Stále mám v sebe zapnutý oddychový mód. Čaká ma viacdňové trekovanie po národnom parku Simien, takže si vravím, že dnes nebudem potrebovať vidieť všetko. Ráno sa dávam zaviesť do starého chrámu kráľovnej zo Sáby. Kupujem si na etiópske pomery drahú vstupenku (v prepočte okolo 5 eur), ktorá mi dovolí opäť vstúpiť do vzácnych priestorov.
V okolí kostola je množstvo miestnych. Je to znova výjav akoby zo Starého zákona – všade hordy bedače oblečenej v bielych plachtách. Pripadám si v mojich trojštvrťových nohaviciach a modernom tričku oproti nim ako kozmonaut, ktorý akurát pristál v stredoveku a vybehol sa z korábu poprechádzať.
Obrad sa koná vo vstupnom priestore do chrámu. Množstvo kňazov oblečených v bielych rúchach spieva nejaké staré báje. V rukách držia zvláštne hudobné nástroje, také plechové rachotidlá, ktoré vydávajú presný rytmický zvuk. V strede na zemi je obrovský bubon, do ktorého bije malý chalanisko. Stojím v kúte, aby som ich nevytrhával z koncentrácie. Napriek tomu po mne zazerajú. Niektorí sa usmievajú, iní sú zachmúrení. Našťastie je tam so mnou ešte jeden turista, takže bez obáv čo najtaktnejšie fotím.
Spievali, štrkotali, bubnovali…
Keď som po štvrťhodine zistil, že je to stále dookola tá istá jedna pieseň (aspoň pre mňa), dal som si ukázať hlavnú loď. Sprievodca mi ukazuje farebné plátna a vraví mi, že mám veľké šťastie, pretože tieto obrazy sú veľmi vzácne a k videniu sú iba na nový rok, lebo svetlo im vraj veľmi škodí. Nevidím rozdiel medzi tým, čo som zhliadol v ranných chrámoch v oblasti Wukro, ale verím mu, že vie, čo hovorí.
V novom chráme mi zasa listujú v nejakej veľmi starej Biblii. Bez nejakých okolkov ju vybrali z nestráženej police a dovolili mi ju aj fotiť. Vraj je vyrobená z kozej kože. Textu je málo, celá je obrázková. V duchu sa smejem, že k takejto knihe by som sa u nás v Matici slovenskej dostal asi len cez byrokratickú procedúru mnohých podpisov. Tu sa s nejakým dotykom mastnej a vlhkej ľudskej pokožky či agresívneho vzduchu nepárajú.
Ešte väčší šok zažívam v neďalekom múzeu. Tam ma dokonca nechcú pustiť ani s fotoaparátom. Je to vraj najcennejšie múzeum v celej Etiópii, kde sa nachádzajú zlaté kráľovské koruny, žezlá, oblečenia, mince či pečate z najdôležitejších okamihov histórie tejto krajiny. Batožinu aj s drahou technikou mi zatvárajú do drevenej skrinky podobnej nejakej našej v bežných potravinách. Pýtam sa strážnika, či to myslí vážne. Odpovedá mi, že nemám mať strach, že to bude strážiť. Nenápadným pohľadom pokukujem na jeho flintu z čias prvej svetovej vojny a poslušne si strkám kľúč od skrinky veľkej ako pštrosie vajce do vrecka.
Vchádzam dnu a zažívam doslova šok. Som totiž svedkom najhoršieho zaobchádzania s historickými predmetmi, aké som kedy videl. Vzácne dobové artefakty nevyčísliteľných hodnôt sú uložené v starých ošarpaných skriniach, ktoré mi silne pripomínajú nábytok z čias mojej základnej školy, ale aj to je málo. Aby som sa priblížil tomuto schátranému obrazu, museli by byť skrinky ešte vytopené a zbavené laku. Každá vitrína je dokonca iná, akoby donesená z inej povaly. Sklo je špinavé, zájdené, zamykacie mechanizmy sú pokazené, ošarpané. Na vystavených exponátoch si šmakuje zub času, a to priam ukážkovo. Vlastne to nie je ani múzeum, ale obyčajná miestnosť, do ktorej napratali rozpadnutý nábytok v dezolátnom stave. Keby išlo o treťotriednu expozíciu rezbárskej umnosti afrického ľudu, poviem si nech, ale momentálne nestojím nikde inde ako vo vlajkovej lodi štátu Etiópia.
