Milá generácia šetrnejšia odo mňa, úvodom môjho listu Ťa srdečne pozdravujem. Chcel by som Ti pri všetkej slušnosti a úcte k Tvojim rokom, prekonaným životným trápeniam a kráse vrytej v Tvojej tvári, napísať pár riadkov.
Prepáčte, ale ja už nechcem tak šetriť, ako Vy. Chcem chodiť v teniskách, ktoré si sám vyberiem, kúpim a budú sa mi páčiť. A nie v tých najlacnejších – gumených od nízkeho pána Hočimina, v ktorých mi po vyzutí voňajú nohy ako koňovi zadok a ktoré ma vždy čakajú na narodeniny v škatuli previazanej už snáď tisíc krát použitou stuhou. Nechcem tak extrémne šetriť vodou, ako mi to stále hundrajúc šepkáte poza chrbát. Mám chuť slobodne umyť svoj použitý hrnček pod tečúcou vodou a nie v odstátej fľakatej hladine v obitom hrnci zo včerajška. Ja viem – sprchovanie šetrí vodu, ale ja sa túžim po návrate z práce občas vyvaliť do vane. Neuveríte, ale táto plechová nádoba je aj na kúpanie a moje telo pritom spieva radosťou. A nepíšem o kúpaní celej rodiny v jednej vode. A tú špinavú vodenku, ktorá odnesie moje použité bunky a prach sveta, chcem slobodne pustiť do odtoku. Dvíhajú sa mi chlpy na rukách, keď počujem Váš hlas z kuchyne, nech ju ešte nevypúšťam, že v nej ešte vypláchate handry a potom s ňou vedrom spláchnete veľkú potrebu v záchodovej mise. A keď sme už pri tej toalete, desí ma predstava utierať si moju riťku nastrihanými novinami a tŕpnuť, čo všetko si z nej potom moja partnerka pri milovaní vyčíta.
Nechcem sa hnať pol dňa po meste a hľadať jablká za tri päťdesiat. Chcem si kúpiť v pokoji drahšie, ale s pekne napnutou a zdravo smejúcou sa kožkou, pretože aké ovocie zjem, tak budem aj vyzerať. Z polozhnitých banánov moje vnútro možno zhnije a ja nechcem skúšať túto teóriu na mne. Nechcem sa duševne tyranizovať s denným prídelom „maximálne“ jedna broskyňa na deň, „najviac“ dva plátky salámy na krajec chleba, či strácať čas vyšprtávaním „nadbytočného“ masla z dierok v chlebe. Odmietam si zalievať bezchuťový a iba vodu farbiaci čaj kvality „Clever“, „Tesco“ či „Lídl“ a nieto ešte na dvakrát. Nechcem hľadať odpovede, prečo chodí sused na veľkú potrebu na spoločný záchod do našej sídliskovej práčovne a prečo záhadne miznú pivničné žiarovky. Prieči sa mi čistiť zemiaky celý život jednou a tou istou starou škrabkou len preto, že dokáže vyrobiť extrémne tenké šupky. Veď čo spravíte s tými ušetrenými korunkami? Zasa ich vložíte niekam na vkladnú knižku, či na fond, ktorý v televíznej reklame sľubuje nesplniteľné. A sled udalostí nás neustále učí, že ak sa o niečo bojíme, prídeme o to. Vyberte tie peniaze a choďte k moru! Zaslúžite si to.
Chcem si natrieť chleba so syrom aj maslom naraz. A do halušiek nechcem šetriť bryndzou. Musím ju tam cítiť, ináč je to obyčajný škrob s občasnou „bielou“ bez náznaku chuti. Možno sa vám to zdá čudné, ale existuje aj ryža, nielen zemiaky, ktoré sú v našej oblasti najlacnejšie. Keď zlacnejú cestoviny, nechcem ich kúpiť za celý domiešavač a zapchať nimi celú špajzu, pretože už za mesiac sa mi bude dvíhať žalúdok pri pomyslení na to, že dnes ma kolienka opäť neminú. Keď slniečko zájde, zapnem si svetlo. Nechcem sedieť v tme, či šere a kaziť si oči. Televízor chcem pozerať, kým ma v ňom bude niečo baviť. Tak už kľudne zaspite a nevyrušujte ma stále otváraním dverí, že „noc má svoju moc“ a nech už idem do postele. A keď mi bude zima, spokojne a bez výčitiek si pustím radiátor naplno. Veď ten kohútik je tam na to a nie na kikiríkanie. Viem to, mal som pri ňou celú hodinu ucho.
Nie som ľahkovážny a nešetrný, veď ma poznáte. Mám úctu k prírode ako aj k mojim pracne zarobeným peniazom. Vážim si aj vás a veľmi. Uvedomujem si, že takto vás vychovala predošlá generácia, ale obzrite sa lepšie okolo seba: Doba sa zmenila. Partizáni už nežijú v studniach a najväčší lupiči už nie sú ľudia so samopalmi v rukách, ale s kufríkmi a oblečení vo frakoch. Chcel by som vám poradiť, že žijeme len raz a tie nahonobené statky a majetky si nikto z nás do hrobu nezoberie. Že pre deti? Tie nech sa ometajú, doba ich priučí, o tie strach nemajte. Čím viac im po vkročení do dospelosti pomôžete, tým viac im ublížite, na to pamätajte. Pochopte, že sa nechcem každou sekundou kontrolovať, pretože mám dojem, že tie zvyky za chvíľku začnú ovládať mňa. Neprajem si, aby sa stali mojim dirigentom, pretože si myslím, že kto neverí v sám seba, mal by zostať naďalej závislým a pritom je skutočne jedno, na čom.
Chcem žiť zlatou strednou cestou. Používať veci s rozumom, rozvahou a na tie účely, na aké boli vyrobené. Želám si žiť plnohodnotný život a nie život podľa hesla, že ušetriť sa dá na všetkom. Áno dá, ale to môžem rovno chodiť kakať a cikať do lesa. Tam si aj niečo odtrhnem z kríkov a zapijem to vodou z potoka. Každý večer pred zaspatím, ležiac v kartónovej škatuli od práčky, sa poteším o koľko halierov vzrástli moje úroky a potom ma ráno popri kráčaní do roboty prejde trambus. Tak na čo bolo všetko to odtŕhanie si od úst a prehnané šetrenie všetkým, čo sa dá premeniť na peniaze? Že toto som už prehnal? No vidíte a pre mňa by bol extrém, keby mi krepsilónové ponožky s agresívnou gumou v hodnote sedem korún za päť párov škrtili celý deň nohy.
Odpustite mi, ak som sa vás dotkol. Skutočne som Vám tento list napísal nielen preto, aby sa mi uľavilo, ale hlavne preto, aby som aj Vám rozžiaril zbytok života. Áno, zasa Vás počujem, ako mi vravíte, že aj ja raz budem mať deti, dospejem a budem nútený rozmýšľať podobne. Ale je to ako keby ste mi radili: Šetri, naháňaj sa a „ži“ iba pár dní v roku, pretože možno príde zlá doba, či vojna. Na zlé nemyslím, nie som hlúpy, iba by som si ho privolal. Myslím slniečkovo. A keď príde vojna, ujdem. Nebudem strieľať do suseda, či inej ľudskej bytosti, aj keby nemala prežiť naša národná identita. Potom budem jesť bobule, ale teraz nie. Momentálne zarábam a chcem „žiť“. Nie konzumne a slepo utrácať, ale iba slušne „ŽIŤ“.
Odmietam sa stať otrokom malicherností a odložiť na konci svojej pozemskej púte moje použité telo do truhly s pomyslením, že som pramálo myslel na moje vnútorne šťastie, ale stále mal iba strach z prichádzajúcich účtov za elektrinu, vodu, teplo, plyn, šatstvo, či potraviny. Lebo keď JA budem šťastný, môžem činiť šťastným aj svoje okolie. Mám obavy, že by ma návykové normy šetrenia, sprvoti nevyzerajúce ako chorobné, nakoniec úplne opantali a cítil by som sa pod ich vplyvom bezpečnejšie ako vo vlastnej koži. Strachujem sa, že by som vymenil svoje vlastné sny, za prehnané pravidlá iných. Volím teda radšej vlastný život…
Chcel som Vám tento list poslať poštou, ale nakoniec som sa rozhodol napísať Vám to cez web, aby som Vás opäť nerozohnil, že míňam papier na „taľafatky“. Ďakujem Vám, že ste sa dostali až k týmto riadkom. Milujem Vás a verím, že mi niekedy odpustíte!
Hirax
