Mýliš si čakry s čachrami (13.kapitola)

– Čo si riešil so Siastrou? – spýtala sa ma Mislane, keď nás taxík unášal z mestského bojiska. – Že by dcéry nemali chodiť vedľa svojich mám, lebo sa nevydajú, – povedal som, ale keď som si pretransformoval jej úškrnok, predvádzajúci produkt mozgového defektu, dodal som: – Ale nie, potom ti poviem, – snažil som sa diplomaticky zachovať nepísaný sľub o ochrane súkromných údajov.

– Prečo sa ľudia pretvarujú? Prečo majú masky a boja sa ukázať svoju pravú tvár? – spýtala sa Soňa z predného sedadla.

            Vodič sa na ňu nechápavo otočil. Predpokladal, že tá poloopitá kôpka sediaca po jeho pravici nie je schopná vysloviť ani len dva rozdiely medzi pápežom a prostitútkou a zrazu hľa: filozoficky naladená hovorkyňa duševnej ligy za plnohodnotný život.

– A ty si myslíš, že si sama sebou? – prijal som tému.

– Jasné! Chceš povedať, že hrám svetu divadlo? – nedala sa Soňa. Mislane sa iba usmievala. Pasovala sa tak do roly tichého pozorovateľa a rozhodcu a tak som bol motivovaný stať sa víťazom ponúknutého slovného súboja.

– Všetci tu chodíme ako stroje. Vo vykonávaní činností sme neskutoční, mechanickí automatickí a šikovní roboti. Nie sme už ľuďmi. Sme mašiny, ktoré nedokážu vnímať svoj život v každej jednej jeho sekunde. Nie sme pri plnom vedomí. Buď spíme a keď otvoríme oči, tak zasa len spíme. Keď tie viečka dáme hore, tak sa hrabeme v našej minulosti, alebo naopak pozeráme do budúcnosti, ktorá sa ešte nestala. Náš život nám fičí ako para z čajníka, starneme, ale nežijeme ho, – povedal som.

– Chceš povedať, že nie som voči svetu úprimná? – tápala Soňa stále v tej svojej starej téme.

– Mýliš si čakry s čachrami. Debata už postúpila o stupeň vyššie. Teraz je jedno, či budeš žiť falošný život nafúknutého bankového makléra alebo život úprimnej dedinskej šičky, ktorá každému šplechne do očí všetko, čo jej chaotická myseľ práve nahrá na jazyk. Hovorím o tom, či teraz vnímaš farby mihajúce sa za oknom tohto auta, či cítiš vôňu tohto interiéru a pamätáš si, akú poslednú vetu si vyslovila v tom bare. Snažím sa ti vysvetliť, aby si bola nonstop pri vedomí.

            Šofér sa na mňa neveriacky otočil. Z jeho pohľadu som okamžite správne usúdil, že mimozemšťanov ešte vo svojej káre neviezol.

– Teraz buď, Sonička, prirodzená a upovedom toho muža vedľa teba, ktorý krúti tým kolesom a zodpovedá s ním za štyri životy v tomto aute, aby radšej pozorne sledoval cestu pred ním ako zdroj ľudskej reči sediaci za ním a neotáčal sa po ňom, – povedal som.

– Kam sa pozeráš? Chceš nás zabiť?! Radšej pridaj, nech nám rozťahuje ksichty, lebo takto sa tam dostaneme až ráno. A ver mi, starec, že nám o východ slnka nejde! – cvičila si Soňa svoju prirodzenosť na vodičovi.

– Správaš sa k ľudom tak, ako by si chcela, aby sa tie kurvy správali k tebe, – zahodila Mislane svoju tichosť a zaradila sa tak do tábora mimozemšťanov. Taxikárovi už bolo viac než jasné, že bude rád, ak mu zaplatíme. Ale vzdoroval a bránil sa slušne:

– Aj ja, keď mám v ruke kladivo, všetko ostatné vnímam ako klince, – povedal šofér.

– Ty kokos, to bola myšlienka! Zimomriavky budú aj na hovne, ktoré zo mňa vyjde budúci rok, – netajila svoj úžas Soňa.

            Ja som nedal na klesajúcu úroveň rozhovoru v aute a nechal alkohol v mojich žilách nahlas filozofovať:

– Človek je najtvrdšie spiaci tvor na svete. Všimnite si, ako vníma prostredie nejaké zviera. Kontroluje svoje teritórium, obzerá sa, vníma svet, jeho vôňu, farby, pohyb – je bdelé.

– Ale jemu ide o život. Musí byť v strehu. Človek je jediná inteligentná bytosť na zemeguli a práve táto vlastnosť ho odbremenila od neustáleho strachu o svoje prežitie. Môže myslieť a dumať nad dôležitejšími vecami, – povedala Soňa.