Anglicky dobre hovoriaci sprievodca ukončuje svoj výklad. Je pyšný, hrdý, nadšený. V mojich očiach vidí prekvapenie a teší ho to. Radšej mu ani nepoviem z čoho a nechám ho v omyle, že ma fľakaté a zašlé vladárske koruny vykladané briliantmi uchvátili.
Pred obeliskom sa pýtam na predajcov kameňov, ktorí mi včera ponúkali svoj tovar. Zháňajú ich po meste a keďže ide o biznis, do desiatich minút sú pri mne. Kupujem si stredne veľký ametyst. Priekupník zaň chce v prepočte necelých desať eur. Stanovujem cenu na päť eur a viem, že bude spokojný. Tak sa aj stane, ďalej sa už nejedná. Tieto prekrásne kamene nachádzajú domáci pri oraní. Keď sa im kameň vajcového tvaru javí ako drahokam, jemným úderom nejakého kovového predmetu ho rozbijú na dve časti. Potom ho predajú týmto priekupníkom, ktorí sa ich snažia streliť cudzincom. Mojou kúpou je kolobeh uzavretý a všetci sme spokojní. Ja mám peknú spomienku, oni peniaze. Biznis sme ešte spečatili pár fotkami a potom sa už vyberám smerom k palácu Dungur.
Omša na ulici
Slnko pečie, kňaz sa chráni dáždnikom
Prechádzam druhou stranou mesta, kde som ešte nebol. Míňam malý a príjemný kostolík. Púšťajú ma aj dnu, kde si fotím interiér a pýtam sa, či bude dnes omša. Vraj o šiestej večer. Nastavujem si pripomienku, lebo mám pocit, že by to mohla byť celkom pekná meditácia, a sľubujem, že sa večer zastavím. Vychádzam von a pozorujem nejakého muža, ako objíma strom. „Konečne tu niekto vníma tok energie,“ vravím si a kývam mu na pozdrav.
K bývalému palácu kráľovnej zo Sáby sú to nejaké dva kilometre. Nachádza sa za mestom, kde už nie sú obytné zóny chatrčí, domčekov podivných tvarov ani domov postavených všelijakými technológiami na princípe zaklínania „len pekne stoj, nech na mňa neprší“. Rozvaliny paláca sú vlastne už len pozostatky polorozpadnutých stien, ktoré majú dátum narodenia niekde v šiestom až siedmom storočí. Je to taký malý labyrint, kde by sa deti vyšantili hrou na skrývačku. Chvíľku som sa motal medzi zarastenými kameňmi, až potom som sa vybral na neďaleký kopec. Vyšplhal som sa na obrovité kamene a asi hodinu som sa tam opaľoval. Nado mnou krúžil nejaký dravec, tak som sa radšej občas pohol, nech si ma nezmýli s nejakou mršinou a nenaletí mi do brucha.
Pozostatky paláca kráľovnej zo Sáby
„Život je zvláštny kujon,“ dumal som si. „Ležím si tu na tráve v Etiópii, úplne na inom kontinente, medzi balvanmi, v hovnách kôz a pozerám sa nebesiam do kuchyne. Oslobodzujúci pocit, že konečne nie som pán, ale obyčajný človek, ktorého si veľký vták mýli so zdochlinou. Som vyzlečený do pol pása a keby ma tu objavil nejaký domáci pastier, pravdepodobne ma ubije bakuľou, lebo ma bude považovať za úchyláka. Nádherný okamih dokazujúci, že keď sa človek prestane báť a prestane vnímať všetky príkazy a pravidlá doby a naopak, automaticky prikývne na všetko, čo v prvom slede vyznieva ako tá najväčšia šialenosť, dostane za odmenu takúto pohodu. Koľko som nebol takýto šťastný? A možno stačilo u nás v Martine vyliezť za priekopský partizánsky pamätník a vyvaliť sa tam za horou na lúku,“ filozofoval som si v horúčave afrického vzduchu.
