, keď aj deti soplia. Kým nemajú horúčku: von, von, von.“ Spomenula dokonca, že keď ona bývala so svojimi deťmi ešte v paneláku, vraj to robila tak, že ich poobliekala do zimného, seba tiež, otvorila v izbe okno dokorán a tak sa s nimi aj hodinu hrala. Vo vetrovkách na posteli. Netradičné, však?
Samozrejme, nemohli sme vynechať stravu, v rámci čoho nám radila obmedziť mliečne, mäsové a múčne výrobky, ale najmä sladkosti. Ak sladké, tak v prirodzenej forme, teda ovocie či med. Ak mäso, tak poriadne, teda nie salámy z obchodných reťazcov, ale morku či kura z biochovu.
No a zakúpili sme i ústny naparovač a odvtedy sme deti v chladným obdobiach naparovali. V súvislosti s tým som si spomenul na svoje detstvo, keď mi mama varila vodu, vriacu ju naliala do umývadla, dostal som uterák na hlavu, a keď bola teplota znesiteľná, šiel som na to. Časy sa menia, ale osvedčené metódy predošlých generácií prežívajú, takže padli aj vety o silnom slepačom vývare z domácej sliepky či natieraní hrudníka a zábale z jazvečej, husacej, kačacej alebo bravčovej masti.
Až nakoniec došlo na tému, ktorá je mne najbližšia, lebo sa snažím hľadať odpoveď na hlbšej báze. Keď som dostal otázku, ako to celé vidím ja, spustil som svoju úvahu:
– Deti odrážajú aj to, čo sa deje medzi rodičmi. Ak je niečo s ušami, môže to značiť, že človek nechce niečo „počuť“. Ale nemám dojem, že by sme sa s Ivkou „nepočuli“. Síce mi občas hovorí, že ju vôbec nepočúvam, ale nemyslím, že by to nejako prekračovalo hranicu „bežnej komunikácie“ medzi chapom z Marsu a ženou z Venuše, – usmial som sa.
– Vraví sa aj, že sople sú zadržané slzy… – nadhodila Doktorka.
– To si zas nemyslím… Keď sa našim deťom niečo nepáči, okamžite to dajú najavo. Obaja si zbrane plaču a kriku už dobre ohmatali a my sme im ich nevyrazili z rúk.
– Často kričia? – spýtala sa nás lekárka.
– Ani nie, iba keď sa medzi sebou o niečo hádajú, – doplnila Ivka.
– Sárka je o rok staršia. Ona by si napríklad rada skladala puzzle či sa so mnou učila zvieratká po anglicky. No príde Samko a chce sa zasa hrať po svojom. Ako menšiemu sa mu žiada jednoduchšej zábavy.
– A vtedy kričia alebo plačú… ale netrvá to nejako dlho, sú to také krátke, intenzívne výbuchy, – snažila sa uviesť veci na pravú mieru Ivka, nech si pani Doktorka zasa nemyslí, že u nás deti nonstop revú.
– Kričia… a vtedy sa nepočujú, – povedala si pani Doktorka akoby sama pre seba.
Až vtedy mi zasvietilo: „V tom to bude!“
– Presne tak. Kričia, lebo sa nepočujú. Aj nás to vyvádza z miery.
V tých momentoch sa nepočujeme ani my s Ivkou, lebo v domácnosti zavládne nepokoj, a keď je nepokoj, slová nepočuť. To je ono! Nepočujú sa!
– Tak spravte jednu vec: oddeľujte ich. Aj keby na jednu hodinu denne. Napríklad vy si zoberte Sárku a učte sa s ňou angličtinu. Alebo nech si skladá, či maľuje. A pani manželka môže byť zatiaľ so Samkom a hrať sa s ním hry na jeho úrovni. Nemajte žiadne výčitky, že ich rozdelíte, veď spolu trávia aj tak more času. Tá hodinka bude oproti tomu smiešne promile.
Pritakali sme a moje srdce, ktoré považujem za ten najlepší barometer, keď ide o rozpoznávanie pravdy, svietilo, že toto je dobrá cesta.
– Viete, ak vravíte, že Sárka je taká raketka, ktorej nie a nie dôjsť palivo, pomôže takáto hodinka hlavne jej. Ona potrebuje chvíľu pre seba, byť sama, aby sa mohla sústrediť iba na to, čo chce robiť. To jej pomôže upokojiť sa. Maľovaním si či vyfarbovaním maľovaniek sa zároveň zjemňuje a to ona ako budúca žena potrebuje, – dodala múdro Doktorka.
Mala pravdu. Nielen z hľadiska psychosomatických príčin choroby, ale aj čo sa týka tých ostatných bodov, ktoré sa pri nedodržiavaní v globále sčítavali.
Tak takto si predstavujem detského Doktora. Rezať a predpisovať do bezvedomia antibiotiká či kopy iných podporných liekov bez komplexného náhľadu na vec a hľadania čo najprirodzenejšej liečby dokáže podľa mňa len ten, kto si svoje zamestnanie nevybral dobre. Ak by mi chcel podobný doktor protirečiť, mal by mať na pamäti, že podľa zákona reťazenia príčiny a následku si raz sám k svojim deťom pritiahne presne takéhoto lekára. To aby na vlastnej krvi spoznal, čo denne zažívajú tisícky rodičov trpiacich chladným, priam továrensky matrixovským prístupom k svojim milovaným potomkom. Aby to nevyznelo, že mu to prajem, to, samozrejme, ihneď škrtám.
Dieťa nie je „kus“ ani exemplár na experimentovanie. Dieťa je živý tvor a práve zdravotná starostlivosť môže na ňom zanechať obrovské a nezvratné ujmy, ktoré ho poznačia na celý život. Preto, milí rodičia, nevypĺňajte za svoje deti prihlášky na medicínu, ak to vaši potomkovia nebudú cítiť. Rovnako vy, študenti, budúci doktori, spýtajte sa úprimne svojho srdca, či vás bude toto povolanie skutočne baviť. Nezabúdajte, že človek by mal robiť to, čo robí s láskou. Ak to tak nie je, neubližuje len sebe.
A vám rodičom, čo máte ešte malé deti a občas ste odkázaní na niekoho v bielom plášti, prajem, aby ste našli anjelov. Je ich čoraz viac. Stačí iba poprosiť a vzájomne sa nájdete.
P. S.: Mandle sme zachránili, a to aj napriek tomu, že do dátumu operácie chýbal iba týždeň.
„Maminkááá??? Mala si už niekedy v nose sliznicu?“
„Babka, na čo je ten krém?“ – „To je peelingový krém… od toho zíde stará časť kože.“ – „A nezíde ti celá?“
Nášmu trojročnému Miškovi som ukazovala v televízii sloníča. On sa naň pozrel a spýtal sa: „Jeme to?“
„Babka, ty si už stará… Ja chcem, aby si bola nová!“
Paľko von Šlabikárko trojko
HIRAX Shop (s možnosťou podpisu či venovania)
MARTINUS
