Predstavte si, že ste deväť mesiacov niekde, kde máte všetko. Nemusíte kúriť ani zháňať jedlo či tekutiny, stavať nejaký príbytok, aby vám netieklo za golier. Neuveríte, ale toto sú najzákladnejšie potreby fyzického tela.
Teplo, jedlo a voda. Myslím si, že o pár stoviek rokov budú ľudia žiť z prány a na vegetariánov sa budú pozerať ako na barbarov. Kyslík možno ešte bude, takže zostane iba starosť o reguláciu tepla tela. Odkedy som postavil dom, začal som vnímať, koľko veľa energie musí človek investovať, aby udržal organizmus v teple. Všetko je energia. Presne tak, my i všetko navôkol nás nie je nič iné ako energia, ktorá neustále mení formu, intenzitu a polaritu.
Malý tvor má všetko zabezpečené, dospelí sa starajú. Stačí iba zavrešťať a okamžite má všetko. Je hladný? Zaplače. Je mu zima? Zaplače. Tlačí ho spadnutá hrkálka? Zaplače. Prekáža mu svetlo? Zaplače. Nudí sa? Zaplače. Chýba mu láska? Zaplače. Iba prijíma, berie, len a len berie.
Berie automaticky, lebo od svojho príletu na Zem vždy iba dostával. Dávať sa musí naučiť. Ak sa na to nesústredíte vedome, odkuká od vás vaše správanie. Náš dom ma naučil veľa. Napríklad aj to, že ak človek niečo miluje, nemal by na tom šetriť. A tak keď som polieval čerstvo zasadenú trávu, neponáhľal som sa, aby som „šetril vodu“. Keď stojíte s hadicou v ruke a teší vás svetelná hra trieštiacich sa kvapiek v tanci slnečných lúčov, nabíja vás to, robí vás to šťastným. Vymažte preto v sebe všetky otázniky, ktoré by sa zjavovali vo forme: „Koľko stojí jeden kubík vody?“ Ak zbožňujete oheň, prestaňte šetriť na dreve. Ja v porovnaní so susedmi spálim za zimu vždy najväčšiu kopu, no je mi to fuk, lebo milujem živý plameň. Voda negatívnu energiu odnáša, oheň ju okamžite spaľuje. Nielen preto nám v dome často horia sviečky a vonné tyčinky. Minule mi aj napadlo, že by sa možno šikol protipožiarny senzor… no nič, škrtám, nech neprivolám.
Keď budú rodičia napojení na radosť z cirkulujúcej energie, aj ich deti to prevezmú. Vôbec sa teda nebudem čudovať, keď môj syn raz spáli za zimu neuveriteľných šesť metrákov buka, ale na jar to neokomentuje ani jednou hundravou vetou.
Skúste pochopiť maličkého tvora, keď nechce dať na pieskovisku svoje autíčko inému dieťaťu, ktoré si ho vyhliadlo, a teraz sa oň naťahujú. Prvé dieťa nechce dať, lebo s dávaním ešte nemá veľa skúseností. Druhé chce zasa iba to jediné autíčko. Keďže vždy iba dostávalo, nechce sa zmieriť
s tým, že mu nebude vyhovené. Všetko sa časom prirodzene upraví. Dávanie deti odpozorujú od rodičov, ako aj od rovesníkov cez sociálnu vlnu.
Nikdy nezabudnem, ako prišla Ráchel domov zo škôlky a rozprávala nám, že Riško robil druhému dievčatku zle, zbúral jej komín z kociek, ktoré jej potom nechcel dať. Spýtal som sa jej, či sa jej páčilo jeho správanie. Pokrútila hlavičkou. A to sú presne tie prvé korienky budované jej vlastnou dušou, lebo sama vycítila, že ak spraví niečo podobné, nebude spokojná a aj všetci ostatní sa na ňu budú pozerať pohľadmi, z ktorých vyčíta: „Nerozumieme, prečo to robíš. Veď sme sa sem prišli smiať a hrať a ty si zapríčinila plač.“ Veru tak, ľudia, prišli sme sa sem hrať a smiať. V každom jednom z nás bol tento prvotný princíp. Kam sa za tie roky stratil?