Vraciam sa naplnený životnou energiou až do prasknutia. Nohy mi síce od tej páľavy oťaželi, ale dôležitejšie je, že duša lieta. Okolo druhej poobede si ešte v kaviarničke neďaleko môjho hotela s nečakaným názvom Africa popíjam čaj a píšem román. Okolo mňa kráčajú zástupy čiernych ľudí vracajúcich sa z omší, niektorým ženám vytŕčajú z bielych kukiel len anonymné oči. Muži, ktorí sedia pri vedľajších kruhových stoloch, so záujmom sledujú, ako si akýsi divný beloch niečo rýchlo píše do roztrhaného zošita. Rozhodol som sa totiž nebrať laptop. O to viac sa desím, kto to bude po mne lúštiť a prepisovať. Samozrejme ja.
Etiópia – krajina obrovských kontrastov
Je zaujímavé, že aj po toľkom čase si viem vybaviť, čo som vtedy na tej etiópskej terase tvoril – v ten deň som písal časť do románu Nauč ma umierať, keď bol Jakub v televíznej debate a po jej skončení mu volal jeho kamarát Paťo. Ale čo to tu píšem za taľafatky, veď toto je kniha o Etiópii a nie môj životopis. To asi z tej únavy. Odpustite mi, idem si ľahnúť na izbu, som slušne znavený… áááá, postieľka, pritúľ sa ku mne na hodinku, dve a dodaj mi energiu. O šiestej chcem ísť na omšu, veď je prvý deň roku 2002… Bude to určite prekrásna omša plná ceremónií a spevov…
Žobráci pred chrámom
Na omšu samozrejme meškám – ako väčšinou. Občas sa za to hanbím, hlavne keď prídem neskoro na stretnutie s nejakou významnou osobou, ktorá ma vonkoncom nepotrebuje vidieť, no napriek tomu ju tam z nejakých pre mňa ešte neznámych vnútorných príčin nechám visieť v časoprázdne. Vlastne to trošku tuším – celé moje ja sa odmieta dať zotročiť časom alebo inými pravidlami. Len čo vycíti, že za budúcou udalosťou je náznak „musíš“, začne sa trepať ako neskrotený kôň.
Stojím pred kostolom, ale nikde nikoho. Meškám desať minút, no brána je zamknutá, takže mi je jasné, že si v lavici neposedím a nepomeditujem. Po obrade ani chýru, ani slychu. Nie som ešte poriadne zobudený, tak tam iba stojím a rodím sa na svet. Etiópčania sa mi prihovárajú im vlastnou polodrzou formou, lenže čudný beloch mlčí. Až keď sa mi spojili potrebné obvody, pýtam sa prvého anglicky mi odpovedajúceho človeka, prečo nie je omša. Vraví mi, že dnes bola omša doobeda, že nevie nič o tom, že mala byť aj večer. Keďže som sem spadol asi z Marsu, neprekvapuje ma to. Zívam a hútam, aký náhradný program si vymyslím.
Dievča mi odkrýva starobylé skvosty
Domáci mladík, ktorý po odpovediach neodišiel, ale vycítil možnosť kontaktu s americkým boháčom prechádzajúcim sa v prestrojení mestom, sa mi predstavuje ako „cestovný agent“. V Etiópii je každý druhý človek turistický sprievodca, takže túto informáciu beriem asi ako údaj o pohybe snehovej vrstvy na Klondajku. Vediem s ním voľnú debatu o nádhere jeho mesta a on ma po chvíľke pozýva k nemu domov na novoročnú večeru. Zažiť skutočný nefalšovaný domáci kolorit, tak to ma bez hry na pokojného skutočne nadchlo. Pre neho je to zasa príležitosť ukázať sa pred svojimi, že doviedol do domu cudzinca.