– Teraz si to trafila! Tí naštudovaní profesori a vedomosťami prepchatí ľudia spia najviac. Učenci v chrámoch, akademici na univerzitách sú naplnení hučiacim hlukom, majú iba myseľ, ale žiadne vedomie. Nie sú bdelí. Keď jedia, poriadne neprežúvajú. Za päť minút nevedia, akú chuť mala praženica, ktorú v raňajšom zhone hodili do brucha. Netušia, aký druh stromu rastie pred vchodom do ich práce. Nemajú šancu odvetiť, akú farbu má autobusová zastávka pri ich dome, aj keď okolo nej chodia roky. Nikto z nás nevonia, nedotýka sa, nevníma vánok a slnečné lúče. Nikto nepočúva spev vtákov. Len sa niekam náhlime a v gebuliach miešame bubon s neuveriteľnou zmesou myšlienok, z ktorých sa snažíme poskladať budúcnosť. Nikto nežije s neutíchajúcou bdelosťou, sme naplnení blbosťami. Uvediem príklad, lebo ste onemeli: Pilčík vojde do lesa. Ide píliť stromy, je to jeho práca. Mechanicky dokráča k označenému stromu, zapne pílu a ide na to. Ale ako kráčal, stromy naokolo všetko vycítili, trasú sa od strachu. Je to zmerateľná vec, vedci na svete to už vedia aj zaznamenať: vtáci, jelene, chrobáky a všetky zvieratá sú v neuveriteľnom strehu a strachu. Blíži sa VRAŽDA a za chvíľku bude vykonaná. Jedine ten človek to necítil! Vyrúbal, odišiel a hotovo. A v lesnom kráľovstve trúchli rastlinstvo a zvieratá. Nastala deštrukcia a smrť, ale zdá sa, že človek je najviac spiaci tvor. Už chápete, čo hovorím? – spýtal som sa a platil vodičovi za cestu, ktorý sa bál prehovoriť a pantomimicky ukazoval rukou na výsledné číslo na taxametri.

– Áno, počula som o tom. Vraj, keď kráča cez les lesník s puškou a nejde loviť, celá príroda je v pokoji, lebo cíti, že nič zlé sa neudeje, – povedala Mislane.

– Čítali ste o istom kmeni, ktorý stále žije ako v praveku? Je na nejakom ostrove, nachádzajúcom sa v Andamanskom súostroví, niekde juhovýchodne od Indie. Vedci tam nikoho nepustia, nech sa nenaruší panenské prostredie, v ktorom ten kmeň žije. Nech ho nikto nijako neovplyvní, je to unikátny prírodný a prežívajúci experiment poukazujúci na vývoj človeka. Chráni ich aj nejaká svetová organizácia, – hovoril som.

– Keď ale bola pred rokmi tá ničivá vlna Tsunami, tak ich pobila, nie? – pýtala sa Mislane.

– Hovno pobila! Celý kmeň hodinu pred tou vlnou vyliezol na bralo a pokojne sa na to ničivé vodné torpédo pozeral. Pozorovali zvieratá, vtákov a vycítili to z ich správania. A možno tú informáciu dekódovali aj sami v sebe. Sú bdelí, žijú v každej reálnej sekunde, – odvetil som.

– Áno, ale oni musia byť v strehu, stále sú súčasťou potravinového reťazca, – opakovala sa Soňa.

– Aj my sme, čo to nevidíš? A sme uväznení vo viacerých reťaziach. V ekonomických, sociálnych, spoločenských, duševných či vzťahových. A o čo viac by sme mali byť zobudení, my o to viac driememe, – povedal som.

– Mám kamaráta drevorubača. Vždy pri pive rozpráva, že budúci život sa určite narodí ako strom, aby sa mu vrátilo to, čo dennodenne vykonáva, – odvetila Soňa.

– Ďalší omyl! Tak ja teraz kráčam k chate, zašliapnem chrobáka a tak som sa odsúdil, že budúci život sa narodím ako hovnivál? Duša, ktorá sa postupným prežitím mnohých pozemských životov dostala na určitú úroveň, už nemôže klesnúť späť. Jej vývin môže stagnovať, zastaviť sa na pár životov, ale návrat nazad neexistuje. Na to máme svojich radcov a sprievodcov. Keď už je veľmi zle, pomáhajú nám, dodávajú odvahu a oporu. Nie, nie…, – rozmýšľal som nahlas. – Nežijeme, spíme. Ja, ty, my…

– Ako z toho podľa teba von? – spýtala sa Mislane, keď sme vkročili do chaty.

– Pozorovať sa. Svoje telo, myšlienky, pocity, vnemy. Sledovať, ako ich vyhodnocuje naša myseľ a aké reakcie následne na to máme chuť vykonať, – odpovedal som jej.

– Pripadá mi to, ako by si chcel v papučiach dobyť Severný pól, – ozvala sa Soňa.