Kým dieťa prvé mesiace iba berie (mám na mysli na fyzickej úrovni, lebo láska, ktorú žiari od prvej sekundy svojho vylodenia na tejto planéte, sa nedá zmerať), právom nadobúda pocit, že má prirodzené právo na všemožnú rodičovskú starostlivosť. Ako rastie, mama s otcom sa tešia, že dieťa je už vnímavejšie, začína chápať, čo mu rozprávajú, a tak postupne pribúdajú povely, po ktorých naivne čakajú, že ich dieťa na slovo poslúchne. V malom stvorení však logicky prepuká sklon odporovať autorite. A ono akoby sa na rok-dva premenilo na nejaké monštrum. Nastal totiž čas prejaviť vlastnú vôľu. Nerád to volám „obdobím vzdoru“, znie to negatívne, a pritom je to úplne prirodzená a vysvetliteľná záležitosť.
Dieťa nie sú hodinky, nenatiahnete ho za pár sekúnd. Ak vám niekto nahovoril, že výchova dieťaťa bude „pohodička“ a stačí sa vám na ňu pripraviť dvomi-tromi knihami, zabudnite na to. Veľakrát prehráte, mnohé budete musieť s bolesťou objaviť, preto je najlepšie, ak hneď na začiatku pochopíte, že výchova dieťaťa predpokladá aj sebaspoznanie a sebapremenu. Je to obojstranná výmena skúseností. Nie jednosmerka, kde na jednej strane stojí nahnevaný dospelý s varechou v ruke a na druhej uplakané a nepochopené dieťa. Ono vám prišlo povedať veľa o vás, vašich rodičoch, zákutiach vašej duše i celom rodokmeni. Ten istý rodokmeň je totiž aj v ňom. Je to pre vás to najčistejšie zrkadlo na zemi. Ak sa vám bude zdať, že sa zašpinilo, musíte najprv umyť seba a škvrna postupne zmizne.
Dojča potrebuje okrem nezištnej lásky veľmi veľa porozumenia, aby blízki čo najskôr pochopili jeho potreby. Ste ako rodič jeho jediné svetlo, tak sa snažte upokojiť a nič nezvaľujte na to „zlé“ dieťa, ktoré vám nedá spať. Ono totiž nevie nič iné, iba plakať. Ak má hlad, bolí ho bruško, cíti sa osamelé, je pocikané či pokakané, plače. Nemá k dispozícii iný telefón a iné číslo než to vaše. Je to skúška bezpodmienečnej lásky hlavne pre matky, ktoré musia veľakrát počas noci vstať a vyriešiť nespokojnosť čerstvej dušičky.
Túto bolestivú spoveď mi napísala jedna čitateľka: „Mám sedem rokov. Stojím na parapete, nos mám pricapený na skle a čakám mamu. Viem, že príde opitá. Nezáleží mi na tom, len nech už príde. Oco chodí z izby do izby a fajčí jednu od druhej. Bojím sa čo i len muknúť, aby nebol nervózny ešte viac. Srdce mi bije ako zvon. Mama príde, uspáva ma a snaží sa ma presvedčiť, že ma už neopustí. Viem, že klame. Horko-ťažko zaspím. Nadránom cítim vývratky a alkohol, ale aj zvláštny pokoj, lebo hoci po mojom uspatí znova odišla von, nakoniec prišla a je tu.
Približne o desať rokov neskôr tá istá, už roky abstinujúca mama stojí za oknom a čaká mňa. Vie, že prídem opitá a že krik a hádky nepomôžu. Nikdy by neuverila, že to má veľkú spojitosť s ňou.
Musela som klamať, sklamať, podviesť, váľať sa v priekopách, museli ma domov niesť policajti… denne som sa pýtala, prečo práve ja. Zmenil ma až človiečik spiaci vedľa mňa. Nechcem, aby zo mňa niekedy cítil alkohol, aby sa musel báť, či sa k nemu v noci vrátim. Dúfam, že problém bol pochopený a vyriešený, lebo pozerať sa o pätnásť rokov na svoju dcérku, ako chodí domov opitá pod obraz boží, je to posledné, čo si prajem. Práve preto sa už alkoholu nikdy nedotknem.“
Všetko pochádza z Prvotného zdroja, len individuálne skúsenosti
a spôsoby prejavu každej bytosti sú rozdielne. Snažte sa preto pochopiť, keď chce dieťa zo zeme dvíhať obaly z džúsov. Pre vás sú škaredé a špinavé, ale v jeho očiach neexistuje na celej ulici nič zaujímavejšie. Túži to atraktívne pokrčené čudo zobrať do rúk a podrobiť výskumu. Jasné že sa vzpiera, keď mu v tom bránite. Nikdy v živote ste mu nevytrhli hrkálku z rúk, nechápe teda, prečo práve teraz tú „hrkálku“ nemôže zdvihnúť zo zeme. Nenazývajte to vzdorovitosťou, keď je to hlad po poznávaní, ktorý narazil na vaše osobné hygienické návyky.
Dieťa sa rodí ako osobnosť, od prvej minúty narodenia chce byť samým sebou. Keď to spojíte s faktom, že okrem samotnej lásky, čo z neho žiari na základe božského princípu, nikdy nedávalo a je naučené byť iba zahŕňané starostlivosťou a pozornosťou, nemôže to vyústiť v tomto období do ničoho iného ako do plaču, vzdoru, odúvania sa či hádzania sa o zem. Ono čaká, čo spravíte, objavuje svoju silu, chce spoznať hranice v každej jednej činnosti, ktorú začne.
Batoľa akoby v hĺbke srdca túžilo robiť práve to, čo vás nahnevá. Akoby priam prahlo, aby ste mu v tom zabránili. „Rodičia, potrebujem mantinely, prosím vás, naučte ma správať sa.“ Keď som raz zobral batoliacu sa Sárku do firmy, kde som potreboval poslať nejaký súrny mail, desať minút sa premenilo na polhodinové peklo. Ta malá kolenačkujúca sa iskrička lásky do tridsiatich sekúnd našla kút s množstvom „zaujímavých hračiek“, a tak keď som odpísal na mail, našiel som ju, ako šikovne vyhadzuje cédečká zo škatúľ na jednu hrôzostrašnú kopu. Skoro ma vystrelo. Dohováranie ani vysvetľovanie nepomohlo. Ja som zúril a ona mi vysielala: „Ocko, čo sa čertíš? Mňa to tu nebaví, tak som si našla aspoň akú-takú zábavku. Tým neporiadkom ti hovorím, že sa chcem hrať, spoznávať. Ak ťa to hnevá, zober ma tam, kde budem môcť robiť hocičo. Niekam na piesok, lúku, do hory, tam, kde nič nezničím.“
Párkrát som ju ešte do firmy vzal, pričom som sa snažil oklamať, že tentoraz to dopadne dobre, „lebo ju budem upozorňovať, čo môže a čo nie“. Vždy to vypálilo rovnako. Ja som síce urobil potrebnú firemnú maličkosť, ale daň za to bolo veľké upratovanie a nárast mojej nervozity. Keď mi to konečne došlo, prestal som malú do práce brávať. Uzavrel som totiž sám so sebou dohodu: „Ak nechceš dostať infarkt, nemôže tam chodiť. Nie je to prostredie pre ňu. Nechce tam byť, už ti to jasnejšie ani povedať nemôže.“
Konflikty medzi rodičmi a deťmi vznikajú často z napätia, hladu a únavy. Všetky tri atribúty znižujú vašu energetickú zásobu, a keď nemáte energiu, nemôžete byť ani vyrovnaní a šťastní. Snažte sa teda dopredu odhadnúť, aká situácia môže nastať. Napríklad, kým sa my v zime vyberieme s deťmi von, idú na záchod, pretože nie je nič „lepšie“, ako keď vyobliekate deti do otepľovačiek či iného zimného oblečenia a ony vám tri minúty nato, ako vyjdú do chladného počasia, zahlásia, že sa im chce cikať. A vás môže poraziť. A ak to i nahlas vyslovujete, tak vás raz aj porazí.
Pri malých deťoch teda zjednodušujte denný program, vynechávajte všetko, čo nie je dôležité. Maličkosti zaberú veľa času, tak skúste žiť jednoduchšie. Dobrá mama má čas. Znížte čo najviac svoje nároky a vráti sa vám to v spokojnosti detí, teda aj vo vašej. Moja žena má vďaka svojej povahe Panny vždy všetko dobre naplánované, takže nemá v živote núdzu o sklamania, lebo toľko očakávaní nemôže ani nič iné pritiahnuť.
Každý sme iný. Máme iné chute, nálady, názory, vkus, iný prístup k veciam. Preto treba deti v prvom rade brať ako rovnocenné ľudské bytosti s rôznymi vlastnosťami, vlohami a stránkami. Viďte v tých malých telách obrovských duchov. Áno, každé dieťa sveta je originál originálov a ja šepkám všetkým rodičom, aby vnímali reakcie svojich detí. Čo zafunguje pri jednom, to druhé odmietne. Viďte v nich osobnosti a stanú sa nimi. Ak ich budete brať ako usoplené detiská, stvoríte usoplených dospelých.
V „období vzdoru“ je teda nielen dobré vnímať, po čom dieťa túži, a snažiť sa mu porozumieť, ale často ide aj o skúšku, čo dieťaťu dovolíte. Sloboda neznamená, že si dieťa môže robiť, čo sa mu zachce. Tak akurát stvoríte bytosť, ktorá sa bude snažiť každého človeka, vrátane vás, ovládať, keďže si myslí, že všetci sú tu na to, aby jej slúžili.
Ak ste plní miloty, ale chýba vám schopnosť stáť si s láskou za svojím, môžete si byť istí, že dieťa vami začne mávať. Deti sú v tomto profesionáli, o tom nikdy nepochybujte. Ak teda náhodou práve plačete v kúte, ako to nezvládate, lámuc si hlavu, kde ste mohli spraviť chybu, keď deti zahŕňate len a len láskou a dobrotou, budete si musieť naliať pohár čistej vody a priznať si, že sa musíte naučiť povedať občas „nie“, vysvetľovať deťom, prečo „nie“, a vytrvalo a s láskou si za tým „nie“ stáť. Bez toho, aby vo vás bol čo i len jediný obláčik výčitky, že páchate na svojich potomkoch krivdu. Ak si budete niečo vyčítať, dieťa to vycíti a proces sa skomplikuje.
Druhý extrém je, keď rodič svojou prísnosťou „zlomí“ dieťa a to ho začne na slovo počúvať. Potom však príde puberta a s ním lamentovanie rodičov, „aké to bolo kedysi počúvne dieťa a kam sa podelo“. Dieťa sa nezmenilo, stále počúva, len teraz niekoho iného. Napríklad vodcu bandy. Cieľom výchovy teda nech je zlatý stred, čiže nezničiť v novej duši jeho originálne Ja, ale ani jeho vôli nedovoliť zametať so všetkými navôkol.
Nemanipulujme, ani nebuďme manipulovaní. Rešpektujme, a buďme rešpektovaní. Konajme s láskou, porozumením, vnímajme emócie všetkých zúčastnených. Výchova nového tvora by podľa mňa mala stále prirodzene prechádzať z bezpodmienečnej lásky do chápavej lásky, ktorá určuje hranice. Áno, láska zostáva, iba forma sa mení.
Na záver kapitoly ešte slová môjho známeho: „Ja som sa nikdy o zem nehodil, lebo som vedel, čo by nasledovalo. A objatie to rozhodne nebolo. Tvrdo bitý som nebol nikdy, ale ak som občas dostal, tak iba z lásky a zaslúžene. Preto som ukrivdenie nikdy necítil.“
Nie som za fyzické tresty, lebo sám z vlastnej praxe viem, že hranice sa dajú ukazovať aj s láskou. Poďme na to…
„Maminka, aj tebe treba cikať?“ – „Áno, ako to vieš?“ – „Vidím, lebo robíš takto… akože ti treba.“ – „Aha…“ – „Ja viem, lebo ja som vycvičená!“
Raz, keď som sa vrátila z jumpingu, päťročný syn sa ma spýtal: „Maminka, prečo chodíš skákať?“ Ja na to: „Aby som mala taký pekný zadok ako ty.“ Odvetil mi: „Hm, sa naskáčeš.“
Keď bol brat malý, starší kamaráti mu zo žartu nahovorili, že „masturbovať“ znamená obedovať. A tak keď braček prišiel na obed domov, povedal mame: „Mami, namasturbujem sa a idem von.“
Zberali sme sa na chirurgiu, lebo trojročná Sára si rozbila hlavu o radiátor, po tvári jej stekala krv… „Mami, prežijem to? Zachránia ma? A kúpiš mi tam dačo?“
Paľko von Šlabikárko trojko
HIRAX Shop (s možnosťou podpisu či venovania)
MARTINUS