Sprvoti kráčame prašnými, ale stále osvietenými hlavnými ulicami. Neskôr cesta potemnela, pretože tmavé špinavé bočné uličky, v ktorých sme sa zrazu stratili, jakživ umelé osvetlenie nezažili. Zakopávam o kamene a v duchu sa pýtam, či sa nestanem svedkom alebo nebodaj súčasťou nejakého kriminálneho činu. Mladík stále šteboce niečo o svojej agentúre, vysvetľuje mi, kde ho môžem na druhý deň nájsť, a nech sa nebojím, že o chvíľku sme u neho doma.
Pochopil som, že cestu späť sám nenájdem, ani keď mi ju bude osvetľovať sto súčasne padajúcich hviezd. A turistický agent neklame. Po štvrťhodine stojíme v tme pred veľkou špinavou bránou. Po krátkom zabúchaní sa spoza vrát ozval zvuk odsúvajúceho sa dreveného kola. „Preboha, kam to idem,“ ľakám sa zrazu. Vchádzam a aby toho nebolo málo, drbol som si hlavu o zárubňu. Stáva sa mi to bežne. Život ma tým neustále upozorňuje na to, že sa nemám vypínať do výšky, ale že mám byť naopak skromnejší a pokornejší. Utrel som si plešinu a na dlani sa mi zaleskla krv. Teraz neviem, či to mám brať ako znamenie alebo ako klasickú výchovnú komunikáciu mojich anjelov so mnou.
Hostiteľ ma vedie do domu, ja pred ním maskujem sečné zranenie, nech ho v šere dvora nevystraším. Býva vraj iba s manželkou a dvomi deti. Vošiel som do miestnosti, ktorú chabo osvetľuje jedna päťdesiatwattová žiarovka. Od všetkých zúčastnených som vyšší minimálne o jednu hlavu. Ako zbadali krvavého Frankensteina, vrava ustala. Ticho pretínal len zvuk televízora, ktorý ponúkal zle naladený program v domácej reči. Na hlinenej zemi sa váľa zelená tráva, na stene visí obraz Ježiša Krista, šamotovú piecku vo veľkosti malého tanku by prehliadol len fanatický obdivovateľ ústredného kúrenia. Izba vraj slúži zároveň ako obývačka, jedáleň aj kuchyňa. Použiť slovo útulnosť v spojitosti s touto kôlňou premenenou na bývanie by bola urážka. Naopak, výraz špina sa európskemu opisu hodí najviac.
V kuchyni na oslave…
Sedí tam viac ako desať ľudí, čo mi veľmi nesedí. „Spomínal iba svoju rodinu, nie? Nevravel nič o tom, že tu dnes niekto oslavuje päťdesiatku,“ jachtám v duchu. Všetci na mňa mĺkvo pozerajú. V očiach im tancuje zvedavosť pomiešaná s potešením i radosťou. U mňa vyhráva prekvapenie. Postupne som predstavený mame, otcovi, dvom bratom a ich manželkám, hostiteľovej manželke, susedom, strýkovi. Našťastie, deti boli z tohto úkonu vynechané. Ak by sa tak nestalo, ešte doteraz by som sa tam zoznamoval. Usadili ma na tvrdú lavicu. Bol som vďačný aj za ňu, pretože na zem by ma nedostali ani heroínom. V ruke mi pristál tanier s nejakou varenou strukovinou, ktorá vizuálne pripomínala náš bôb. Chuťové poháriky po prvom kontakte zahlásili: neposolené, neokorenené, plané, nedovarené, tvrdé. Neviem toho v tej chvíli veľa, ale jedno je jasné – kuchárka tohto novoročného jedla určite nepochádza z českej dedinky Hustopeče.
Držím sa statočne, nechcem sklamať. Som hosť, nie recenzent penziónu pre ďalších cestovateľov. Usmievam sa, chytám sa každého bodu, ktorý môžem pochváliť. Ospevujem živý odtieň maľovky, ďakujem za pohostinnosť, vyzdvihujem pokoru v Ježišových očiach na obraze a poslušne do toho chrúmem neznámu potravinu, ktorú zajedám tvrdým chlebom. „Skutočne skvelá kombinácia, šiklo by sa niečo na zapitie,“ sarkasticky hlási urazený žalúdok. Mamina väčšiny tejto osádky pravdepodobne ovláda telepatiu, pretože v priebehu sekundy mi podáva nejaký žltý nápoj. Smutne pozerám na otvorenú konzervu, z ktorej ma vyzývavo zdraví ostré viečko. „To snáď nie?!“ lapám po dychu, pričom svoju neistotu skrývam listom akejsi rastliny, ktorý mi dali, nech si ho tlačím na krvavú ranu.
– Čo je to? – pýtam sa, pričom sa na nápoj milo usmievam, v skutočnosti však získavam čas.
– Kvasený alkoholický nápoj. Všetci si ho vyrábajú. Pi, – pobáda ma vedúci zájazdu.
– Stačilo by mi za decko, toľko veľa nevypijem, – dávam na známosť moju skromnosť.
– Je to vynikajúce, pi, – neustále ma pobáda a na znak reklamy exne polovičku zo svojej konzervy. Všetci čakajú, ako sa z toho ich perfektného nápoja „pokakám“. Ich oči blčia detskou radosťou. Akoby novému decku vrelo prijatému partiou podali hračku a neočakávajú nič iné ako nadšenú pochvalu.
Chlipol som si a väčšinu ihneď vrátil do nádoby. Čakal som hnusné víno, ale negatívne očakávanie ďaleko zaostávalo za tvrdou skutočnosťou. Môj tráviaci systém okamžite vyhlásil celkovú stopku a odmietol konzumovať hocičo. Keby domáci doniesli na stôl úžasne upečené kura na arašidoch, nedotkol by som sa ho.
– Môžem si vás odfotiť? – skúšam fintu na odloženie „taniera a pohára“.
Súhlasia. Starší občania sa pýria, ale nakoniec pózujú. Bez prípravy cvakám, ale som rád, že stojím a nemusím jesť.
– Kde spíte? – vyzvedám.
– Máme ešte jednu izbu, – prichádza hrdá odpoveď.
Hrám prekvapenie, nech ich poteším. Čakal som, že táto „maštaľ“ (toto nie je myslené ako urážka, toto slovo sa jednoducho najviac hodí na miestnosť, v ktorej sa nachádzam) obsahuje pre tento počet ľudí aspoň ďalšie tri miestnosti. Aj v „spálni“ visí jedna žiarovka. Z tvárí domorodcov cítiť pýchu na to, že patria medzi „vyššie“ situovanú vrstvu obyvateľstva, ktorá disponuje elektrickou energiou a vlastní televízor s uhlopriečkou 40 cm značky JVC kúpený na čiernom trhu. Postelí však nikde. Pýtam sa, či spia na zemi. Bratia hrdo ukazujú na železné rámy opreté o stenu, na ktorých je natiahnuté priečne železné pruženie. Matracov však niet. Dochádza mi, že väčšina teda spí na tvrdej zemi. Obratom posielam mojej mamine obrovské virtuálne objatie a poďakovanie za krásne detstvo strávené v porovnaní s týmto v blahobyte a prepychu.
Chvíľku ešte sedíme a bavíme sa. Bratia majú z toho alkonápoja už slušne pod čapicou a o niečom sa hádajú. Aby tej netradičnej nálady a chaosu nebolo málo, prichádza ďalší člen domácnosti, ktorý má nejakú formu mentálnej poruchy. Má naučených pár viet vo francúzštine, a tak ich stále dookola opakuje ako papagáj. Škúli, takže som zmätený, do ktorého oka sa mu mám pozerať. Celkovo neviem, čo mám hovoriť, čo si mám myslieť, čo mám robiť. Pripadám si, ako keby som práve vystúpil z vesmírneho rýchlika, ktorý prišiel z Gurunu.
Tak tu spíme…
Bizarná návšteva s novoročnou večerou sa končí. Na oplátku pozývam hostiteľa (prepáčte, zabudol som jeho meno) do domácej reštaurácie, aby som sa mu aspoň troška revanšoval. Po ceste mi rozpráva, koľkým cudzincom sa už postaral o výlety. Pýta sa ma, kam mám namierené, a sľubuje mi, že všetko za mňa zmanažuje. Vyzvedám teda podrobnosti týkajúce sa presunu do národného parku Simien, konkrétne do mesta Debark. Vraví mi, že autobus ide zajtra ráno, ale varuje ma, že sa nedostanem ďalej ako do mesta Shire, ktoré je len v štvrtine cesty do vytúženého cieľa. Tam vraj budem musieť prespať a pokračovať až na druhý deň. Sadli sme si asi do najpopulárnejšieho baru pre mladých priamo na námestí v Aksume, pretože všetci môjho hostiteľa zdravia a prehadzujú s ním povinné zvítacie vety. Objednávam pivá, ku ktorým dostávame aj grátis čaje v malých šálkach. „Pivo s čajom, to sa hodí,“ smejem sa v duchu.
Podľa môjho sparing partnera bude o polnoci na námestí množstvo ľudí. Nechápem, veď „Silvester“ bol včera. Teraz neviem, či chce, aby som ho hostil do neskorej nočnej hodiny alebo to myslí vážne. Nezamýšľam sa však nad tým veľmi a ďalej preberáme rôzne témy. Najviac ma zaujme etiópska rovnocennosť medzi mužom a ženou. Muž mi opisuje, že keď si bral svoju ženu, zobral ju do nemocnice, kde ju vyšetrili, či je poctivá. Vraj to platí štát a má na to právo každý ženích v tejto krajine, čo samozrejme aj využije. Pýtam sa ho, či kontrolujú aj mužské panictvo. Nechápe, kam mierim, a búcha ma v podnapitosti do ramena, lebo ho teší, že som veselý týpek. Nemám šancu mu vysvetliť, že to myslím vážne. Témy sa nevzdávam a vyzvedám, čo sa stane so ženou, keď zistia, že už niekomu dala. Okamžite zaťahuje obočie a energicky mi opisuje, že svadba by sa automaticky zrušila, na rodinu mladice dievčaťa by padla potupná hanba a ona by mala problém vydať sa. Možno v neskoršom veku za nejakého vdovca či pobehaja.
Diskutujeme takto asi ďalšie dve hodiny, ale mňa berú už po troch malých pivkách driemoty. Zajtrajší autobus mi ide o šiestej ráno, takže radšej sa s mojím parťákom o deviatej večer lúčim. Predplácam mu ešte cigarety a jedno pivo, nech má na hodinku vystarané. Chce ma odprevadiť na hotel, ale ďakujem mu so slovami, že to mám kúsok.
Z posledných síl sa na izbe balím, nech ráno nebuchocem a nebudím susedov. Až potom sa ukladám na posteľ, z ktorej už nemám taký strach ako pri prvom stretnutí. Spokojne sa zavŕtavam do periny. Štípance od bĺch na mojom tele síce pribúdajú, ale vďaka prísnemu osobnému zákazu škrabania si červených kopčekov sa držím statočne. Ešte si štelujem budenie na mobile a idem rovno spať. Ku knihe ani nepričuchnem, oči by mi padli skôr, akoby som otočil čo i len jednu stranu.
Buďte šťastní, Hirax