– Stať sa opäť deťmi, byť bdelí, pri vedomí, vnímať prítomnosť, neplánovať, neočakávať, prijímať všetko tak, ako k nám dokráča. Všetko: radosti, pády, výhry, zrady. Keby sme žili v totálnej prítomnosti, prestali by nás sužovať bolesti sveta. Je to veľmi ťažké, hlavne v tejto džungli, v ktorej žijeme. A veľkí učenci hovorili ešte jedno: meditovať. Je to aj úprimná modlitba. Nemyslím tým mechanické rapotanie Otčenáša.

– Tu je borovička, rozlej. Máš pravdu, treba začať meditovať, – usmiala sa na nás Soňa.

– Tak ja sa tu snažím otvoriť vaše duše a vy myslíte len na ten chľast! – začal som sa smiať.

            A tak sme ešte dve hodiny popíjali, mudrovali nad svetom, bytím a žitím. Ani sme tú fľašu slovenského národného nedopili a pobrali sme sa späť na spoločné letisko. Keď Soňa začala slastne odfukovať, pritúlila sa Mislane ku mne.

– Pekne si dnes rozprával, páčilo sa mi to, – šepla mi.

– K veľa veciam by som nedospel, keby som nedostal impulz od teba, – vracal som požičanú lichôtku.

– Chcela by som byť teraz bdelá a vnímať ťa v sebe, – hlesla mi vášnivo do ucha.

 – Uff, už sme si raz mysleli, že Soňa spí, – snažil som sa priopitým rozumom uvažovať triezvo.

– Nebojkaj, nejdeme točiť porno, – usmiala sa na mňa.

– Úsmev je druhá najlepšia vec, ktorú dokážeš so svojimi perami urobiť. Vieš to?

– A potom že ja provokujem, – odvetila zmyselne Mislane a začala ma vášnivo bozkávať.

            Lenže na tenký ľad sme sa veru pustili. Netrvalo ani desať minút a Mislane sedela na mne, jej prsia tancovali do prítmia miestnosti a ja som sa snažil byť bdelý: vnímať let jej vlasov, dotyky, vôňu, krásu, pohyb, cítiť jej napätú pokožku, nabité a smädné telo nadnášajúce sa na mne. Čím tichšie vzdychala, tým viacej ma to vzrušovalo. Bola ako malé dievčatko, vrátila sa do svojho detstva a rozhodla sa, že mi predvedie, ako je to porušiť zákon a robiť niečo, čo si predstavujú päťdesiat roční starí oteckovia na spoločných rodinných stretnutiach s priateľmi práve s ich nedospelými dcérami.                 

            Zrazu sa Soňa v polospánku otočila:

– Ale, alé… som si myslela, že filozofi nesúložia, – utrúsila zaspato, ale oči nezavrela.

– Pśśśt, maličká, – vyslovila Mislane a dala prst Soni na ústa. A potom jej tým ukazovákom zbehla až k prsiam a začala ním vytvárať pomyselné kruhy, ako na spiacej hladine jazera dokáže vyrobiť len kameň nezbedníka.

– Ty mrška, ty ma skúšaš, však? – snažil som sa jemne brániť, ale Mislane to mala všetko pod svojou taktovkou. Ukazovák jej druhej ruky totiž skončil na mojich perách a potom v mojich ústach. Cumľal som ho a dával si v hlave otázku, či naozaj stačí iba chcieť a všetko sa vám splní. Chcel som sa stať opäť dieťaťom a o pár hodín sa mi to vyplnilo. Cumľal som prst svojej milovanej a zvedavo pozoroval, ako sa ona nežne – tak ako to vedia len dve ženy – bozkáva so Soňou. Aj to som si ako muž prial, zažiť raz trojku, ale že mi to vyplní život v takejto antickej forme a takto rýchlo, tak to som skutočne nečakal.

            V tú noc sa diali zvláštne veci. Čarovné aj podivné, ale nikto z nás nad tým nijako nedumal. Vychutnávali sme si to do najmenších detailov, veď to bolo to najlepšie, čo sme si z toho mohli zobrať. Kde-tu sa vo mne snažila predrať na pretras nejaká výčitka, ale obratom som ju zahnal na útek. Nechcel som nič prekaziť, už som sa v ten deň namudroval dosť. A dobre som vedel, že takéto veci nestretávajú muža každý deň. Dá sa povedať, že väčšina ľudských samčekov o tom len do smrti sníva. Pár z nich sa o tom pod vplyvom alkoholu a pred svojimi kolegami chvasce, ale nikto z nich to nezakúsi. Kto o sexe veľa rozpráva, ten ho má v skutočnosti pramálo. A naopak: kto podozrivo na túto tému mlčí, berie to do radu. A tak som sa obetoval a držal ako hluchý dvere. Veď trojka je väčšie číslo ako dvojka, nie?

Hirax

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *