V troch metroch štvorcových papiera, blikajúcich monitoroch či v politických debatách hľadáme odpoveď na voľbu najmenšieho zla. Vyberieme si postavičku, ktorej ako-tak dôverujeme a vyrážame s ňou do boja. Bary, krčmy, autobusové zastávky, vlakové peróny, samotné priestory premiestňovadiel, rodinné stretnutia – bojiská, kde sa budeme kvôli nášmu papierovému hrdinovi do krvi hádať. Aj ja sa pýtam prečo, keď všetci politici nás majú úplne na háku?
Keby mohla politika niečo zmeniť, zakázali by ju. Ak sa nájde politik, ktorý bude chcieť niečo urobiť k lepšiemu, zdiskreditujú ho (každý z nás porobil v život množstvo prešľapov, sme ľudia), alebo zavraždia. Nikdy nič nevyšetria, žiaden politik nepôjde nikdy za mreže, nebuďte naivní. Školák, ktorý mal v taške dva gramy trávy, putuje do väznice a pokrytec v kravate, ktorý nakradol milióny, bude naďalej vystupovať ako záchranca národa. Jeho fotky z naj plesu uverejnia všetky médiá, tak to tu funguje.
Na to, aby bol niekto dobrým politikom stačí, aby mal silný pocit menejcennosti. Najlepšie ešte z detstva, nech to má hlboké korene. Je to len hlad ega, ktoré túži ovládať. Lakota a mamona ide ruka v ruke za pani Mocou. Vážnosť, postavenie, niekto v politike, iný v zamestnaní, ďalší ako kňaz v cirkvi, ctižiadostivosť, nekonečná aktivita, sú milióny ciest ega. Ale viete ako to bývalo za starých čias? Rodičia mohli ukázať na starostu, či šerifa a povedať dieťaťu: „Vidíš toho pána? To je čestný človek, preto má takú pozíciu, vieš? Ľudia mu veria, je vzorom.“ Na koľkých elitných ľudí v našom štáte môžeme ukázať prstom, že je ikona etiky, čestnosti a morálky? Čo vás napadne pri slovných spojeniach „krajský sudca“, „policajt“ či „politik“? Áno, pokojne a pravdivo, zatiaľ ešte môžeme: „nemorálne, nenažraté prasa“,“hnusný dráb“, „falošný populistický pokrytec“.
Z antismerových kampaní ma najviac rozosmial billboard z posledne konaných volieb. Na plagáte boli rozjarené mladé tváre a heslo: Aj mladí volia SMER! Ľudový tvorca sprejom dopísal: Iba ak týchto 7 jebn.tých.
Nevedia to. Neučili sa to. Nikdy neboli nezamestnaní, asi ani nikdy dlho nepodnikali, už dlho nestáli na pošte 15 minútovú radu, akosi prirýchlo zabudli, keď ich ženy rodili, či boli chorí. Nevedia sa politicky správať, či vyjadrovať. Jedine, čo robia profesionálne, sú kampane, odbočovanie od tém, zavádzanie, vyhováranie sa, kydanie na druhých a sľubovanie. Večne zaberajúce triky na stádo. Keby aj náhodou objavili spôsob, ako niečo učiniť lepším, nespravia to, pretože v prvom rade musia počúvať mocenskú skupinu, ktorá im zaplatila kampaň. Svedomie je už z princípu zavreté v komode siedmej komnaty. Diktát našej doby, ktorej vládnu peniaze, je neúprosný: za každou politickou skupinou je skrytý kapitál, ktorý určuje, aké zákony sa príjmu. Samozrejme také, ktoré vyhovujú úzkej skupine ľudí. Ale ak sú za novými zákonmi eurá, tak už to nemá nič spoločné s demokraciou. Schéma sa roky nemení a nebude. Raz vládne jedna strana a opozícia všetko búra. Potom sa dostala k vláde opozícia a snaží sa začať stavať všetko po novom. Ale to už bývali vládcovia všetko ničia, rozvracajú. Neutíchajúci katastrofálny ping-pong.
Toto sú slová z roku 1989, ktoré položil na oltár pravdy jeden dramatik, ktorého keď Češi s obrovskou pompou pochovali, pustil som si Karla Kryla. Čas ich dokonale preveril: „Jsou lidé, kteří kalí vodu a panikaří, že se bude zdražovat. Dávejte si na ně pozor! Ptáte se s údivem, jestli bude inflace, jestli bude zdražování? Mnohokrát a jasně tato vláda řekla ve svém programovém prohlášení, že jejich úsilím je, aby přechod od neekonomiky k ekonomice byl pokojný, bez sociálních aspektů, bez návaznosti nezaměstnanosti, bez jakýchkoliv sociálních krizí nebo podobně. Žádné gigantické zdražování nebo dokonce nezaměstnanost, jak to panikáři systematicky šíří, nic takového nepřipravujeme! Slibuji vám, že funkci prezidenta vezmu na jedno funkční období, ale pak bych se chtěl věnovat práci dramatika. Také vám slibuji na svou čest, pokud se za mého volebního období nezlepší životní úroveň v ČSFR, sám odstoupím z funkce.“ Bla-bla-bla…
Nebudem voliť, nemá to cenu. Len hlúpy človek si nechá kradnúť energiu. Už viac ako 15 rokov sa iba smejem. Pokojne ma za tento blog oceňte karmou 0,01 a napíšte mi rozhnevané slová, že presne takí ako som ja, môžu za to, ako sa dnes máme. A ja sa vás na oplátku spýtam, či to teda kvôli vám, ktorí sa už roky tak horečne zaujímate o politiku, ste „odborníkmi“ a predbiehate sa s logami „firiem“ (z ktorých niektoré sa nehambia pliesť do kampaní aj Boha), mi ekonómka každé tri mesiace zhrozene volá, čo sa zasa mení k horšiemu, kam budem viac platiť, na čo zlé sa mám pripraviť, či manželka ma upozorní, o koľko nám zvýšili inkaso a nájom, koľko sme dali za bežný nákup, alebo čo nás stála návšteva lekárne. Nech si tú moju trilióntimu percenta zoberie pre mňa za mňa aj do vetra tárajúci Fico, ja ju nemám komu inému dať, lebo aj obyčajní ľudia sa v mojom okolí po získaní pozície skôr či neskôr zmenili na katov. Žiaľ, taká je moja odpozorovaná skúsenosť. Nechcem voliť menšie zlo, chcem voliť väčšie dobro, ale to ešte akosi neprišlo na sklad. A viete prečo?
Lebo sa zrkadlíme. Politici sú takí, akí sme my. Keď my prestane kradnúť, aj oni prestanú. My všetci sme príštipkári, klamári, pijani, nesieme si v sebe tú našu slovenskú malosť, závidíme susedovi aj maľovaný hrnček na plote. „Bodaj by mu ho blesk rozbil, chalupu zapálil!“ to nám nadelili do batôžka prarodičia. Pochopte, že jediná cesta je všetko zmeniť od základu, z našich vnútier. Zbytočne vytrubujeme do sveta heslá, že sa musí zmeniť vláda a všetko bude dobré. Trt makový, naivita galaktických rozmerov lámajúca krky večne nespokojných. Keď sa pozeráme na Farmár hľadá ženu, to sme my. Medzi nami žijú desiatky Nór Mojseových, stovky z nás sú bicyklisti, pobehuje tu pomedzi nás tisícka malých goríl, žijú desaťtisícky slamu trepačov.
Je to cesta na dlhé roky. Zmeniť samého seba je práca na celý život. Ako prvé je dôležité objaviť vlastné chyby, pomenovať ich. Malo by z toho teda vyjsť, že spoločnosť (a tým pádom aj politici) sa zmení až za generácie. Nesedí tu ale fakt, že v mnohých západných europských štátoch, ktoré su eticky o míľové kroky pred nami, prestala spomínaná rovnica vychádzať. Predpokladám teda, že je otázkou času, kedy sa zmení politické zriadenie. Už je najvyšší čas, vlády zla a negativity už bolo dosť. Dovtedy ale nebudeme zúfať, stále nám zostáva humor, ktorý je jednou z vecí, aby národ neumrel. Veď oni sa z nás tiež smejú, každá ich veta je výsmech. Aby po namosúrenej hádke v TV debate išli na spoločný obed… Vari sa my budeme rozčuľovať? Iba ak hlupáci…
Buďte šťastní, Hirax
